Milorad Pavić : Krajina maľovaná čajom

Krajina maľovaná čajom patrí medzi najlepšie a najtypickejšie Pavićove knihy. Predovšetkým patrí k tomu najpodstatnejšiemu písaniu, ktoré je neustálym vedomím sveta; písanie, ktoré je hlboko vedomým stavom, nespúšťajúce z očí svet v úplnosti jeho tajomstva. To dáva čítaniu jeho kníh rozmer nevyhnutnosti, ktorý je znakom pre pravdu. Pavić nie je vážny autor, ale je v stave pravdy rovnako ako vážni a najvážnejší autori.
Pavićove texty možno označiť za novodobé rozprávky, pre ktoré treba v postmodernej dobe vyriešiť mnohé otázky – napríklad kam situovať dej: do vzdialenej minulosti, budúcnosti či prítomnosti? Pavićove riešenie je v zaujímavej syntéze všetkých troch časov, v poukázaní na ich osudový súvis a v odkaze prítomnosti, že či si to uvedomí alebo nie, je pokračovaním a zrkadlením minulosti, že hoci nevezme do úvahy duchovné princípy, stále im podlieha. V Chazarskom slovníku to boli tri prepojené časové pásma, tri druhy bytostí a tri náboženstvá, ktoré odkazovali na človeka ako integrovanú, komplexnú bytosť.
V poradí druhý Pavićov román, Krajina maľovaná čajom, je pavićovsky nezameniteľným dielom rozdeleným do dvoch častí. Prvá časť s podtitulom Malý nočný román je dospelejšia, druhá časť s podtitulom Román pre fanúšikov krížoviek sa vracia do detského písania pavićovskej nevážnosti. Pavić vníma aj tragiku, aj smrť, ale tak, ako ich vníma dieťa – kým prvá časť má v sebe nádych dezilúzie a vážnosti zrelých próz, druhá časť je pohľadom cez oči dieťaťa, ktoré síce vidí svet v jeho úplnosti, ale zostáva dieťaťom. Preto tu niet psychologizácie ani pesimizmu a ani nádychu krízy, ktorá sfarbuje celú prvú časť hlboko nešťastného Atanasa Svilara. Keď Razin stretáva Diabla, ten má podobu dieťaťa – jeho osud, jeho smrť je sedemročným dieťaťom, ktoré mu zvestuje pravdu sediac pod stolom. Pavić píše o vážnych veciach tak, ako vážne veci maľuje insitný maliar; jeho knihy sú také, aké by boli Rousseaove obrazy anjelov, ako zvestovanie smrti sedemročným neposedným dieťaťom, ktoré slinou zapaľuje sviece. Prvú časť Malý nočný román tvorí sedem kapitol, zložených vždy z dvojice textov – prvý hovorí o histórii mníšskych rádov, druhý o Atanasovi Svilarovi, architektovi, ktorý napriek svojím nesporným kvalitám nedokáže postaviť jedinú budovu, žije neúspešný život a všetka jeho investovaná energia sa mení na prázdno. Oba príbehy vedú na Mont Athos, kde sa stretávajú a spájajú v spoločnom ohnisku odvekého duchovného princípu, Svilarovho životného poznania a pointy prvej časti románu. Druhú časť románu možno čítať a lúštiť ako krížovku: vodorovne alebo zvislo, náhodne alebo systematicky, v línii príbehov alebo postáv. Dvadsaťdva kapitol Románu pre fanúšikov krížoviek je už typickou Pavićovou mozaikou zloženou z rôznych postáv a príbehov, výletov do minulosti a exkurzií do podivných životov, poskladanou skvelým kombinatorikom a nestriedmym rozprávačom z pestrých chutí a farieb.
Pavićove majstrovstvo spočíva v budovaní románu na viacerých úrovniach súčasne (budovanie, ktoré po vzore starých majstrov zahŕňa šikovnosť remeselníka, fantáziu umelca, geometriu architekta): od najzákladnejšieho slovného spojenia až po možnosti románu ako žánru. Tak sa napríklad motív krížovky objavuje niekoľkokrát v románe samotnom, tvorí jeho kostru, určuje spôsob jeho čítania a objaví sa opäť aj pri rozuzlení príbehu Vitaše Milut.
Pavić sám seba označuje za posledného Byzantínca. Už jeho jazyk – celý rad metafor, žartov a poetizmov – je byzantským filtrom, stojacim zreteľne medzi príbehom a čitateľom, neprepúšťajúcim nielen akúkoľvek psychologizáciu v bežnom slova zmysle, ale ani skutočne negatívne postavy, ktoré táto inovácia ľudovej frazeológie robí rovnako pestrými a zaujímavými ako ostatných obyvateľov jeho kníh. Tento byzantský (a balkánsky) raster je mozaikou nepreberných kultúr, časov a náboženstiev – a táto mozaika nielenže najpravdivejšie charakterizuje Balkán, ale aj svojho autora. Každá veta zrkadlí tú istú pestrosť ako románový celok.
Nad jazykom stojí byzantínska práca s dejinami, filozofiami a teologickými mystifikáciami – napríklad v aplikovaní odvekej mníšskej múdrosti, platnej stáročia, na súčasnosť: Pavić nám ukazuje, že storočia ukladané a rozvíjané poznanie filozofie či teológie moderný človek nenahradil, ale zabudol. Byzantskými inšpiráciami sú aj výber miesta (Mont Athos) či tematizované remeslo (maliari ikon v Chazarskom slovníku, staviteľstvo kostolov vo Vnútornej strane vetra a mnísi v Krajine maľovanej čajom).
Pavić viackrát využíva aj prehovor k čitateľovi, ktorý sa má objaviť na nečakaných miestach; snaží sa nenudiť čitateľa, vtiahnuť ho do príbehu a zapojiť do hry a v princípe mnohých zrkadlení vo vnútri románu nechal niekoľko zrkadiel aj pre čitateľovu tvár. Pavićove mozaiky sú totiž aj zrkadlami a každý jeho román je systémom odkazov a súvislostí, príbehy sú dopovedané v iných príbehoch, alebo v nich aspoň získavajú nový rozmer či odtieň.
Krajina maľovaná čajom je ambicióznym projektom, ktorého výsledkom je tristostranová stavba: plná nedopovedaných príbehov a postáv, fragmentov s viacerými prepojenými, ale aj slepými chodbami, v ktorej je veľa miesta pre čitateľa. Niektoré postavy sú skôr ukryté a strácajú sa, či už to bol zámer autora, nedokonalosť knihy, alebo môjho spôsobu čítania. V každom prípade jeden z najmagickejších čitateľských zážitkov.

(jp)

MILORAD PAVIĆ : KRAJINA MAĽOVANÁ ČAJOM

1

Konce svojich fúzov nosili zapletené ako bič. Už po celé generácie sa nesmiali a vrásky im značili roky v horných častiach tváre. Starli od svojich myšlienok, nie pôžitkov. Vedeli, že Židia ich volali Edomitmi; sami sa nazývali soľou. Človeku zaberie veľa času než minie hrsť soli, mysleli si a boli trpezliví. Mali dva znaky: znak baránka a znak ryby. Baránkovi dávali koláč zamiesený so slzami, a rybe prsteň z cesta, lebo ryba je nevestou duše. Mnoho času uplynulo, azda štyri či päť generácií, keď jeden z nich povedal: „Najradšej mám strom reči; rodí dvojaké ovocie a možno na ňom rozlíšiť ticho a mlčanie. Lebo človek so srdcom plným ticha a človek so srdcom plným mlčania si nemôžu byť podobní…“ Ten, čo to povedal, pochádzal z Antiochie a zomrel bez toho, že by škrípal zubami od vrčania šelmy, bez strachu či nenávisti, spolu so svojím súkmeňovcom Ignatiom v Ríme v roku 107 po Kristovi. A tak ako sa nedá v pšeničnom zrne uvidieť všetko to, čo je v ňom vpísané, a vpísané je doň aký druh klasu bude mať, veľkosť stonky a koľko zŕn prinesie, tak sa z jeho vety nedalo dopredu nič vyčítať, hoci v nej bolo všetko vpísané.
Keď na nich prišiel spánok, bolo to pre nich ozajstné vyslobodenie od hrôzy, v ktorej museli žiť. Ale ešte aj v snoch ich prenasledoval strach, šelmy s pehavými perami a pupkom namieste očí a oni sa, tak ako topiaci na súši, snažili prebudiť, hoci vlny sna ich držali vo víre. A tak, pohadzované tam a späť medzi dvoma morami, vlečené z bdenia do spánku a zo spánku do bdenia, boli ich telá jedným spojením medzi týmito dvoma okruhmi strachu. Boli poštou. A netušili, že sny, spolu s ediktami Septimia Senera, Maxima Trácie a Valéria, ich nútili hľadať úkryt presne pod tým istým stromom, o ktorom sa hovorí v tej vete. A tak, aby neboli pribití na kríž alebo veterný mlyn, aby neboli predhodení divým šelmám alebo aby neboli ich hlavy rozdrvené o ťažké mohutné dvere, aby nemuseli kŕmiť úhory v nádržiach svojimi vlastnými prstami, ušami a očami, ušli do púšte.
Rozptýlili sa v pustatinách Sýrie, Mezopotámie a Egypta, ukrytí v hroboch, pyramídach a ruinách dávnych pevností, nosiac svoje dlhé vlasy omotané popod ramená a zviazané na hrudi, aby ich v noci hriali. Prišli do hôr Horných Téb, medzi Nílom a Červeným morom, kde žije ryba dipnoan, živiaca sa vtákmi; hovorili koptsky, hebrejsky, grécky, latinsky, gruzínsky a sýrsky, alebo mlčali v niektorom z týchto jazykov, neprestajne a podvedome sa približujúc k stromu z onej vety, ako zrno pšenice, ktoré začalo klíčiť. A potom prišli na Sinaj. Vtedy konečne pochopili význam slov:
„Človek so srdcom plným ticha a človek so srdcom plným mlčania si nemôžu byť podobní…“
Len čo sa to stalo, len čo si prvý pustovník sadol do svojho tieňa a napil sa z prvej rosy, ryba a baránok so oddelili. Neodvolateľne a na celý čas svojho pôsobenia sa začali deliť na dve skupiny. Na tých, ktorí boli spojení so slnkom a na tých, čo patrili vode, na tých s baránkom a na tých so znakom ryby, na tých s mlčaním a na tých s tichom v srdci…
Tam na Sinaji tí prví utvorili bratstvo, žili v spoločenstve a nazývali sa cenobitis, solidaries, z gréckeho koinos bios (život v spoločenstve). Tí druhí (tí so znakom ryby) sa nazývali idiorrhytmici, solitaires, pretože každý mal svoju vlastnú strechu, svoj vlastný spôsob a rytmus života, a izolovaný od ostatných trávil dni v úplnej samote, plytkej, no nepreniknuteľnej samote. Tieto dve skupiny, solidaires a solitaires, vrhajú svoje tiene ďaleko do priestoru a času. Lebo niet jasnej hranice medzi minulosťou, ktorá rastie z prítomnosti a živí sa ňou, a budúcnosťou, ktorá, ako možno vidieť, nie je ani nevyčerpateľná, ani neprestajná, takže niekde z nej pomaly ubúda a niekde prudko vzbĺkne.
Keď putovali, solitaries si stále niesli svoj vlastný tanier pod čapicou, cudzí jazyk v ústach a kosák za opaskom, lebo na cesty sa vydávali sami. Solidaries zase putovali v skupinách, nosiac kotlík na striedačku, spoločný jazyk medzi zubami a nôž za opaskom. Predovšetkým však putovali skôr časom než priestorom. Na tejto ceste časom tí so samotárskym životom niesli so sebou kameň ticha, kým tí z bratstiev v spoločenstvách niesli kameň mlčania. Tieto dva kamene boli nesené oddelene a mlčanie jedného nebolo počuť v tichu tých ostatných.
Lebo idiorrhytmici boli každý vo svojom vlastnom tichu, kým cenobiti udržiavali spoločné mlčanie. Samotári obrábali ticho ako pole pšenice; orali ho, prehlbovali, zväčšovali brázdy a zalievali ho, takže sa mohlo vzmáhať a mohlo rásť, pretože skrz ticho môžeš dosiahnuť Boha, cez svoj hlas nemôžeš, bez ohľadu na to, ako hlasno kričíš… Tí zo spoločenstiev pri zveľaďovaní svojho mlčania ho nasmerovali priamo k Bohu, ale skôr ho navršovali ako hrádzu voči tej časti sveta, ktorá k nim nenáležala a ktorá tak ešte musí byť dbytá; obklopili a uzavreli sa do mlčania a chránili sa ním, alebo ho vysielali po svoju korisť ako lovecké psy. A vedeli pritom, že lovecké psy môžu byť dobré i zlé.

„Všetko je to veľké nedorozumenie, v ktorom sa cítime ako ryba vo vode,“ pomyslel si architekt Atanas Svilar , vkĺznuc do svojej štyridsiatky ako do potu kohosi iného.
Študoval na Fakulte architektúry v Belehrade v rokoch 1950 až 1956, čo bolo vtedy, keď sa naučil, že jeho horná pera je zodpovedná za jednu vec a spodná za inú: horná bola pre horúce a spodná pre kyslé; študoval matematiku u profesora Radivoja Kašmina a nosil pletenú čiapku s píšťalkou navrchu, navštevoval prednášky profesora Maninkoviča o predpätom betóne a v tom istom čase sa učil rozoznávať ženy, ktoré na večeru obľubovali fúzy. Stal sa známym svojou netradičnou záverečnou prácou, ktorá spôsobila rozruch a opustil školu rozdelenú na dva tábory. Ešte ako študent si všimol, že jednou z významných schopností veľkých spisovateľov je ich mlčanie o podstatných veciach. A uplatnil to vo svojej vlastnej profesii: v nej má nevyužitý priestor, ekvivalentný k nevypovedanému slovu v literatúre, svoju formu, prázdno má svoj tvar a zmysel, práve tak významný a nevyhnutný ako zastavaný priestor. Krása prázdneho priestoru mu dávala inšpiráciu pre krásu tej postavenej časti celku a to bolo na jeho štýle evidentné a oceňované. Zaujatý statikou, hydromechanikou a predovšetkým akustikou uzavretých priestorov, stal sa a stále bol, podľa názoru kompetentných, brilantným expertom. Nebol človekom, s ktorým by sa dalo odviazať a vedelo sa o ňom, že prenesie cez vodu oheň v ústach, ak to bude treba. Jeho návrhy na mestské nábrežie, založené na predpoklade, že rieka je vždy starším prvkom než mesto na jej brehoch, vzbudzovali pozornosť. Okná na jeho budovách sa vždy otvárali ako priezory do budovy a viedli tak z okolia do vnútra skôr než z budovy do krajiny za oknom, ako to zvyčajne býva. Domnieval sa, že humor v architektúre je ako štipka soli v chlebe, že by mali jestvovať dvere pre každé z ročných období, dlážka pre deň a dlážka pre noc, lebo v noci zvuk klesá rýchlejšie než stúpa; veril, že pri stavbe strechy sa nemá uvažovať len slnečné, ale aj mesačné svetlo, lebo jedine taká strecha je dobrá, pod ktorou sa vajce nekazí. Vlasy mal ako slamu, spánok rýchly a ťažký, že mohol rozbiť sklo. Jeho ľavé oko starlo rýchlejšie než pravé a on už potreboval okuliare na dokončenie projektu jedného hotel a náčrtu galérie, ktorá bola v konkurze vyhlásená za najlacnejší projekt, ale nikdy sa nepostavila. Svilarove projekty sa jednoducho nepredávali. Zvinuté v skriniach v Svilarovom byte alebo založené medzi dvojitými dverami zbierali celé roky pavučiny.
„Budovy bez tieňov,“ ako im hovoril Svilarov syn.
„Meria a ráta tu, ale domy stavia tam, na onom svete!“ hovorili jeho kolegovia, s jamkami v lícach vyplnenými tmou.
„Keby som mal rečí ako oviec v košiari, chápal by som, že ma nikto nechce,“ žartoval Svilar, „ale takto nerozumiem ničomu!“
Lenže diabol sa smeje posledný. Napriek svojej odbornosti, ktorú nikto nespochybňoval, napriek svojej enormnej pracovnej energii, ktorá ničila jeho šaty i vlasy, Atanas Svilar si proste nemohol nájsť prácu vo svojom obore. A kvapky času si nemožno utrieť z tváre rukávom ako kvapky dažďa – zostanú na nej navždy.
No nikto nemá slzy len v jednom oku.
So Svilarom súvisela ešte jedna podstatná vec. Len čo si vypestoval silné, široké, svalnaté ústa, ktorými vedel chytiť vlastnú slzu, dostal sennú nádchu. Odvtedy ho napádala každú jar.
Vždy v máji, sužovaný sennou nádchou, Svilar zabudol na vône kvetín, zato jeho nočný pot vylučoval takú silnú vôňu rastlín a kvetov, že prebúdzala celý dom.
Dávno ženatý, strávil dve desaťročia svojho dospelého života bez toho, že by bol schopný živiť sa architektúrou. Učil na stavebnej škole, ale to je ako rozprávať o obede namiesto obedovania. Aj naďalej venoval všetok voľný čas kresleniu; cez deň bol hanblivý a ľahostajný k jedlu, no po nociach sa stával nenásytným, výrečným a natoľko zabratým do práce, že mu na zadnej strane opaska rástla pleseň. Keď mal špinavé okuliare, oblizol si ich a pracoval ďalej. Prešli roky a on cítil, že jeho sliny chutia inak, vedel, že niektoré vína vychutnáva naposledy, pracoval, akoby nemal uši osadené na dierach, no stále zostával mimo svojej profesie a cítil, že starne v úderoch, tak ako hodiny. Dvakrát, vo veku dvadsaťštyri a štyridsaťdva rokov, dostal ambiciózne projekty, celé obytné štvrte, ktoré sa nikdy nezmenili z plánov na skutočnosť.
Počas dlhých letných nocí, premýšľajúc o svojej minulosti, ako keď sa víno pridáva do vody (lebo smerovať naspäť je hriech), kládol si Svilar zvyčajne dve otázky: ako sa stalo, že má na celý život sennú nádchu, takže čaj mu páchne ako pot, a ako sa stalo, že si nedokázal nájsť prácu skutočného architekta, pre ktorú bol stvorený. Bolo to vlastne ako myslieť si o pravej ruke, že je hriešnejšia než ľavá. Jednej jari; keď si február požičiaval dni od marca, rozhodol sa navštíviť svojho dávneho priateľa zo školy Obrena Opšenicu. „Možno má každý v tomto meste nejakú osobu ako odpoveď na svoju otázku,“ pomyslel si Svilar. Hádam len nebol jeho osobou – odpoveďou Obran Opšenica? Zastihol ho v jednom z tých úradov, ktoré prideľujú prostriedky pre mestskú výstavbu. Opšenica nosil nadvakrát uviazanú kravatu, mal biele vlasy, zatočené na koncoch ako nejaké háky, úsmev, ktorý mu zatváral oči a Svilar si spomenul, ako sa za školských čias Opšenica zvykol otočiť chrbtom k osobe, s ktorou sa rozprával a potom sa náhle zvrtnúť.
Bol z tých, čo jedávajú nožom, opomínajúc vidličku, a bol vraj taký šikovný, že by dokázal vyplniť diery v čerešni svojim jazykom. Na rozdiel od ostatných ľudí, ktorí vedeli, čo chcú, on myslel na to, čo nechce. A to sa ukázalo byť mimoriadne výhodným a vystrelilo ho to medzi najvyššiu honoráciu mestskej správy. A to, čo nechcel predovšetkým, boli ľudia jeho generácie. Tak ako sú niektorí ľudia obdarení silou, iní rýchlosťou a ďalší hudobným sluchom, tak bol Opšenica obdarený neobyčajnou schopnosťou vyvolať v sebe a živiť vášnivú nevraživosť, úplne zbavenú akejkoľvek nenávisti. Táto nevraživosť bola zameraná predovšetkým voči jeho vlastnej generácii, z ktorej väčšina mala v odbore lepšie vzdelanie a schopnosti než on. Opšenica túto nevraživosť nikdy verejne neprejavil (a ktorá, ako sa hovorilo, u neho vyvolávala kašeľ), hoci do nej investoval tú lepšiu časť svojej energie a pracovného času, len aby odvrátil okamih, v ktorom bude odhalená. A tak zakrýval túto nevraživosť čoraz snaživejšie a rafinovanejšie a aplikoval ju, takto ukrytú, s maximálnym účinkom. Človek, ktorý sa sal terčom týchto neprestajných a zúrivých utajených útokov, bol ako niekto vystavený trvalej infekcii, ktorej zdroj nebol schopný odhaliť a nedokázal sa jej tak nijako brániť.
„Ak chceš vedieť, koho nepriateľom Opšenica je, obzri sa po niekom, komu sa vodí zle. Bude ním on!“
To sa hovorilo v odborných kruhoch. A s týmto bývalým spolužiakom sa Svilar stretol v to ráno, kým vietor hltal dážď. Svilar kýchol a stisol Opšenicovu ruku, na čo si sadli k presklenému stolíku. Dal mu svoje najnovšie výkresy a požiadal ho, aby o nich uvažoval v nasledujúcej súťaži. Opšenica si naslinil prsty, pozorne si prezrel Svilarov fascikel, potom ho uložil medzi spisy a Svilar už nikdy viac nepočul ani o Opšenicovi ani o svojich výkresoch. Títo dvaja, prvý výborný odborník, o ktorom nikto vrátane Opšenicu nepochyboval, no bez finančnej podpory na presadenie svojich zámerov, a druhý, bez profesionálnej reputácie, no s finančnými prostriedkami v tej istej oblasti, boli predurčení na spoluprácu a tvorbu zázrakov. No dial sa opak. A vtedy Svilar na niečo prišiel. Opšenicova slávna nevraživosť bola celkom určite jeho, no nie nenávisť v nej. Tá nenávisť pochádzala od kohosi iného. Ako jed vo fľaši len putovala od Opšenicu k svojím cieľom, k Svilarovi a k ostatným, ktorým Opšenica skrížil cestu.
Na raňajkách, kým premýšľal o takýchto veciach, sa mu mlieko zrazilo v ústach a on cítil, že jeho povolanie, jeho práca architekta, vykonávaná mimo pracovných hodín a na papieri, odkázaná na jeho voľný čas a neplatená, sa stala hriechom. A on sa začal hanbiť za svoje kresliace pomôcky a pravítka a prestal sa navždy dotýkať chleba rukami. Odvtedy ho jedol vidličkou a nožom z taniera… Začal zabúdať mená a nemal rád, keď sa v jeho prítomnosti príliš často spomínali. Bál sa, že sa stratí medzi toľkými menami ako v lese. A bál sa tiež, že jedného dňa zabudne svoje vlastné meno, že a bude musieť pri podpisovaní na chvíľu zastaviť, aby si naň spomenul… S hrôzou si pripomenul, ako raz v detstve kráčal so svojím otcom vinohradom a opýtal sa ho, prečo nedajú dyňu vychladiť do studne. „Studňa je upchatá,“ odvetil mu otec, „a studne, tak ako všetko živé majú tiež obdobia svojho života, a voda, ako človek, môže zostarnúť a umrieť. Táto je mŕtva a teraz sa musí vykopať nová studňa…“
Svilar uvažoval v poslednej dobe o vode často. Prenasledovala ho predstava, že nikdy nedokáže vztýčiť stavbu zo zeme, preniesť jej váhu z čísel na hmotné základy a nechať zaznieť jej akustiku. Bolo to presne ako keby staval na vode. Mal dojem, že ich ulica sa rozbrieždila každý deň v inom uhle a on spával s rukou spustenou na dlážke, ako keby spúšťal zo svojej postele kotvu. A po každom prebudení, ako loď strhnutá zo svojho kurzu nočnou búrkou, musel znova orientovať svoju posteľ, hľadajúc svetovú stranu, do ktorej by mal vstať. Zo strachu z týchto nocí, ktoré s ním narábali ako sa im zachcelo, začal sa vzdávať spánku, čo preň nebolo niečím veľmi ťažkým. S tvárou, ktorá spriesvitnela a zožltla, so znamienkami ako hmyzom uviaznutým v živici, túlal sa mestom noc čo noc. A tak v tomto pozdnom veku, keď už otázka nestála ako uspieť, ale prečo neuspel vo svojom povolaní, preniesol sa úplne z dňa do noci, zo svojho domu do mesta, v ktorom dom stál.
Predovšetkým, jeho nočné prechádzky nemali žiaden konkrétny cieľ. Všimol si len, že pri chôdzi rešpektuje dopravné značky určené autám: ako pri šoférovaní registroval značku zákaz odbáčania a pokračoval za križovatkou priamo. Niekedy sa mu o týchto prechádzkach snívalo, prebúdzajúc sa so zubami otlačenými do jazyka, a zistil, že všetky belehradské ulice boli v jeho snoch jednosmerné. A teda, utešil sa, sa púšťal do sotva viditeľného podujatia a jeho putovanie mestom malo predsa len cieľ. Niekoľkokrát, počas nocí, ktoré ho viedli skôr svojimi duniacimi zvukmi než ulicami, prišiel na dávno zabudnuté miesta svojich schôdzok z mladosti. Všimol si, že tieto miesta nikdy dopredu nečakal, ale že sa samé ohlásili, kedykoľvek na niektoré z nich natrafil.
(vybral a preložil jp)