Philip Glass

Philipa Glassa považujem za najvýznamnejšieho skladateľa druhej polovice 20. storočia: nielen s ohľadom na povahu jeho hudby, ale aj na veľkosť jeho vplyvu. Glassovi sa podarila mimoriadna hudobná syntéza: spojil modernosť s tradíciou vážnej hudby, vysokú hudobnú úroveň a zároveň absolútnu prístupnosť najširšiemu publiku. Glassovi sa podarilo niečo mimoriadne: vyvinul si vlastný hudobný jazyk, ktorý ponecháva viac-menej nezmenený, takže patrí medzi najľahšie identifikovateľných tvorcov už od prvých taktov – zároveň je to jazyk našej doby a jeho genialita je v tom, že využíva úplne minimalistické prostriedky. Tak ako Schieleho spoznáme už v niekoľkých čiarach, ktorým dokáže vtlačiť punc svojej originality a geniálnosti, spoznáme aj Glassa v niekoľkých tónoch. Systematické využívanie jednoduchých, priehľadných štruktúr vynieslo Glassovi označenie minimalista, ktoré nemá rád (podobne sa tomuto označeniu bráni Steve Reich). Glass dnes predstavuje takého velikána, akým bol v prvej polovici 20. storočia Stravinskij: vytvoril obrovské, kompaktné dielo, ktoré sa stretlo aj s veľkým komerčným úspechom (aj vďaka množstvu filmovej hudby).

Glassovej hudbe sa podarilo vyjadriť ducha doby; v tom možno vidieť najvýznamnejší dôvod jej významu a úspechu: nie je však jednoduché pomenovať, čo z dnešnej doby táto hudba vyjadruje.

Myslím si, že dôležitý je odstup. Glassova hudba je akoby komentárom, je veľmi vizuálna a práve s istým odstupom si na jej pozadí možno predstaviť bežiaci film. Mal by to byť film o tejto civilizácii a práve odstup tejto hudby vyjadruje niečo zásadné: mediálnu povahu dneška, odstup, s akým k nám prúdia informácie, obrazy, v ktorých sa mieša čas, znásobovanie, rezervovanosť vyplývajúca s ostražitosti voči mediálnej manipulácii, odstup vyplývajúci zo záplavy informácií, katastrof. Každý obraz tohto filmu by nutne poukazoval na dvojtvárnosť dnešnej civilizácie: záber na mrakodrap, vzlietajúce lietadlo či vojaka je nutne rozdvojený na pýchu a prekliatie techniky, jej pozitívnu a negatívnu stránku, na nádej či skepsu a zároveň na pozitívny a negatívny názor, ktorý sprevádza každý konflikt či intervenciu v dnešnom svete. Glassova hudba pritom nekomentuje priamo udalosti, ale ich zobrazenie; nevciťuje sa a neidentifikuje, ale postmoderne múdro svedčí; uvedomuje si svoje možnosti, uvedomuje si celú negatívnosť dnešnej mediálnej doby, odstup, s akým sledujeme priame prenosy z vojen. Preto je tento odstup sprevádzaný ďalšou podstatnou črtou: jednoduchosťou, nie však banalitou. Všetko v dnešnej dobe je kombináciou zložitého a jednoduchého, dôležitého a banálneho. Je počítač zjednodušením či zdokonalením človeka? Je moderná architektúra jednoduchšia, či rafinovanejšia než architektúra minulých epoch? Je dnešná mediálna doba banalizáciou, či naopak komplexnosťou reality? Glassove rozvíjanie komplikovanejších štruktúr a harmónií z jednoduchých prvkov vystihuje túto dualitu banálneho a komplikovaného, banalitu kvantitatívnej produkcie sériovej výroby, reprodukovateľnosti mediálnej epochy. Televízor, znak pokroku a technologickej komplikovanosti, sa stal súčasne symbolom banality.

Objavilo sa množstvo hudobných pokusov, pokúšajúcich sa vyjadriť alebo vyrovnať sa s 20. storočím. Reflexia Osvienčimu či nukleárnej éry bývala zvyčajne osobná, emotívna, desivá, často smerovala k disharmónii, komplikovanosti a bezútešnosti. Glass vyzerá byť poučenejší mediálnou dobou, faktom, že život ide ďalej a azda aj faktom, že je Američan. Tempo, monotónnosť, opakovanie, povrch, odstup; prostrediu moderného mesta, amerických mrakodrapov a presklených budov vyhovuje skutočne skôr Glass než Gòrecki. (Práve Gòrecki využíva, tak ako Glass, repetitívne motívy: ale kým u neho sú vyjadrením osobného, alebo smerujú k pocitu irónie, nauzey, znechutenia, u Glassa sú neutrálnejšími prvkami estetiky, namiesto ich polarizácie ponúka chladnú, objektívnu, symetrickú štruktúru odstupu, nie priblíženia: čím však môže vystihnúť povahu reality i náš pocit z nej.) Kým mnohí skladatelia vytvárali k modernej dobe kontrapunkt či priamo protest, alebo sa usilovali zachytiť a zvýrazniť jej hlavné rysy či myšlienky, Glass ju proste vyjadruje. Sériovosť, opakovanie, fragmentárnosť, reklamy, televízia, mozaika dnešného sveta a globalizácia – to všetko je pozadím, ktoré beží v odstupe za Glassovou hudbou. Najdoslovnejšími filmovými stopami ku Glassovej hudbe sú preto qatsi trilógia alebo Fog of War.

Glassova hudba je teda schopná niesť význam i estetiku pri výraznom zjednodušení a spriehľadnení svojej štruktúry: je to paralela k princípu moderného dizajnu, architektúry a časti výtvarnej scény. Glass sa pritom vyhol vyprázdnenosti, formalizmu, odcudzenosti či akademizmu: preto sa stal spomedzi takzvaných minimalistov najvýznamnejším práve on (a nie napríklad Eno, Reich alebo Riley). Glass totiž predsa len ponechal svojej hudbe výrazný ľudský rozmer bez karikatúry – svedčí o tom aj jeho návrat k čisto akustickým nástrojom, ako aj využitie tradičných hudobných žánrov – vrátane opery, sláčikových kvartet a symfónií. Jednoduchou melodickou zložkou a repetitívnosťou (výraz, ktorý Glass osobne uprednostňuje pred minimalizmom) nadväzuje na minimalizmus 20. storočia, prácou s harmóniou sa však radí k tradícii vážnej hudby (neprekvapuje, že sa hlási k Mozartovi a Bachovi). Vďaka tomu ho môžu počúvať poslucháči modernej a avantgardnej hudby, ale aj ľudia, ktorí si hudbu púšťajú k nejakej inej činnosti.

Mimochodom, mladším hudobným príbuzným Glassa je Brit Michael Nyman, ktorý sa systematicky venuje filmovej hudbe (filmy Petra Greenawaya, The Piano, Gattaca). U nás je Glassovým fanúšikom skladateľ Marek Piaček.

Glassa pre jeho nezameniteľný štýl vlastne nemožno napodobňovať – akékoľvek priblíženie sa k jeho typickému rukopisu skĺzava k plagiátu a vykrádaniu. Stalo sa to Donovi Davisovi vo filme Matrix – výsledkom nie je inšpirácia kvalitnou predlohou, ale do uší bijúca úbohosť kópie.

Dielo

Glassova tvorba je mimoriadne bohatá a pestrá – Glass však v podstate počas celej svojej kariéry zostal verný svojmu charakteristickému hudobnému jazyku. Nemá zmysel pokúšať sa v tomto texte o encyklopedický prístup k jeho tvorbe. Spomeniem len niektoré momenty v jeho diele.

Zvláštnym pólom Glassovej tvorby je Company (aj ako Sláčikové kvarteto č. 2), hudba k inscenácii textov Samuela Becketta. Je to najhlbšia, najemočnejšia Glassova kompozícia, akú poznám, zároveň moja najobľúbenejšia. Glass v nej dokonale vystihuje ducha literárnej predlohy a zároveň dramatickosť a tragickosť ľudskej existencie. Štyri krátke skladby a dokopy len sedem a pol minút hudby pre mňa predstavuje niečo ako hymnu tohto sveta.

Významná je Glassova tvorba pre film. Najambicióznejším filmovým projektom je spolupráca s Godfrey Reggiom na takzvanej qatsi trilógii (Koyaanisqatsi 1982, Powaqqatsi 1987, Naqoyqatsi 2002), ktorá rovnocenným spojením obrazu a hudby vyjadruje pohľad na smerovanie a charakter ľudskej civilizácie. Glassova hudba tu dostala najväčší možný priestor a umožnila mu vyjadrovať sa v polohe, ktorá mu svedčí: v civilizačnom rozmere (v tejto „mierke“ Glass komponuje viacero diel) s charakteristikami odcudzenosti a hektickosti dnešnej doby a s apokalyptickým nádychom. Práve tento projekt názorne dokumentuje schopnosti Glassovej hudby a jej adekvátnosť vyjadrovať čosi podstatné o povahe našej doby a ľudskej civilizácie. Glassova hudba je skutočne „objektívna“ vo svojej presnosti, opakovaní, geometrickej štruktúre a symetrii a má skôr univerzálny, než intímno – osobný charakter; monumentálnosť dychov a využitie bicích nástrojov, ľudský hlas podriadený takmer strojovej symetrii a účelnosti s potlačením jeho osobitosti – to všetko zvýrazňuje nadosobný, civilizačný ráz, ktorý Glass mnohokrát využil aj tematicky (Akhnaten, Toltécka civilizácia v 7. symfónii, Itaipu či Uakti a napokon samotná qatsi trilógia).

Glass však skomponoval hudbu k štyrom desiatkam filmov, vrátane dokumentov (napríklad Fog of War), prírodopisných filmov (Anima Mundi opäť s Reggiom, Animals in Love), niekoľko notoricky známych filmov – takže Glassovu hudbu ste už zrejme počuli, aj keď o tom možno neviete (The Hours, Secret Window, Cassandra´s Dream a dokonca The Truman Show) a k starému dobrému Draculovi z roku 1931.

Philip Glass je aj autorom početnej baletnej hudby a mnohé jeho skladby sú pre potreby scénického tanca využívané. Aj tu sa prejavuje silná vizuálna stránka jeho hudby a tieto predstavenia bývajú navyše výzvou pre zaujímavé scénické i choreografické stvárnenia. Je aj autorom viac než dvadsiatich opier: najznámejšia je jeho „osobnostná“ trilógia Einstein on the Beach (1976, 270 minút (!)), Satyagraha venovaná životu Gándhího (1980) a Akhnaten (1983). Ľudský hlas využíva Glass nezvyčajným spôsobom a pomerne často aj v iných kompozíciách.

Poznám len jediné Glassove nevydarené dielo: je ním ambiciózny projekt Orion, na ktorom sa pokúsil prepojiť viaceré hudobné kultúry v duchu previazaných olympijských kruhov. Je to poriadny krok vedľa, ale o žiadnom ďalšom prešľape alebo podlezení latky už neviem.

(jp)