Silné momenty v knihách

V živote prečítame hromadu kníh, niektoré na nás zapôsobia viac, iné menej. Niektoré sme schopní prečítať aj niekoľkokrát, k iným sa nemáme chuť vracať. Niektoré, ale myslím že ich je len veľmi málo, si živo pamätáme veľmi dlho, alebo ich nikdy nezabudneme, väčšinou sa však s plynutím času vytrácajú z mysle. Nikdy však nezmiznú úplne. Väčšina kníh, aj tých celkom obyčajných a priemerných nesie v sebe, ja som si ich tak nazvala, silné momenty. Môže to byť len jedna myšlienka, ľubozvučná veta, alebo pochopenie čohosi medzi riadkami, čo nám veľmi silno utkvie v pamäti. Zabudneme autora, názov, dej, ale ten silný moment ostane. Aj po dlhých rokoch si pamätám vetu : „Cloumá zevnitř těžkým víkem, ale petlice propadli přes ouška…“ Autora a názov som už dávno zabudla, ale ten okamih v knihe, keď sa nevesta skryla ženíchovi na povale v truhlici, aby ju nevidel v svadobných šatách a udusila sa v nej, ten pocit nádeje, keď túžila, aby ju našiel a zachránil…to mi v tej vete ostane navždy. Alebo iná kniha : „V piesku sa vinul dlhý rad dvoch párov stôp, ktoré sa k sebe stále približovali, až ostala len jedna…“, morové peklo a dvaja ľudia, ktorí si vôbec nerozumeli. Alebo ďalšia kniha : „ústa mali opuchnuté od bozkávania, milovali sa dlho a pomaly, akoby tá chvíľa mohla zaplniť prázdnotu v ich dušiach…“

Nie vždy sú to vety, niekedy skôr obrazy, ktorým by sme vety už asi nedokázali priradiť, napríklad Ged opierajúci sa o veraje a zvierajúc v rukách vidly…čarodejník, ktorý vyčerpal všetku svoju moc a predsa neostal bezbranný…dúhová aura prezrádzajúca druhú polovicu duše z Coehlovej Fridy…

Meno vetra a Strach múdreho muža…áno, tak sa volali tie knihy, s trochou námahy som ich názvy predsa len vylovila z pamäte a to som ich čítala len nedávno. Ešte si pamätám aj autora Patrik Rothfuss, tuším učiteľ, na fotke zarastený, tmavý chlapík, mimochodom nie typ, ktorý by mi bol sympatický a pritom si tieto jeho diela vysoko cením. Podrobnosti deja už pomaly zabúdam, jeden silný moment však nezabudnem nikdy. Je to vlastne len jedno slovo : lethani. Dlhý čas som ho hľadala, pomenovanie pre moju životnú filozofiu robiť veci správne. Rothfuss to popísal na bojovom umení fiktívneho kmeňa, ktoré je založené na tom, konať v danej chvíli správne, správne zhodnotiť situáciu, správne nadstaviť ruku, správne sa pohnúť…Čím lepšie vedel bojovník konať správne, tým bol neporaziteľnejší. Hľadanie toho čo je správne Rothfuss rozšíril aj na viac ako umenie boja, spravil z toho hľadanie pokoja, hľadanie zmyslu…Ťažko sa mi to vysvetľuje, ale je to pre mňa dosť podstatné. Ten silný moment v knihe akoby mi to všetko objasnil už len tým, že dal tomu meno. Spoliehať sa na subjektívne vnímanie správnosti je pochopiteľne značne nebezpečné, ale ja si myslím, že existuje všeobecná správnosť a dospieť sa k nej dá cez poznanie. Vďaka Rothfuss, toto ti nikdy nezabudnem.

Netvrdím, že každá kniha má niečo do seba, ale tiež by som niektoré knihy len tak ľahko neodsudzovala, ani napríklad také love story, alebo Evitovky, možno ich prečítaš dvadsať a žiadna ti nič nedá a potom v jednej objavíš silný moment a ten ti už ostane navždy.

(zh)