Lev Šestov

Noc v Getsemanech. Pascalova filosofie

Refugium Velehrad-Roma, Olomouc 2007; preklad Alan Černohous

Lev Šestov vo svojom filozofickom diele ukázal dva možné svety vo filozofii: večné filozofické pravdy a autonómneho Boha. Postavil sa na stranu autonómneho Boha a radikálnej slobody človeka. Na stranu Pascalovho Boha Abraháma, Izáka a Jákoba, nie Boha filozofov a mudrcov. Proti Aténam (a Rímu) postavil Jeruzalem. Pri príležitosti 300. výročia narodenia Blaisa Pascala napísal v roku 1923 filozofickú esej Noc v Getsemane. Pascalova filozofia, ktorú zaradil do svojho diela Na váhach Jóba (1929) a v ktorej sa takisto venuje svojej ústrednej téme.

lev-sestov

 

Nočný filozof

Lev Šestov je filozof noci, filozof, ktorý zostáva stáť na mieste. Kým svet ide svojou cestou, cestou svojho denného diania a denných povinností, on zostáva stáť. Filozofi kráčajú v ústrety pravde, pričom denné svetlo je svetlom ich rozumu; za dňa sa odohrávajú Hegelove dejiny emancipujúceho sa Ducha. Šestov však zotrváva v noci a zotrváva na svojom mieste. To je jeho metóda, jeho spôsob uvažovania, pričom toto státie je zároveň postojom v etickom zmysle slova. Je to meditácia toho, kto sa zastavil pri niekoľkých myšlienkach a nespí. Zvyčajne súvisle čítame diela filozofov, plynieme po hladkom a plynulom povrchu textov; takto si môžeme prečítať napríklad známe Myšlienky Blaisa Pascala. Šestovova metóda čítania je ale v dôraze na niekoľkých miestach, ktoré roztvárajú priestor: v nich zotrváva. O to v tomto čítaní ide: v prúde myšlienok, v celistvosti textu zastať v mieste, v ktorom rozoznáme svoju pravdu; zastať a meditovať. Mnohokrát sa nás zmocňuje pocit prázdnoty, a to aj v tom, čo obvykle robíme, čo tvorí užitočnú náplň nášho dňa. Naše presvedčenie sa vyvíja skrytou cestou a my s ním často nedržíme krok; naša prirodzenosť sa vyvíja a my ju musíme hľadať: že ju musíme hľadať a nemáme ju, signalizuje pocit prázdna. A potom náhle narazíme na pravdu nášho hlasu: to je ten bod, v ktorom sa máme pristaviť. Šestov sa zastavil pri Pascalovej vete; my sa zastavíme pri mieste v Šestovovi; iní sa majú zastaviť v prúde našich viet pri tej svojej: toto je istý spôsob autentického čítania. Takto vzniká istá genealógia, a aj Šestov poodkryje tú svoju: Šestov sa pristavuje pri vetách Pascalových; Pascal pri Augustínovi, cez ktorého táto genealogická vertikála smeruje k Sv. Pavlovi a od neho k Izaiášovi. Neprekvapuje nás to: veď kým každý deň je iný, noc je len jedna. Vo svojom krátkom spise o Pascalovi Šestov po dvoch úvodných vetách prechádza priamo k podstate problému a o Pascalovi píše toto: „Čomu sa dnes môžeme naučiť od človeka 17. storočia? Veď predsa nie my od neho, ale naopak on od nás by sa mal učiť, keby ho bolo možné vrátiť do života. A to tým skôr, že už medzi svojimi súčasníkmi bol Pascal „zaostalý“. Neťahalo ho to spoločne so všetkými ľuďmi dopredu, k „lepšej“ budúcnosti, ale dozadu, do hĺbky dejín. Pascal chcel podobne ako Julián Apostata vrátiť späť „koleso času.“ Aj Pascal bol v skutočnosti odpadlík. Odpadol od všetkého a zriekol sa všetkého, čo ľudstvo dosiahlo svojimi hromadnými snahami behom tých dvoch skvelých storočí svojej existencie, ktorú vďačné potomstvo nazvalo „renesanciou.“ Všetko sa vtedy obnovovalo, všetko videlo svoje dejinné určenie v obnove. Pascal sa však zo všetkého najviac bál novôt. Všetky snahy jeho starostlivej a nepokojnej, ale zároveň tak hlbokej a sústredenej mysli boli zamerané na to, aby sa nedala zavliecť do prúdu dejín.“ [str. 13] A vzápätí nám Šestov predstavuje kľúčovú myšlienku svojej práce o Pascalovi, v ktorej duchu sa celá nesie: Smrteľné muky Ježiša Krista budú trvať do konca sveta: nespime teda v tomto čase. [Blaise Pascal: Myšlienky, 553] Preto Getsemanská noc. Teda ešte raz: nočný postoj a bdenie. Toto je Šestovove presné miesto, jeho postoj, a z neho posudzuje pohyb ostatných. Ísť, a nie stáť, je pre neho prečin alebo zlyhanie; ísť totiž, ako ešte uvidíme, znamená spať, kým my máme bdieť. Toto je Šestovov základný postoj a spor a ako téma sa objavuje vo všetkých jeho dielach. Nikam sa od neho neposúva. Prečo aj, keď ide pre neho o prvotný, základný problém ľudstva? Nemožno urobiť viac, než stáť: to je najradikálnejší postoj. Toto zotrvanie na mieste však vonkoncom nie je najpohodlnejšou či najistejšou pozíciou, kým pohyb je rizikom – práve naopak. Šestov nechce stáť na pevnej pôde. Nehľadá stabilitu. Abbé Boyle nám o Pascalovi prezradil, že tento filozof vo svojom živote trpel okrem iného tou zvláštnou poruchou, že pod sebou videl priepasť: nepomáhalo ani prehováranie priateľov či spovedníka, že ide len o prelud z prepracovanosti. Toto je Šestovov postoj: zotrvanie nad priepasťou; toto je bod, v ktorom treba zotrvať, hoci si uvedomuje, že ide o takmer nadľudský, a podľa všetkého proti ľudskej prirodzenosti smerujúci nárok. Pre tento postoj spája Šestov tak rozdielnych mysliteľov, akými boli Pascal, Luther a Nietzsche, do jedného rodu. Odísť značí zlyhať: znamená to hľadať pevnú pôdu pod nohami, a túto istotu pevnej pôdy nám dávajú autority rozumu, prípadne cirkvi. Zotrvať nad priepasťou opisuje Šestov aj takto: „Zdá sa ti, že všetko skončilo. (…) nemôžeš chodiť po zemi, a to znamená, že netreba chodiť, ale treba sa vznášať.“ Zostať stáť – dokonca sa vznášať! – znamená neposlúchnuť rozum, nenasledovať nijakú útechu, nijakú istotu, nijaký oddych: a toto všetko nám zabezpečuje rozum. Kráčať znamená zveriť sa rozumu, nájsť v ňom istotu, nasledovať pokrok, ísť s dobou, veriť v pevnú pôdu pod nohami a nevidieť priepasť, ktorá je priamo pod nami. Pascal si ju údajne zakrýval stoličkou. V jeho Myšlienkach nájdeme filozofickú formuláciu tejto privátnej kuriozity: „Pobiehame bezstarostne, bezstarostne sa ženieme do priepasti a kladieme pred seba niečo, čo nám bráni vo výhľade.“ [Pascal: Myšlienky, 183] Šestovov vytrvalý postoj odmieta pokrok: aký pokrok, keď jestvuje jediné miesto, v ktorom treba vytrvať, a v ňom odveká nočná meditácia, univerzálna v každej dobe, spoločná pre všetkých ľudí? Tu, v tomto bode, „stojíme pred najväčšími ťažkosťami, aké história ľudského myslenia pozná.“ [str. 65] Tu je teda presný postoj. Z tohto bodu Šestov posudzuje filozofov a teológov a z tohto bodu vníma pohyb okolo seba. Z tohto bodu pozoruje spoločne s Pascalom ľudské hemženie; z tohto bodu vidí tých, ktorí sa zastavili, ktorí uvideli priepasť, no napokon odišli. Tak ako Pascal: Šestov si správne všimol, že to, čo poznáme pod názvom Myšlienky, nie je tým dielom, ktoré chcel Pascal napísať, totiž apológiu kresťanskej viery: vďaka tomu, že Pascal svoje dielo nedokončil, umožnil nám cez fragmenty, náčrty a štruktúru pracovných poznámok uvidieť to, čo zrejme malo zostať skryté: filozofa, ktorý vo svojej izbe čudne posúva stoličku, filozofa nad priepasťou, filozofa, ktorý ešte nevstúpil na pevnú pôdu, na ktorej jedine je možné vystavať dielo, akým je apológia viery. Tohto si boli veľmi dobre vedomí aj Pascalovi priatelia z Port-Royal, ktorí jeho Myšlienky pred vydaním scenzurovali, niekedy priamo negovaním Pascalových výrokov. Šestova (a práve tak Pascala) by sme na základe niektorých postojov mohli radiť k existencialistom: hlása predsa autentickosť a zvrchovanosť človeka v otázkach viery, hlása vzburu nášho ja, nezávislosť človeka od akýchkoľvek schém myslenia či autorít, vyznáva vrhnutosť do priepasti. (Pre Šestova samotného je prihlásenie sa k existencializmu vecou postoja k nemožnému (k Nevyhnutnosti): preto je pre neho existencialistom Kierkegaard, nie však Berďajev.) No Šestov, aj pre osobitosť svojho problému v dejinách filozofie, je príliš osobitý pre zaradenie do školy či smeru. Najviac zo všetkého sa mi zdá byť tým, čo sme už o ňom povedali: je nočným filozofom, ktorý zotrváva na mieste. Tento jeho postoj má ešte jeden paradoxný prívlastok: je ním anarchia. Šestov je skutočne anarchistom, hoci tým, že vyznáva státie na mieste; všetci ostatní totiž kráčajú. Je to vnútorná, tichá, hoci vášnivá revolta – nie je to anarchia vonkajších gest, na ktoré si Šestov nepotrpel. No je to dôkladná anarchia, ktorú oceňoval aj u Pascala („Od sveta nič nečakám. Ničoho sa nebojím. Nič si neprajem.“ – píše Pascal v Listoch vidiečanovi), u Luthera a samozrejme u Nietzscheho. Šestov neuznáva nijakú autoritu, a to nielen vonkajšiu, ale ani vnútornú: zákony morálky a rozumu sú mu na smiech, veď samotný rozum je pre neho len despotickým vládcom, ktorý je však preludom (veď preto aj musí byť despotom). Skutočne: stáť nad priepasťou, vznášať sa, to znamená poprieť všetky zákony, logické i prírodné, ľudské a spoločenské – a znamená to zostať sám. Stať sa bláznom. Sú teda len dve možnosti: odmietnuť rozum, alebo stáť na jeho strane, presnejšie: prijať jeho večné pravdy a podriadiť sa im. Šestov navrhuje prvú možnosť: odmietnuť rozum; veď je to nočný filozof a „svetlo kliesni cestu lži.“ [str. 72] Ako to však spraviť? Ani Pascal si s tým celkom nevedel rady. Ako možno nasledovať pravdu, a odmietnuť pritom rozum? Aká je to potom pravda a ako ju spoznáme? (Tu je zrejmé, že takúto pravdu treba predefinovať, ako to urobil Plotínos alebo Šestovov súputník Berďajev: pre neho Pravda nie je zhodou s realitou sveta, ale triumf Ducha.) Veď celé dejiny filozofie tvrdia presný opak: už Sokrates nám povedal, že najväčším ľudským nešťastím je byť μισόλογος (ten, kto nenávidí rozum). Filozofia nám ponúka Zákon v podobe večných právd, pred ktorými sa nemá skloniť len človek, ale aj Boh: najmä po Descartesovi, Leibnizovi a vrchole racionalistickej filozofie. Už po Sokratovej križovatke nasmeroval filozofiu na túto cestu Aristoteles. No Šestov oponuje Sv. Pavlom: zákon vznikol kvôli tomu, aby násobil zločin. Filozofia podľa Šestova predsa nevznikla zo zvedavosti rozumu, ale z existenciálnej úzkosti: jedným z prvých filozofov bol Jób (Noc v Getsemane vyšla ako súčasť väčšieho diela Na váhach Jóba). Nie je vecou denného svetla a rozvahy, ale nočnej úzkosti. Večné pravdy rozumu sú len útechou, ponúkanou Jóbovi. Aj Pascal a Nietzsche, pripomína nám Šestov, vytvorili svoju filozofiu z vlastnej bolesti. Tu prechádza Šestov na pôdu Biblie, lebo so svojou pravdou háji aj Boha: napokon nezvíťazil Augustín, ale Pelagius, hovorí Šestov, „pretože svet pristal na to, že bude existovať bez Boha. Nemohol však existovať bez „zákona“.“ [str. 59] Veď filozofia nám ponúka plody zo zakázaného stromu poznania dobra a zla a tým opakuje prvotný hriech. Tu je najhlbšia podstata Šestovovho postoja a jeho výklad si môžeme prečítať v každom jeho diele; čitateľovi jeho vrcholného diela Atény a Jeruzalem bude už Šestovova postupnosť v argumentácii a témach dobre známa. Spor viery a rozumu prerastá aj do ďalších otázok. V teológii je to otázka pojmu Boha: starozákonný Boh je nepredvídateľným Bohom Zjavenia, kým neskôr už uvažujeme o Bohu v kritériách nekonečna, absolútnosti, dokonalosti či dobra, a Boh sa tak stáva pojmovo predvídateľným, definovateľným, dokonca obmedzeným. Je náš Boh svojvoľný, nepochopiteľný,  ba až absurdný a paradoxný v tom, ako sa vymyká nášmu chápaniu morálky, dobra a spravodlivosti, alebo je v súlade s našim systémom morálky a špekulatívneho rozumu? Za druhé – a túto otázku si Šestov kládol, avšak nezodpovedá ju celkom (nanovo ju skúma napríklad Heidegger) – aké sú zdroje Pravdy? Čo posväcuje Pravdu? Čo znamená pojem faktu – a nie je faktická pravda len relatívnou pravdou bez nároku na absolútnu pravdivosť? Aká je ontológia Pravdy?

Šestovov Pascal

Šestovov Pascal nie je objektívnym portrétom tohto filozofa; proti citátom, ktoré Šestov predkladá, by bolo možné postaviť citáty iné. Ale hoci nám Pascala možno predstavuje skreslene, zároveň tým hovorí pravdu: o sebe. Lebo keď píše o Pascalovi, píše vlastne o sebe. Je to dvojportrét: Šestovov Pascal a Pascalov Šestov. Podobne kontroverzne interpretuje Šestov aj Nietzscheho či Augustína; nežiada však o súhlas či právo – môže o sebe vyhlásiť to isté, čo Pascal v Listoch vidiečanovi. Má však na to právo:  opiera sa totiž o svoje miesta pravdy; a z nich môže aj Pascala súdiť Pascalom (Pascala, ktorý kráča, Pascalom, ktorý stojí). Šestov je zvláštnym historikom filozofie: vôbec totiž nepolemizuje s filozofmi argumentmi, nevyvracia ich dôkazy, ale posudzuje ich morálkou autentickosti. Nezáleží mu na pravdepodobnostiach a zákonitostiach – hlási sa k úlohe filozofa, ktorého zaujímajú výnimky, nie pravidlá: „Ale vari skutočnosť prestáva byť skutočnosťou, ak je neobyčajná?“ [str. 39] A o Pavlovom „náhlom“ obrátení sa na ceste do Damašku hovorí: „ach, aké hodnotné sú tieto „náhle“ a ako málo ich „filozofia“ kvôli svojim tradičným metódam a svojmu strachu pred „iracionálnym“ „ja“ dokáže využiť!“ [str. 61] Nejde teda o vyčerpávajúcu štúdiu o Pascalovej filozofii – ale o Šestovovho Pascala. Napokon, v istom bode sa Pascal vytráca a my sa venujeme Augustínovi, Lutherovi a Hegelovi (Kierkegaarda Šestov objavil až o čosi neskôr, než vyšlo toto dielo). Spomenuli sme už, že k slovu sa dostane Šestovova téma všetkých jeho diel, najmä ale Atén a Jeruzalema: napriek tomu nejde o nudné opakovanie, skôr o Šestovovu schopnosť odzrkadliť veľkú klenbu svojho myslenia aj na malej ploche skromnejšej štúdie. A na druhej strane platí, že ide o Pascalovho Šestova: hoci Šestov píše o sebe, je vo svojom texte vždy veľmi striktne prítomný: ako konštatoval Miłosz, o Šestovovej viere vlastne nič nevieme. Šestov sa narodil ako Lev Izakovič Švarcman v kyjevskej židovskej rodine, po sobáši s pravoslávnou Annou Berezovskou, bez súhlasu rodičov, sa z neho stáva Lev Šestov. Na rozdiel od svojich súčasníkov Solovjova, Berďajeva či Bulgakova sa však nevenuje pravosláviu: svoju pozornosť venuje západnému mysleniu, teda i západnému kresťanstvu (katolicizmu i protestantizmu) a na sklonku života študuje indickú filozofiu. V náboženských otázkach je Šestov zdržanlivý: odstraňuje nánosy racionalizmu a istôt, ktoré bránia človeku v slobodnom postoji k Bohu, no ďalej nejde. Je teologizujúcim filozofom, ale len v miere, že berie rozumu nároky na slobodu, cnosť a šťastie: narúša primát filozofie, pozitívne teologické výroky však neposkytuje.

Šestovov štýl

Šestovov štýl z neho robí jedného z najpútavejších filozofov. Svoje knihy poníma ako detektívky; kladie si otázky a sleduje stopy, vypočúva svedkov a hľadá odpovede. Každá jeho kniha má v sebe dramatický oblúk a smeruje k rozuzleniu. Každý jeho text má svoje základné motívy, ku ktorým sa Šestov opakovane vracia, čo uľahčuje vnímať celok textu. Každý dôležitý citát Šestov opakuje viackrát. Nebol vyštudovaným filozofom, ale právnikom. Spočiatku čítal okrem Biblie najmä Shakespeara, Tolstoja, Čechova a Dostojevského. Jeho metóda čítania spočívala v tom, že od autora, ktorý ho nadchol, si prečítal všetko, čo bolo k dispozícii. Vďaka tomu sa Šestov od akademických filozofov líšil v tom, že ním uvádzané citáty len málokto poznal; často siahal k inak málo známym a okrajovým dielam. Citoval vždy v pôvodnom jazyku, latinčine i gréčtine: kvôli tomu, aby ho neupodozrievali, že „šestovizuje“. Vyčítali mu totiž, že Nietzschemu, Pascalovi či Dostojevskému pripisuje veci, ktoré nikdy nepovedali. Skromne sa bránil, že by musel byť priveľmi originálny, aby od neho pochádzalo toľko skvelých myšlienok, ktoré nachádzal u veľkých filozofov. Jeho štýlu vyčítali aj to, že namiesto o Nietzschem či Kierkegaardovi píše o sebe. Odvetil, že aby niekto skutočne písal o týchto dvoch mysliteľoch, nemá písať o nich, ale práve o sebe. Nepovažoval sa za originálneho: sú však veci, ktoré majú byť povedané; a nezáleží až tak na tom, či ich už povedal niekto pred nami. Práve v tomto je jeho metóda. Šestov ako filozof sa nepohybuje na úrovni filozofických diel, nevstupuje do diskusie na úrovni argumentácie či dôkazov: filozofia nespočíva v myslení, ale v rozhodovaní. Kedykoľvek kritizuje niektorého z filozofov, nehovorí o metodike či dôkazoch, ale o voľbe, a zostupuje preto cez dielo do situácie filozofa samotného. A rozhodovať sa musíme: buď Pascal, alebo Descartes, hovorí Šestov. Bod tejto voľby spočíva hlboko, hlbšie, než je dielo samotné – a situácia voľby je odveká, dejinný pokrok k nej nič nepridáva, v hĺbke duše volíme rovnako, ako volil Pascal či Jób. Táto situácia a miesto voľby je v nás samých. Písať o filozofoch tak, že zostávame len na úrovni ich diela, ako napríklad pri spomínanom Nietzschem či Kierkegaardovi, Šestovovi nestačí. Voľba je dráma a z tejto drámy nemožno vylúčiť postavy a okolnosti, ktoré ju spoluvytvárajú: v Kierkegaardovom prípade napríklad Reginu Olsenovú. Prvou Šestovovou knihou bolo dielo Shakespeare a jeho kritik Brandes. Šestov ho napísal preto, lebo Brandes zotrvával len na úrovni Shakespearovho diela ako estetickej záležitosti, kým Šestov kvôli Shakespearovi nespával. To, že Brandes spával dobre, že Shakespeare nevypĺňal jeho noci, donútilo Šestova napísať svoju prvú knihu. Čítať teda znamená prežívať a nespať: v tomto musel čitateľovi Šestovovi výborne poslúžiť Dostojevskij. Nespať si ale vyžaduje ešte čosi viac: pre Šestova nespať znamenalo byť v bode radikálnej slobody. A vieme už, že tento bod situoval veľmi hlboko, nie vo sfére myslenia, ale pred samotným myslením, pri strome poznania dobra a zla. Ak je pre Šestova filozofia vecou voľby, osobnej voľby, pri ktorej teda nezanedbávame osobnosť filozofa, ale naopak, zanedbať môžeme všetky charakteristiky doby, pokroku a filozofických nástrojov, potom uvidíme, že inak to ani nemôže byť. V okamihu totiž, ako uvažujeme podľa večných a nemenných zákonov a princípov rozumu (a morálky), naša osobnosť je zanedbateľná: veď toto nemenné, objektívne platné nijakého človeka nepotrebuje. A nepotrebuje už ani Boha. Pre Šestova teda bola pravda inde. No ako ju dokázať bez rozumu a jeho dôkazov? No Šestov sa smeje: nijaké dôkazy nepotrebujete, ani nijaké istoty: veď aká by to potom bola sloboda?

To, čo robí Šestov, keď polemizuje s filozofmi, je, že prekladá ich filozofické výpovede do svojho „meta-jazyka.“ Analyzuje kľúčové výpovede kľúčových mysliteľov a priraďuje im význam vo svojom meta-jazyku, ktorý vytvoril z celých dejín filozofického myslenia – teda: „šestovizuje.“ Napríklad Augustínovej náuke fides implicita (teda cirkevnej náuke, podľa ktorej človek sám nemusí pristupovať k Nebeskej Pravde, ale stačí, ak sa bude hlásiť k cirkevnej náuke) priraďuje tento význam: „človek je oprávnený, ba dokonca povinný spať, zatiaľ čo božstvo krváca.“ Nietzscheho „mimo dobro a zlo“ tu vlastne znamená Lutherovo „sola fide.“ Jedným z významov slova „rozum“ je „spánok.“ No a „Spinoza“ možno preložiť ako „druhý Sokrates.“ Svojvoľné? Subjektívne? Šestovovské? Šestov vo svojich dielach etymológiu a gramatiku tohto meta-jazyka podrobne odvodzuje.

Polovicu života prežil Šestov na Západe. Dá sa povedať, že bol úspešný a uznávaný. Mal jediného nasledovníka: rumunského emigranta Benjamina Fondana. Ten svojho učiteľa prežil iba o niekoľko rokov, v roku 1944 zahynul v koncentračnom tábore Auschwitz.

V súkromí bol Šestov svojrázny, no veselý a vtipný človek. Manželka mu vraj vždy dávala za vzor Berďajeva. S ním viedol Šestov dlhé, zapálené debaty: kým Berďajev veril v ľudskú tvorivú a mysliteľskú slobodu, pre Šestova bolo myslenie len despotickým démonom a pre slobodu sa bolo treba vrátiť pred biblický strom poznania. (Berďajev spomína, že v ruských krúžkoch sa búrlivo debatovalo až do rána: nadránom napríklad niekto vyhlásil: „Nemôžeme sa rozísť, veď sme ešte nevyriešili otázku Boha!“ Toto mu vo Francúzsku chýbalo: z debaty sa na jeho prekvapenie všetci spokojne rozchádzali domov.) Veľmi blízky si bol Šestov aj s Husserlom, hoci filozoficky si nikdy nerozumeli; Husserl hovorieval, že najtvrdšiu kritiku na jeho dielo napísal Šestov a od tých čias sú z nich priatelia.

Šestova s ostatnými filozofmi ruskej kultúrnej renesancie spája zápal a presvedčenie, ktoré cítiť z každého diela. Filozofia je odvetvie, v ktorom niet zlých autorov a zlých diel; predsa len sú však medzi filozofmi rozdiely v temperamente, zaujatí, vášni. Čítať Šestova je pôžitkom aj pre toho, kto sa na problém rozumu a viery pozerá inak. Aj po prečítaní tejto eseje zostáva nad Šestovovou filozofiou množstvo otáznikov; od Šestova však nečakajme dôkazy či odpovede. Napokon, veď je to filozof, ktorý nepohnute sedí v nočnom tichu. Čitateľ sa však môže nechať pozvať k tejto nočnej meditácii plnej otázok.
(jp)