Myšlienku začať svojpomocne vydávať List dostal náš šéfredaktor, hoci tvrdí, že len chcel splniť môj sen, aby moje práce niekto čítal. Ak vraví pravdu, myslím, že ho inšpiroval predslov z jednej mojej knihy: „Písať, to je pre mňa ako snívať a pritom podávať ľuďom svoje názory a náhľady na veci, s ktorými som sa stretla, alebo o nich premýšľala.“
„Lenže keď niet toho, kto by moje knihy čítal, musím ich písať sama pre seba a to je zlé. Je to sebecké, ale ak to je jedna z radostí tvojho mizerného života, tak nech to takým i ostane.“
Rozhodli sme sa teda sprostredkovať ľuďom, ktorí majú záujem, naše texty. Samozrejme sme chceli umožniť aj iným splniť si sen a tak sme vyberali, čo sa nám zdalo vhodné. Moju poviedka v troch kapitolách som posielala Janovi po častiach v listoch, a možno z toho vznikol aj názov…
Janíka nesmierne zaujali japonské haiku, čaj a Pavič sú jeho srdcovou záležitosťou. Čo ešte prezradí, nechám na neho.
To, že sme zvolili ako prílohu Rusov, sa dá ľahko vysvetliť. Asi sme sa pri nich vedeli akosi zjednotiť, nadchnúť… Vybrali sme si, čo nám bolo najbližšie.
Poviedky od Morozovovej a Trampovej z ruských orginálov preložila Iveta Hermanovská.
Každý výtlačok Listu je okrášlený aj zaujímavou fotkou od amatérskeho fotografa Michala Pokorného. A keďže sa snažíme nerobiť veci uniformne, v každom výtlačku je iná. Všetky priložené fotky z prvého čísla si môžete pozrieť vo fotogalérii.