Kolymské poviedky Varlama Šalamova sú zvláštnym literárnym žánrom. Sú až neznesiteľne kruté a hrozné. Ak niekto zažije to, čo Šalamov – a tábory zažili milióny ľudí – potom je pre nich rozhodnutá otázka reality, témy, zámeru a možno i štýlu. Šalamov píše vecne a o to strašnejšia je krutosť sveta, ktorý opisuje. Jeho poviedky sú hodnovernejším opisom gulagov než napríklad slávny Solženicynov Ivan Denisovič, a preto sú aj neporovnateľne hodnotnejšie: hoci sa vedelo, že Solženicynova novela nehovorí plnú pravdu, nevedelo sa tým pádom nič o tom, aká tá pravda bola. O Šalamovovi viem veľmi málo, takmer nič. Odsúdili ho kvôli práci v ilegálnej tlačiarni – tlačili v nej Leninov závet, v ktorom za svojho nástupcu neodporúčal Stalina. Neskôr za to, že nazval Belého klasikom. Trest, ktorý mu opakovane zvýšili, si odpykával v sibírskej Kolyme. Niekoľkokrát so šťastím unikol smrti. Po vypršaní trestu musel istý čas stráviť na Kolyme. Po návrate ho dcéra zaprela a žena sa s ním rozviedla. Nerozumie si s Pasternakom ani Solženicynom, priatelí sa však s Nadeždou Mandeľštamovou. Umiera v psychiatrickej liečebni, kam ho umiestnia proti jeho vôli. V životopisných údajoch nachádzam vetu: pre list od Pasternaka putoval tajgou 1500 kilometrov, celú jednu zimu. Kolymské poviedky zobrazujú strašný svet, z istého pohľadu za hranicou ľudského, pretože tento svet je možno horší ako peklo. Kým peklo je peklom z akejsi nevyhnutnosti, čím je potom tábor, postavený ľuďmi pre ľudí, bez nevyhnutnosti, v ktorom sa za hrozných okolností stratili životy miliónov ľudí? Peklo u Šalamova je dvojité (aj tým sa líši od obvyklej lágrovej literatúry): tábor a v ňom „kriminálnici“. Inými slovami vonkajšie peklo a peklo vnútorné. Šalamov ukazuje peklo, v ktorom sa ľudia nezhŕknu do stáda ako obetné ovečky, ale začnú sa požierať. Skutočné peklo je toto: dvaja ľudia, ktorí sa stretnú v pekle, a vrhnú sa na seba. Čokoľvek by sme chceli myslieť či hovoriť o svete, v našom vedomí sveta musí jestvovať aj čosi z toho, čo nám sprostredkúva Šalamov.
Muselo byť strašné pretaviť hodiny, mesiace a roky utrpenia do niekoľkých slov. Napísať „zima“, „hlad“ a ostatné táborové slová. Kolymské poviedky vznikajú z veľkého odstupu: po návrate z gulagu písal Šalamov niekoľko rokov básne. Na niektorých miestach Šalamov nenápadne, ale jasne kritizuje tých, ktorí po návrate z tábora podľahli strachu a moci a slúžili režimu tým, že klamali svojim dielom. Zrejme to vnímal ako zradu – zradu o to horšiu, že išlo o tábor a roky v ňom, o pravdu vykúpenú príliš draho. Zreťazenie absurdity: tábor – ak doň pošleš ľudí, budú sa v ňom vzájomne podrezávať a vykorisťovať – po návrate sa ho zriekne žena i dcéra – propagandistický optimizmus všade naokolo – atď. Ale možno práve umocňujúca sa absurdita dokáže naznačiť nezmerateľnú absurditu človeka a jeho bytia, a tým sa dotknúť aj jeho hĺbky a nezmerateľnosti ako takej. Medzi poviedkou Zlatá tajga a textami Daniila Charmsa vlastne nie je veľký rozdiel: sú si naopak prekvapujúco blízke, podobne šialené a absurdné, podobne vzdialené normálnosti, akurát že Šalamovova poviedka po známejšej a vychodenejšej ceste zla, kým Charmsove texty po cestách nevychodených a neznámych. Našťastie nám Šalamov oznamuje, že gulag nie je súčasťou sveta, že ho nemožno integrovať do života: tu a tam sú si navzájom priepastné a cudzie, dva stavy vedomia, ktoré nemôžu spolu žiť. Umožňuje nám to žiť aj mimo neho, lebo inak by nám jeho desivé vedomie zastrelo vedomie všetkého ostatného, v porovnaní s ním by muselo všetko ostatné vystúpiť zo sféry dôležitého a skutočného. Tábor je mimo hranice ľudského. Človek v ňom prestáva byť sám sebou a prestáva byť aj človekom. Pretože gulag nie je niečo, čo možno pripojiť k celku sveta, k celku ľudskej skúsenosti: gulag je trhlinou sveta, deštruktívnou chybou nezlučiteľnou so životom, s vedomím, neprehltnuteľná kosť, metastáza ničoty. Tábor – ten fašistický i komunistický – nemožno začleniť do celku sveta. Tábor je, povedané neaktuálnym jazykom, peklom, ktoré nemožno začleniť do tohto sveta; je to rozpad metafyzického obzoru človeka, trhlina nefalšovanej ničoty. Dokonca i smrť, pre mnohých metafyzický horizont, hranica ľudského, pôsobí popri pekle ako niečo organické, azda i nevyhnutné, ako hranica celku voči trhline v ňom.
Hudba pre Varlama Šalamova
Hudba mimo hudobnosti, hudba zbavená ľudského rozmeru, bez toho všetkého, čo nazývame kultúrou, ľudskosťou, časom: teda bez toho všetkého, čo chýba peklu, z ktorého sa vrátil, polomŕtvy, poločlovek, aby ho v doznievajúcich vlnách, šíriacich sa ľudskými srdciami, toto peklo stretávalo uprostred ľudí, ktorí o ňom nevedia a nechcú vedieť. Táto hudba pozostáva už len zo zvukov: chladu, vetra, mrazu, nočnej nemocnice, výstrelov, mrazivého ticha, bolesti a otupelosti. Musí to byť hudba, aká sa v nás ozýva, keď vyčerpaní a chorí nepokojne a malátne ležíme na hranici nespavosti a únavy: hudba tela, ktoré je záťažou a chorobou.
(jp)