Jazyk v jazyku
ako rana vložená
v ukazovaní prsta.
Ešte staršie pohoria
v útrobách,
kmitanie malého času
vo veľkom,
vo svetle vidieť šero,
krúženie kostí
a v bylinách iný rozmer zeme
Ostrov tmavá spomienka
v bezhlasej pamäti mora
So skalnými bránami prílivov
Ostrov Skye na severozápadnom okraji Británie ja asi najmýtickejším a najrozprávkovejším miestom, aké som navštívil. Jeho mystika je mystikou pra-základu a pra-počiatku svojej pevniny, mýtom zrodenia a pôvodu a doposiaľ pôsobiacou mágiou pra-sveta. Skye je koncom a súčasne počiatkom. Škótsko bolo od počiatku považované za kraj sveta, preto tu podľa legendy spočívajú pozostatky Sv. Ondreja, Kristovho učeníka (pozn. nižšie); okrem toho bolo vždy prirodzeným okrajom Británie už od rímskych čias. A Skye je geografickým, historickým i sociálnym okrajom tohto konca. Tadiaľto prišli prví Škóti z Írska a práve Skye bol centrom osídlenia v dobe bronzovej a železnej – hoci doposiaľ sa presne nevie, kto tu žil.
Prechádzať sa po ostrove Skye značí ísť okolo vrchov, v ktorých poľoval legendárny Fionn so svojím psom Brannom; okolo zátok, v ktorých žili morské kone; okolo ostrovov, na ktorých sa nachádzal raj Keltov – krajina večnej mladosti; alebo okolo jaskyne, v ktorej spával Bonnie Princ Charles, lebo práve tu, na koniec sveta, sa prišiel ukryť po porážke anglickými vojskami. Skye patrí medzi miesta s najväčšou hustotou rozprávok, legiend a historických udalostí na meter štvorcový. Každý názov tu značí nejaký príbeh. Žili tu možno najromantizovanejšie národy: Kelti, Vikingovia a piráti, a každý z nich tu po sebe veľa zanechal.
Vikingovia prišli dvakrát: najprv okolo roku 800 zmasakrovali celý ostrov v sérii prepadov: keď prepadli jedno z opátstiev, svätý Donan ich poprosil, aby ho nechali dokončiť omšu – po nej ho spolu s 52 mníchmi sťali. Druhý raz prišli s cieľom usadiť sa a domáci ich prijali. Dodnes je väčšina názvov na ostrove nórskeho pôvodu. Skye značí „Ostrov hmly“ (v jazyku gaelic „Eilean a’Cheo“) z nórskeho „ski“ – oblak a „ey“ – ostrov. V gaelic je známy aj ako „An-t-Eilean Sgitheanach“ – Okrídlený ostrov, podľa svojho tvaru. Vikingovia boli napokon porazení v 13. storočí . Ich kráľ Haakon údajne priplával s najväčším počtom lodí, aký kedy opustil Nórsko, no bol Škótmi porazený; po porážke si dal starý a zlomený kráľ čítať staré ságy ospevujúce vikingské víťazstvá a od žiaľu a hanby zomrel.
Keď uvažujem o cestovaní, zdá sa mi, že medzi najväčšie prednosti, aké vám môže nejaká krajina poskytnúť, patrí jej zvláštna atmosféra, čaro, ktoré je vlastne pôsobiacou minulosťou. Podľa mňa je Skye najlegendárnejším zo škótskych ostrovov z dvoch dôvodov.
Prvým je jeho prírodná unikátnosť. Všetko je tu predurčené pre vznik mýtov a rozprávok a čaro, akým pôsobil na svojich praobyvateľov, pocítime rovnako aj dnes. Skye je geologickou raritou, vyhľadávanou pre svoje neobyčajné skalnaté scenérie a lezecké podmienky. Bizarné skalné útvary, skalné stĺpy a ihly týčiace sa nad krajinou doslova nútia fantáziu zaoberať sa príbehom o ich vzniku a povahe. Najznámejší je 48 metrový Old Man of Storr, čiže obrovský starec („storr“ – z nórštiny „obrovský“) a Quiraing. Centrum ostrova tvoria Cuillin Hills, temné vrchy vyrastajúce z mora, ktoré pripomínajú zrezané vrcholky našich Tatier. Sú rovnako skalnaté a strmé, hoci len 900 metrov vysoké. Na malom priestore tu všetko slúži vzniku legiend: more, temné vrchy (Cuillins i Quiraing do-mácich vždy stiesňovali), nehostinné počasie, zvláštne tvary skál a vrchov, pustatina s močiarmi a kedysi i husté lesy. Na Skye väčšinu roka prší a krajina je s výnimkou pobrežia neobývaná a pustá.
Druhým dôvodom je ten, pre ktorý sa raz vzniknuté legendy zachovajú a zostanú spojené s miestom, ku ktorému patria. Tých faktorov je viac a spomeniem len tie hlavné. História, aby prežila, potrebuje dve veci: osoby a miesta, na ktoré sa naviaže. Dejiny totiž prežívajú ako hrdinovia, anekdoty a stavby. Centrami a uzlami dejepisectva sú hrady a králi; prírodnými centrami mýtov sú vrchy, jaskyne či skaly (všimnite si, ako sa naše dejiny rozplývajú preto, že sme nemali kráľov, a ako sa naopak celá epocha so všetkými detailami sprítomňuje prostredníctvom Svätopluka alebo Jánošíka). Škótsko a Skye majú okrem tohto všetkého – legendárnych panovníkov, množstva hradov a prírodných zvláštností – ešte ďalšie špecifiká. Skye, tak ako všetky ostrovy, predstavuje relatívne izolovanú spoločnosť; navyše spoločnosť rybárov a poľnohospodárov bez akého-koľvek priemyslu, ktorá neprekonávala nijaké dramatické zmeny. Jej tradičná, ľudová kultúra neprechádza vývinom umelej, klasickej kultúry s výmenou štýlov, svetonázorov a hodnôt. Chudobné a izolované škótske ostrovy sa tak stali posledným územím jazyka gaelic a tradičných vzorcov správania. V Škótsku (ale aj Írsku) navyše dokázala prežiť aj keltská tradícia, v zaujímavej fúzii s kresťanstvom. To prebralo nielen mnohé pohanské kulty, ale aj tradičný výtvarný prejav Keltov: tri najslávnejšie stredoveké manuskripty (Book of Kells, Book of Durrow, Book of Lindisfarne) sú ukážkou najdokonalejšej európskej ornamentalistiky – kresťan-ské texty zdobené keltskými ornamentmi. Škótskou zvláštnosťou je aj klanový systém: Skye je dodnes domovom dvoch rodinných klanov, McLeodovcov a McDonaldovcov.
Pozn.
Podľa legendy sa vojakovi, zodpovedajúcemu za prenos pozostatkov Sv. Ondreja do Konštantínopolu, prisnil anjel a prikázal mu zaniesť ich na koniec sveta. Vojak poslúchol radšej anjela než Cisára a napokon doputoval až do Škótska, na miesto, ktoré sa dodnes nazýva St. Andrews (v tomto pútnickom meste vznikla prvá škótska univerzita a je považované za kolísku golfu). V tom čase sa piktskému kráľovi v predvečer dôležitej bitky prisnil ondrejský kríž – po víťazstve sa dal pokrstiť a prijal so svojím kmeňom Sv. Ondreja za patróna. Ondrejský kríž dnes tvorí škótsku vlajku a Sv. Ondrej je patrónom Škótska.
(jp)