Fantastika

I. DEJINY FANTASTIKY

Bolo by zaujímavé a poučné sledovať, ako sa fantastika v dejinách kultúry postupne zaoberala rôznymi témami a ako ňou človek oživoval stále iné veci. v mytológiách staroveku sa s jej pomocou vysvetľuje dávna minulosť, vznik a podstata sveta a ľudstva; rozprávky sa zaoberajú prítomnosťou alebo blízkou minulosťou, až sa vo vedeckej prítomnosti fantastika zameriava na budúcnosť. Okrem toho je zásadné, čím sa fantastika zaoberá – lebo raz je to príbeh, inokedy prostredie, postavy alebo spoločnosť – a s ktorou sférou poznania sa spája, lebo v stredoveku oživuje teológiu, v science-fiction techniku a v utopizme politológiu. Myslím si, že fantastika je skvelý nástroj poznávania. Mýty a rozprávky sú jedným z určujúcich výtvorov jednotlivých kultúr, vďaka ktorým sa o nich dozvedáme veľa podstatného – myslím si, že nám umožňujú nazrieť do povahy kultúry podobne, ako keď nám niekto rozpráva o svojich snoch, o svojej túžbe alebo strachu. Starovek používa fantáziu na opis bohov a rekonštruuje svet a spoločnosť – nepremieňa ich, ale vysvetľuje. So súčasnosťou tento výklad súvisí v podobe vpísaných zákonov a pravidiel, ktorých vznik objasňuje a ustanovuje tak archetypálne, hlboko bytostné vzťahy nemennej podstaty – najzákladnejšie princípy jestvovania človeka a sveta. V 20. storočí Freud využíva archetypy gréckych mýtov pre ich univerzálne platné štruktúry. Rozprávky – ako príklad si vezmime Tisíc a jednu noc – boli postavené na očarujúcej fantázii, ktorá sa sústredila predovšetkým na príbeh, na neobyčajné zápletky a ich riešenia, na bohatstvo ľudských osudov; rozprávkové nadprirodzené bytosti a predmety – ako napríklad džinovia – v podstate predstavovali konštantné prvky, nemenný inventár mytológie a rozprávkového povedomia, ktorý sa príbehom nemenil a vystupoval z neho rovnaký ako doň vošiel: jeho úlohou bolo rozvíriť príbeh a ľudské osudy, lebo príbehom sa menili ľudia, dospievali k poznaniu, dobru a pravde. Toto hľadisko pravdy a poznania je celkom iné, než v mytológii. Náš stredovek používal svoju fantáziu na rozvíjanie legendistiky svätých a na oblasť metafyziky. Sv. Augustín tvrdil, že podstatné sú vlastne len veci týkajúce sa spásy duše – tento postoj cítiť aj z kresťanského stredoveku, ktorého fantáziu podnecovalo napríklad Zjavenie Sv. Jána. Ešte aj nespútaná fantázia Boscha bola rámcovaná Nebom a Peklom a hlavným zamestnávateľom maliarov bola v podstate cirkev. Okrem toho však vznikla aj fantastická geografia a zoológia – magický Východ roznecoval fantáziu. Pre Frankov ležal bájny a nebezpečný Východ, obývaný barbarmi, na Východ od rieky Ens, teda v kraji Slovanov; Marco Polo už situoval jednorožcov do Číny a pre Európu odkryl obrovské biele miesta máp – napokon, rozprávkový Východ viedol Kryštofa Kolumba v ústrety americkým brehom. (Pripomeňme si ešte, že fantázia conquistadorov stvorila rozprávkové zlaté poklady a Sedem miest Ciboly, za ktorými Španieli neváhali prejsť tisícky kilometrov pralesmi Strednej a Južnej Ameriky.) 19. storočie prinieslo renesanciu ľudovej rozprávky, čo bolo vlastne dôsledkom nacionálnych koncepcií politických a poslúži aj Hitlerovej Tretej Ríši., kultúrnych i vedeckých. Romantická mytológia sa objaví v národnostných konfliktoch aj v 20. storočí.
Modernú fantastiku definoval Verne či Wells. Treba povedať, že ani Rozprávky tisíc a jednej noci, ani Verneove romány neboli určené deťom. Literárna fantázia sa sťahuje do techniky, vzniká science-fiction; fantastika ako svet možného sa orientuje na možnosti techniky a orientuje sa na budúcnosť. Svet žije v perspektíve rýchlych a nevyhnutných zmien. (Všimnime si aj urbánnu estetiku – renesančné fresky nahradili veľkoplošné reklamy, zobrazujúce – tak ako fantastika tohto obdobia – opäť len Veci; predstava, že by sme vonkajšok budov spájali s náboženskými výjavmi, je už absurdná. Partizáni a šťastní pracujúci socialistického realizmu zase súvisia s mýtmi o povstaní a s utópiou.) Okrem toho jestvuje aj fantastika utopická, koreniaca v gréckom dedičstve; neskôr Augustín či Akvinský, no predovšetkým utopisti ako Thomas Morus či Campanella ukotvili utópiu ako žáner, spojený s náukou o správnej spoločnosti a pomáhali zadefinovať politológiu. Čapkovi a Orwellovi tak fantastika umožňovala uvažovať o povahe ľudí a spoločnosti, o perspektívach morálky a politiky. Súčasná fantastika spája v sebe viacero motívov – po fascinácii vesmírom sa myslím zaujíma o virtuálny svet výpočtovej techniky, pričom silným momentom je ešte stále orwellovský svet ovládania a manipulácie. Pracujeme však už aj s víziami, ktoré ponúkajú len dve alternatívy – zánik sveta (ekologický či vojenský) alebo víťazstvo – v podobe udržania status quo. Teda sen o prežití namiesto sna o pokroku… Fantastika býva dosť aktuálna a tak asi treba vnímať aj anachronizmus žánru fantasy – možno je to akási potreba univerzálneho mýtu, jasného poňatia dobra a zla a vytrácajúcej sa romantiky (Indiáni vymreli). Fantastika teda historicky mení objekt záujmu a presúva sa vždy do oblasti, ktorá podstatne charakterizuje danú dobu. Zaoberá sa vznikom sveta a jeho vysvetľovaním, ozvláštňovaním každodennej reality, prognózami budúcnosti, skúma ľudský osud alebo vývin techniky a jej vplyv na spoločnosť. Uvažuje o vzdialenom vesmíre alebo budúcnosti, ak ju racionalita vytlačí z každodennosti; o dejinách; v magickom realizme premieňa realitu, u Borgesa sa zaoberá filozofiou a svetom kníh. U juhoslovanských postmodernistov (najvýraznejšie v tvorbe Svetislava Basaru) naberá trpkasto – ironickú podobu manipulácie a absurdity, ktoré stvoril komunistický režim pretvárajúci dejiny, fakty i pravdu osobitou fantastikou. Niet divu, že u Dana Browna tematizuje škandál. Vždy však bola súčasťou nielen detského sveta, ale aj sveta dospelých – seriózneho náboženstva a umenia, ako dôležitá súčasť tvorivosti.

 

II.

Ak by sme spravili klasifikáciu bytia alebo aspoň klasifikáciu jazyka, zistili by sme, že prevažujú neviditeľné, nehmotné objekty, entity, ktorých bytie má miesto v našom vedomí. Spomeňme aspoň štáty a ich hranice, informácie alebo zákony, pričom je evidentné, že tieto objekty každým dňom pribúdajú a množia univerzum, ktoré nosíme v našich mysliach ako kolektívne utvorený svet. Nie je ťažké prísť na to, že ak jestvovanie sveta takto závisí od dispozícií našich myslí, je bytie tohto fiktívneho sveta: 1. obmedzené kapacitou mysle, 2. premenlivé a nestále v závislosti od predstavivosti, vedomostí atď., 3. heterogénne rozmiestnené (kvantitatívne aj kvalitatívne). Z týchto princípov vyplýva, že spoločnosť musí dbať o to, aby sa bytie realizovalo, takpovediac, v svojej pravej a plnej podobe – zabezpečuje to vzdelaním, pretože aby bankový alebo softvérový systém fungoval, musia jestvovať ľudia, ktorí na rozdiel od polovzdelancov a amatérov nosia v svojich mysliach pravú podobu týchto fiktívnych prvkov. Spoločnosť ich platí de facto za prenájom ich hláv, za priestor a kapacitu ich myslí, lebo svet treba kamsi uskladniť. Je príznačné, že svet 18. storočia sa ešte zmestil do hlavy jediného človeka – polyhistora; dnes si už pomáhame pamäťou počítačov. Človek, obdarený len zrakom alebo hmatom, by dnes nutne žil na inej planéte než žijeme my, usídlení v kultúre: svet fiktívnych bytostí (jednorožce, bazilišky), svet mýtov a rozprávok, svet hudby a kníh, svet politiky, obchodu a internetu je tým univerzom, v ktorom žijeme. Pripisuje sa nám stvorenie sveta, ale aj pekla a dokonca Boha. Výskumy moderných infernológov podávajú dôkazy o tom, že peklo je tvorené našou predstavou o ňom; v súčasnosti sa nachádzame vo fáze, keď je peklo tvorené naším nevedomím a spočíva v tieni nášho pozemského raja. Svet fiktívneho bytia, pochopiteľne, podlieha mocenským zápasom. To, čo z fiktívneho bytia jestvuje, určuje dohoda väčšiny. Úplná tolerancia by ústila k totálnej ľahostajnosti a je preto dobré, že sa udržiava istá rivalita a súperenie abstrakcií. Slávne filozofické spory, ale najmä herézy, inkvizície a križiacke výpravy sú zlatými časmi pre svet fiktívneho bytia, v mene ktorého sa likvidovali aj fyzické bytia jeho nositeľov. To dodávalo silu a hrdosť nepriateľom, kým totálna ignorancia by ich úplne zničila. Nie je až také ťažké stvoriť si svoje myšlienky, morálne zákony, zásady alebo svojich nepriateľov. V hlavách ľudí už takto jestvovali celé ríše a režimy, závislé práve od kapacity ľudských myslí, ktoré stvorili a niesli v sebe aj svetlú budúcnosť a v ktorých sa podarilo dokonca prepisovať minulosť. Nie je oveľa ťažšie stvoriť príbehy, bytosti a svety, pretvárať minulosť i osudy ľudí. Hmota, taký nepriateľ gnostikov, je dnes, v čase metafikcie, smiešne bezvýznamná. Ak sa povie fiktívny svet, možno hovoriť aj o jeho faune. Spomenuli sme už jednorožce, jestvujúce v knihách a mýtoch a treba ešte uviesť aj fakt, že tieto bytosti podliehajú premenám a evolúciám a stredovek poznal množstvo vedcov a výskumníkov zasvätene píšucich o gryfoch, drakoch a anjeloch. Už tu, pred kvantovou mechanikou, sa sformuloval postulát, že pozorovateľ vplýva na pozorovaný objekt. Dnešok prináša tiež svoje problémy. Moderný človek vytvoril množstvo leviathanov, mamutích organizmov, ktoré sa demiurgovi vymkýnajú spod rúk a riadia sa vlastnými zákonitosťami. Spomeňme obrovské korporácie, firmy, ktoré podliehajú zákonom trhu a majú vlastnú vôľu, presahujúcu vôľu jednotlivca. Tieto výtvory, žijúce nezávisle od nás (kým my sme závisí od nich) majú tú vlastnosť, že šém, ktorý sme do nich vložili, nedokážeme vybrať. Okrem týchto makroskopických obyvateľov sa nám podarilo vytvoriť aj mimoriadne životaschopné počítačové vírusy, osídľujúce virtuálny svet informácií, poskytujúci nám samým náhradné identity: to už je začiatok procesu, v ktorom sa my sami staneme obyvateľmi virtuálneho sveta, ktorý pohltí a ovládne našu identitu v ilúzii nevinného zrkadlenia.