Ľvov
Načo som vlastne tu? Čo tu hľadám? – tá istá, opakovane sa vynárajúca otázka, ktorá sa v cestovateľovi objavuje v cudzích, s jeho životom citeľne nesúvisiacich miestach (ako prvýkrát zreteľne na prvej káve v Ľvove, na terase kaviarne v úzkej pasáži, keď si zvedavo obzerá okoloidúcich a konfrontovaný s ich životmi – ktoré majú zreteľne svoje miesto tu, práve teraz na ne hľadí, odohrávajú sa priamo v tejto pasáži, toto je ich miesto – si jasne uvedomí, že tieto miesta, tieto životy nijako nesúvisia s jeho životom, okolo neho bezchybne, plynulo funguje veľký, nedozierny, komplikovaný mechanizmus miestneho života, do ktorého on nikdy nepatril, v okoloidúcich zreteľne rozoznáva svoju vlastnú neprítomnosť, nikdy tu nebol a nikdy sem nepatril, tieto miesta existovali a fungovali bez neho, a on teraz pozoruje tú cudzotu, svoju vlastnú neprítomnosť v mechanizme života tohto mesta, akoby svojim premiestnením, svojou cestou sem obišiel vlastný osud a pozoroval čosi na odvrátenej strane skutočnosti, ako to býva v prípade cestovateľov v čase, ktorí sa ocitajú v dobe, ktorá im nemala patriť, alebo ktorí pozorujú aj seba samých v reálnom čase a zároveň sú prítomní ako nepatriční pozorovatelia svojim násilným, neorganickým cestovaním. Ale tá istá otázka – načo som tu? – by rovnako platila aj vtedy, ak by cestovateľ zostal doma, týkala by sa rovnako miesta, na ktorom by zostával, lebo: prečo práve tu? a: čo s týmto miestom? A predsa sa táto otázka (ako pochybnosť? ako výzva?) objavila ešte niekoľkokrát v iných mestách, keď ráno kráčal podivuhodnými, nikdy predtým nevidenými ulicami.
Rachiv
Keď sa cestovateľ zobudil v Rachive, po noci, v ktorej sa mu snívali sny, ktoré na dôraze získali najmä neskôr, pocítil nástojčivú potrebu vykročiť do ulíc mesta a hneď tak aj urobil. V rannom šere – mesto sa ráno a večer ocitalo v tieni vysokých okolitých kopcov, na ktoré sa šplhali „ulice“, cesty vedúce k niekoľkým domom a neskôr samotám so záhradami a pokosenými lúkami, viditeľnými na strmých svahoch aj z centra mesta – zahol do bočnej ulice už prebudeného mesta s ranným ruchom, ktorého príjemné tempo, bez stresov, náhlenia a „cesty za povinnosťami“, pozoroval aj neskôr na iných miestach a obľúbil si ho (najradšej mal ukrajinské mestá skoro ráno a neskoro večer, keď v nich vládol práve tento príjemný, možno trochu orientálny ruch). Nástojčivý impulz vydať sa do mesta, „na cestu“, sa premenil na intuitívne vnímanie cesty samotnej: pristavoval sa pri jednotlivých domoch, ktoré v ňom otvárali obrazy: sivý podlhovastý dom so škridlovou strechou, postavený v zvažujúcom sa sklone ulice ako nemý, intenzívny posol iného sveta; poschodový dom s dvorom zarasteným vysokou, ružovokvitnúcou burinou, ktorej hustý porast prekrýval akýkoľvek živý pohyb na dvore, takže sa zdalo, že ani k dverám domu nevedie nijaký chodník cez tento homogénny porast, ktorý svoje zvrchované panstvo rozšíril aj do predzáhradky susedného domu ako jediný skutočný obyvateľ priestoru; ranná hodina telocviku za plotom školy, susediacej s kostolom a deti, ponorené do svojho školského zamestnania, v skupinkách sa venujúce behu; a napokon to bol vnútorný, v cestovateľovi sa ozývajúci hlas, rozprávanie, ktoré sa v ňom v určitých chvíľach ozývalo a plynulo v pevnom, presnom rytme, ktorý bral vždy vážne (spomenul si na tento hlas, zreteľne odlišný od všetkých ostatných vnútorných hlasov, prehovárajúci na vojenčine, keď sa spolu s ostatnými vojakmi viezol v nákladnom aute a sediac pri zadnej bočnici pozoroval plynúcu cestu, pozorne počúvajúci, zahĺbený do seba, vo svojich okamihoch skutočného vnímania.) Bol to ten istý hlas, v ktorom rozoznával a uctieval tú istú objektívnosť bez ohľadu na plynúce roky, bez ohľadu na to, kým on sám v danom čase bol: podobne ako v istých zvláštnych okamihoch, rozsiatych v čase, to bol vždy ten istý, pravdivý, skutočný hlas, ktorým k nemu prehováral svet – alebo Boh – prostredníctvom jeho vlastného hlasu (prípadne naopak) a v ktorom bez ohľadu na jeho vlastnú nedokonalosť, omylnosť a hriešnosť zaznievala tá istá posvätná pravdivosť a zásadnosť. Tieto okamihy, rozhodené v čase, predstavovali čosi ako jedinú miestnosť, do ktorej vstupoval a neomylne cítil jej nemennosť, bol vždy znova „tu“, v rovnakom mieste, v tom istom hlase a považoval tieto okamihy za vnútornú kostru svojho života, za to, čím skutočne bol – a kedysi sa rozhodol venovať a prípadne obetovať všetko pre ich skutočnosť, všetko vo svete ľudí za oknami samoty.
Mukačevo
Na cudzej, zaujímavo, objavne cudzej ulici Mukačeva, v jasné jesenné ráno cestovateľa cez pocit nezvyčajnej ľahkosti zasiahol pocit náhleho súladu – pocit, ktorý bol sám osebe skôr medzerou, ľahkosťou, vyprázdnením, bola to náhla priezračnosť, skôr čistota svetla než slová – ten pocit, ak by mal byť vyslovený nezvučným hlasom, ktorým sa nám oznamujú veci v snoch, by znamenal asi toto: teraz nezáleží na tom, čo bolo a čo bude, všetko je teraz v tomto plynutí, všetko je dobré takto a na tom teraz záleží. Skutočnosť vnímame cez množstvo rôznorodých vnemov a faktov a občas zaznie ich súzvuk, akord, v ktorom začujeme čosi z harmónie celku, z tušenej harmónie sveta; sme to my, v kom sa synchronizujú tisícoraké úlomky reality do tónin a harmónií, ktoré dávajú sfarbenie nášmu svetu. Cestovateľ práve hľadel na modré nebo nad strechami budov a na niekoľko bielych kopovitých oblakov v diaľke, keď sa v ňom rozhostil tento vzdušný a prázdny, no celkom zreteľný pocit, pocit bez váhy a bez vyformovaných slov, ktoré by mali svoj tvar a svoju váhu; a potom v tomto náhlom akorde plynuli ľudia okolo a cestovateľ akoby bol s nimi spojený, akoby bol spojený s týmto svetom, ktorý sa náhle vyjavil ako harmonický, plynulý mechanizmus so svojim tempom, vo svojom neuvedomelom ľahkom plynutí, sám pre seba neviditeľný v tom súvise a harmonickosti, ktoré náhle pocítil cestovateľ. Po chodníku pred ním kráčal starší muž, s celým svojim životom prítomným v tomto tele, so všetkými svojimi rokmi! Dvor za bránou, v ktorého ladnom nesúlade, v ktorého neumelej kráse – rozširujúci sa priestor dvora tvorilo niekoľko domácností, viacero firiem, kopa starého materiálu a jeden takmer rozsypaný starý dom, nezávislé, a predsa vzájomne prepojené časti celku, jedného dvora za bránou – pocítil cestovateľ podobnú spojitosť a spomenul si na iné významné dvory, charakterizujúce preň niektoré iné mestá. A potom ďalší ľudia kráčajúci po chodníku, tváre a najmä ten plynulý pohyb – prúdenie jedného, v jednom akorde zladeného mechanizmu tohto sveta – sveta vôbec. Niežeby bol cestovateľ, tak úzkostlivo pozorujúci okoloidúcich, pre nich neviditeľný: jedno dieťa v kočíku za ním vyvrátilo hlavu v dlhom, nemom detskom pohľade. Po celej tej sume faktov a nakopených turistických vnemov to bol pre cestovateľa pocit: len okamih prázdna a ľahkosti bez slov, nijako významný, ako si uvedomoval, a položil si otázku: pre takéto pocity cestuješ až sem? A o čosi neskôr si odvetil, nie slovami nejakého pocitu, ale vlastnými slovami, že cestuje aj preto.
(jp)