ROZPRÁVANIE O ZBIERANÍ KNÍH
Vybaľujem svoju knižnicu. Áno, presne tak. Knihy ešte nie sú na policiach, ešte sú nedotknuté miernou nudou poriadku. Nemôžem ich nechať prejsť hodnotením a prisúdiť im ich miesto pred priateľským stretnutím. Netreba sa báť. Naopak, pozývam vás práve do neporiadku poroztváraných bedničiek, do ovzdušia so zvíreným prachom, s dlážkou pokrytou pokrčeným papierom, pomedzi stĺpy zväzkov, ktoré uzreli svetlo po dvoch rokoch tmy, takže so mnou budete môcť cítiť kúsok tej nálady – celkom určite nie trúchlivej, ale skôr plnej očakávaní – ktorú tieto knihy vzbudzujú vo vášnivom zberateľovi. Pretože práve taký človek k vám teraz prehovára a chystá sa rozprávať vám len o sebe. Nebolo by odo mňa príliš odvážne, ak by som vám s cieľom o pravdivosť a objektivitu vymenoval hlavné časti alebo najvzácnejšie kúsky knižnice, ak by som vám predstavil ich históriu alebo dokonca ich prospešnosť pre spisovateľa? Ja však mám v úmysle niečo omnoho jasnejšie a zreteľnejšie; to, o čo mi skutočne ide, je dať vám nazrieť do vzťahu zberateľa kníh ku svojmu majetku, do zberateľstva skôr než do zbierky. Ak to spravím pojednaním o rozličných spôsoboch nadobúdania kníh, bude to niečo úplne svojvoľné. Táto alebo akákoľvek iná metóda je proste len hrádzou pred záplavou spomienok, ktoré sa vyvalia na akéhokoľvek zberateľa premietajúceho o svojej zbierke. Každá vášeň hraničí s chaosom, no zberateľská vášeň hraničí s chaosom spomienok. Ba čo viac, náhoda a osud, zaplavujúce pred mojimi očami minulosť, sú nápadne prítomné v zvyčajnom neporiadku týchto kníh. Lebo čím iným je vlastne zberateľstvo, ak nie neporiadkom, pri ktorom návyk spôsobil, že sa napokon javí ako poriadok? Všetci sme už počuli o ľuďoch, z ktorých strata ich kníh spravila invalidov, alebo o tých, ktorí sa pri ich získavaní stali zločincami. Toto sú práve oblasti, v ktorých je pojem poriadku niečím veľmi labilným a problematickým. „To jediné, čo sa tu dá s istotou vedieť,“ povedal Anatole France, „je rok vydania a formát knihy.“ A skutočne, ak jestvuje akýsi pendant k chaosu knižnice, tak je to poriadok katalógu.
V zberateľovi teda jestvuje dialektické napätie medzi pólmi chaosu a poriadku. Pochopiteľne, že jeho existencia je súčasne obmedzovaná mnohými ďalšími vecami: nejasným vzťahom vlastníctva, o ktorom si ešte niečo povieme neskôr; vzťahom k predmetom, pri ktorých nejde o ich funkčnú, prospešnú hodnotu – teda ich užitočnosť – ale zaoberá sa nimi a miluje ich ako scénu, javisko ich osudu. Najväčšie kúzlo pre zberateľa však spočíva vo vkladaní jednotlivých objektov do magického kruhu, v ktorom zostávajú uzavreté pôsobením toho najvyššieho kúzla, kúzla nadobúdania. Všetko vedomé, všetky spomienky a myšlienky sa stávajú podstavcom, rámom, vitrínou a zámkom jeho vlastníctva. Obdobie a krajina pôvodu, história remesla, predchádzajúci vlastníci – pre skutočného zberateľa celé pozadie predmetu spoluvytvára magickú encyklopédiu, ktorej kvintesenciou je osud predmetu. V tejto vyznačenej oblasti si možno domyslieť, ako sa títo veľkí fyziognómovia – zberatelia sú fyziognómami sveta predmetov – menia na interpretov osudu. Stačí pozorovať zberateľa, držiaceho svoje exponáty v sklenených skrinkách. Ako ich drží v rukách, vyzerá, ako by cez ne videl až do ich vzdialenej minulosti. Toľko o magickej povahe zberateľa – o jeho starej podobe, ako by sme to mohli nazvať. Habent sua fata libelli: tieto slová by bolo možné považovať za charakteristiku kníh. Knihy ako Božská komédia, Spinozova Etika alebo O pôvode druhov teda majú svoj osud. Zberateľ však toto latinské úslovie interpretuje inak. Pre neho majú svoj osud nielen knihy, ale aj jednotlivé zväzky. A v tomto zmysle je na osude zväzku tým najpodstatnejším ich vzájomné stretnutie, s ním a s jeho zbierkou. Nepreženiem ak poviem, že pre zberateľa je získanie starej knihy jej znovuzrodením. Toto je detský prvok, ktorý sa v zberateľovi mieša s prvkom pozdného veku. Pretože deti dokážu dospieť k znovuoživeniu stovkami nevyčerpateľných spôsobov. U detí je zberateľstvo len jedným zo spôsobov znovuzrodení; inými spôsobmi je maľovanie predmetov, ich vyrezávanie, pečiatkovanie – celá škála detského spôsobu nadobúdania, od dotýkania sa vecí po ich pomenúvanie. Znovuoživiť starý svet – to je najbytostnejšou túžbou zberateľa, keď sa usiluje získať nový prírastok, a preto je aj zberateľ starých kníh bližšie k povahe zberateľstva než zberateľ luxusných edícií. Ako knihy prekračujú prah zbierky a stávajú sa majetkom zberateľa? História ich získania je predmetom nasledujúcich poznámok. Spomedzi všetkých spôsobov nadobúdania kníh je za najchvályhodnejšie považované ich písanie. Na tomto mieste sa mnohí z vás rozpamätajú na pôžitok z veľkej knižnice, ktorú si zveľaďoval úbohý učitelík Wutz Jeana Paula tým, že si sám písal knihy, ktorých názvy ho zaujali v knižnom katalógu; nemohol si ich napokon dovoliť kúpiť. Spisovatelia sú skutočne ľuďmi, ktorí nepíšu knihy, pretože by boli chudobní, ale pretože nie sú spokojní s knihami, ktoré by si kúpiť mohli, no nepáčia sa im. Vážené dámy a páni, budete túto definíciu spisovateľa považovať za pritiahnutú za vlasy. No takým je všetko, videné z pohľadu zberateľa. Spomedzi tých bežnejších spôsobov získavania kníh je pre zberateľa najvlastnejšie požičanie si knihy a jej následné nevrátenie. Takýto požičiavajúci si v skutočnom meradle, v akom si ho tu predstavujeme, je zarytým zberateľom kníh ani nie tak s ohľadom na to, ako zaujato si stráži nadobudnuté poklady a ako skalopevne ignoruje všetkých žiadateľov z cudzieho sveta spravodlivosti, ako skôr pre jeho neochotu čítať tieto knihy. Ak by mala slúžiť ako dôkaz moja doterajšia skúsenosť, potom je človek náchylnejší požičanú knihu vrátiť než prečítať si ju. Nečítanie kníh, podotknete, teda má byť charakteristikou ich zberateľov? To sú mi teda novinky, poviete si. O nijakú novinku pritom nejde. Znalci mi dosvedčia, že ide o tú najstaršiu vec na svete. Postačí zacitovať odpoveď Anatola Francea, ktorú dal istému obmedzencovi kochajúcemu sa jeho knižnicou, čo zakončil obligátnou otázkou: „A to ste čítali všetky tieto knihy, Monsieur France?“ „Ani desatinu z nich. Predpokladám, že vy zo svojho čínskeho porcelánu neobedujete každý deň?“ Mimochodom, sám som si právo na takýto prístup vyskúšal. Celé roky, prinajmenšom jednu tretinu svojej existencie, pozostávala moja knižnica z dvoch či troch políc, ktoré ročne narastali len po malých kúskoch. Bolo to jej militantné obdobie, počas ktorého do nej nemohla zavítať nijaká kniha bez osvedčenia, že som ju ešte nečítal. Nikdy by som teda nenadobudol knižnicu dostatočne veľkú na to, aby sa tak mohla nazývať, nebyť istej inflácie. Náhle sa dôraz presunul; knihy nadobudli svoju skutočnú hodnotu, alebo ich bolo aspoň ťažko dostať. Prinajmenšom tak to vo Švajčiarsku vyzeralo. Za päť minút dvanásť som odtiaľ poslal svoje prvé veľké knižné objednávky a takýmto spôsobom som bol schopný zabezpečiť si také nenahraditeľné výtlačky ako Der blaue Reiter a Bachofenovu Sage von Tanaquil, ktoré ešte bolo možné od vydavateľov získať. Dobre teda – poviete si možno – po vymenovaní všetkých týchto bočných cestičiek by sme sa mali konečne venovať tej širokej hlavnej ceste získavania kníh, menovite ich nakupovaniu. Nakupovanie prevádzané zberateľom kníh má len veľmi málo spoločné s tým, ktoré v kníhkupectve prevádza študent pri získavaní svojich učebníc, svetský človek pri kúpe darčeka pre svoju pani, alebo obchodník, plánujúci skrátiť si najbližšiu cestu vlakom. Svoje najpamätnejšie nákupy som spravil na cestách ako dočasný rezident. Majetok a vlastníctvo náležia do sféry taktiky. Zberatelia sú ľudia s taktickým inštinktom; skúsenosť ich naučila, že keď dobýjajú cudzie mesto, ten najmenší antikvariát môže byť pevnosťou a to najbezvýznamnejšie kníhkupectvo kľúčovou pozíciou. Koľko len miest sa mi odhalilo pri cestách uskutočnených kvôli knihám! Rozhodne nie všetky najvýznamnejšie nákupy sa uskutočnia cez predajcu. katalógy hrajú omnoho dôležitejšiu rolu. A hoci by bol kupujúci veľmi dobre oboznámený s knihou objednávanou z katalógu, konkrétny výtlačok ešte stále zostáva prekvapením a objednávka istým rizikom. Dochádza k veľkým sklamaniam, ale aj šťastným objavom. Spomínam si napríklad, že som si raz objednal knihu s farebnými ilustráciami pre svoju starú zbierku detských kníh jedine preto, že obsahovala rozprávka Alberta Ludwiga Grimma a vyšla v Grimme, Thuringii. Grimma bolo tiež miestom vydania knižky bájok, usporiadanej tým istým Albertom Ludwigom Grimmom. So svojimi šestnástimi ilustráciami bol môj výtlačok tejto knihy jediným zachovaným príkladom rannej práce skvelého nemeckého ilustrátora Lysera, ktorý žil v Hamburgu zhruba v polovici minulého storočia. Moja reakcia na súzvuk mien bola teda správna. V tomto prípade som tiež objavil Lyserovo dielo, konkrétne Linas Märchenbuch, ktoré zostalo utajené jeho bibliografom a ktoré si zasluhuje podrobnejšiu zmienku než predchádzajúce, ktoré som tu spomenul.
Získavanie kníh nie je v nijakom prípade výhradnou záležitosťou peňazí alebo znalectva. Dokonca ani obe tieto vlastnosti dokopy nestačia pre vybudovanie knižnice, ktorá je vždy niečím nezrozumiteľným a pritom niečím jedinečným. Každý, kto nakupuje cez katalóg, musí mať okrem spomínaných kvalít talent navyše. Roky, miesta, formát, predchádzajúci majitelia, väzba a tak ďalej: všetky tieto detaily mu musia čosi hovoriť – nie ako suché, izolované fakty, ale ako harmonický celok; z kvality a intenzity tejto harmónie musí vydedukovať, či kniha je alebo nie je pre neho. Aukcie si od zberateľa vyžadujú ďalšie kvality. Na čitateľa katalógu musí prehovoriť samotná kniha alebo jej predchádzajúce vlastníctvo, ak bol zostavený pôvod knihy. Ten, kto sa chce zúčastniť na dražbe, musí venovať rovnakú pozornosť, akú venuje knihe, aj svojim protivníkom, a navyše si zachovať chladnú hlavu a nedať sa v súperení strhnúť. Často sa stáva, že sa niekto vyšplhá na vysokú kúpnu cenu, pretože neustále zvyšoval svoju ponuku – skôr aby presadil svoju vôľu, než aby kúpil knihu. Na druhej strane tvoria jedny z najkrajších zberateľových spomienok tie momenty, v ktorých zachránil knihy, na ktoré by inak ani nepomyslel, možno len so záujmom pozrel, pretože ich objavil osamotené a odmietnuté a kúpil ich, aby im daroval slobodu – tak ako princ kupuje prekrásnu otrokyňu v Tisíc a jednej noci. Pre zberateľa kníh, ako môžete vidieť, je pravá sloboda všetkých kníh niekde na jeho policiach. Do dnešného dňa vyčnieva Balzacove Peau de chagrin z dlhého radu francúzskych zväzkov ako memento môjho najvzrušujúcejšieho zážitku na dražbe. Stalo sa to v roku 1915 na aukcii Rűmann vedenej Emilom Hirschom, jedným z najväčších knižných expertov a najvychytenejších predajcov. Vydanie, o ktorom je reč, sa v roku 1883 objavilo v Paríži, Place de la Bourse. Keď vezmem do rúk svoj výtlačok, vidím nielen jeho číslo v Rűmannskej zbierke, ale dokonca aj znak obchodu, v ktorom si ho jeho prvý majiteľ pred viac než deväťdesiatimi rokmi za osemdesiatinovú cenu oproti dnešnej kúpil. „Papeterie I. Flanneau,“ stojí tam. Šťastná doba, v ktorej bolo možné kúpiť si takéto luxusné vydanie v klasickom kníhkupectve! Oceľorytiny v tejto knihe pochádzajú od významného francúzskeho grafika a vypracovali ich tí najlepší rytci. No chcel som vám povedať niečo o tom, ako som k tejto knihe prišiel. Zašiel som k Emilovi Hirschovi na prieskum a vzal do rúk asi štyridsať alebo päťdesiat zväzkov; tento konkrétny zväzok vo mne vzbudil túžbu ponechať si ho nastálo. Prišiel deň dražby. Šťastím bolo, že v tejto časti dražby predchádzala výtlačok La Peau de chagrin kompletná sada jeho ilustrácií, vytlačená zvlášť na bibliovom papieri. Dražitelia sedeli za dlhým stolom; krížom oproti mne sedel človek, ktorý pútal pozornosť v prvom kole dražby, slávny mníchovský zberateľ Baron von Simolin. Mal veľký záujem na tejto sade, no mal proti sebe ostatných záujemcov; skrátka, išlo o skutočný boj, ktorý vyústil do najvyššej ceny celej dražby – vysoko prevyšujúcej tritisíc mariek. Zdá sa, že nik nepredpokladal takú vysokú sumu a všetci prítomní boli zaskočení. Emil Hirsch zostal nekoncentrovaný a či už chcel ušetriť čas, alebo sledoval nejaký iný úmysel, prešiel k ďalšej položke, keď nikto nedával veľký pozor. Vyvolal cenu a ja, s bijúcim srdcom a vedomý si toho, že nebudem môcť súťažiť so žiadnym s týchto veľkých zberateľov, ponúkol som o čosi vyššiu cenu. Bez toho, že by u záujemcov vyvolal zvláštnu pozornosť, pokračoval dražiteľ v zvyčajnej rutine – „Dá niekto viac?“ a nasledovali tri údery jeho kladivka, ktoré zdanlivo delila celá večnosť – a vyhlásil nákupnú cenu. Pre študenta, ktorým som bol, to bola stále značná suma. Nasledujúce ráno v záložni už do tohto príbehu nepatrí, a radšej prejdem k ďalšiemu príbehu, ktorý by som označil za negatívum dražby. Odohral sa minulý rok na berlínskej dražbe. Zbierka ponúkaných kníh bola rozmanitou zmesou čo do kvality i témy, a za zmienku stálo len niekoľko raritných diel o okultizme a prírodnej filozofii. Uchádzal som sa o niekoľko z nich, no zakaždým som zaregistroval pána v prednom rade, ktorý akoby len čakal na moju ponuku, aby ju prebil svojou, evidentne pripravený prevýšiť akúkoľvek ponúkanú cenu. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, vzdal som sa nádeje na získanie knihy, o ktorú som sa v ten deň najviac zaujímal. Išlo o vzácny zväzok Fragmente aus dem Nachlass eines jungen Physikers (Posmrtné fragmenty mladého fyzika), ktorý Johann Wilhelm Ritter publikoval v dvoch zväzkoch v Heidelbergu v roku 1810. Toto dielo nevyšlo nikdy v dotlači, no ja som vždy považoval jeho predslov, v ktorom autor – redaktor rozpráva príbeh svojho života v skrytej forme nekrológu za svojím náhle zosnulým nemenovaným priateľom – s ktorým je v skutočnosti identický – za najpodstatnejšiu ukážku osobnej prózy nemeckého romantizmu. Keď prišiel na rad tento zväzok, dostal som náhle nápad. Bol úplne jednoduchý: keďže by moja ponuka spôsobila, že by sa ocitol v rukách druhého človeka, nesmiem vôbec dražiť. Ovládol som sa a zostal som ticho. Stalo sa to, v čo som dúfal: nijaký záujem, nijaká ponuka a knihu odložili bokom. Považoval som za múdre nechať uplynúť niekoľko dní a keď som sa po týždni opäť objavil, našiel som knihu v oddelení z druhej ruky a získal ju vďaka nedostatku záujmu. Keď ste sa raz rozhodli pristúpiť k horám bední s úmyslom vydolovať z nich knihy a vybrať ich na denné – alebo skôr nočné – svetlo, koľko spomienok sa náhle pred vami vynorí! Nič neosvetlí fascináciu vybaľovania lepšie než problém prerušiť túto činnosť. Začal som popoludní a než som prešiel k posledným debnám, bola polnoc. Teraz sa dotýkam dvoch zväzkov viazaných vo vyblednutých doskách, ktoré, prísne vzaté, vôbec nepatria do sféry kníh: dva albumy s povkladanými obrázkami, ktoré tam vlepila moja matka ešte ako dieťa a ktoré som zdedil. Sú semenami zbierky detských kníh, ktoré rastú až doposiaľ, hoci už nie v mojej záhrade. Nejestvuje živá knižnica, ktorá by nezahŕňala množstvo knihám podobných výtvorov z okrajových oblastí. Nemusia to hneď byť vlepovacie alebo rodinné albumy, zápisníky s autogramami alebo portfóliá s pamfletmi alebo náboženskými vyhláseniami; niektorí ľudia sa špecializujú na letáky a prospekty, iní na rukopisné faksimile alebo strojopisné kópie nedostupných kníh; a isté časopisy môžu tvoriť pestré okraje knižnice. No späť k spomínaným albumom: dedičstvo je vlastne najklasickejším spôsobom, ako získať zbierku. Pretože zberateľov vzťah k svojmu vlastníctvu pramení z vlastníckeho pocitu zodpovednosti voči svojmu majetku. Takým je, v tom najvyššom význame, vzťah dediča, a tým najvýznamnejším znakom zbierky jej prenosnosť. Mali by ste vedieť, že keď teraz spomeniem celkovú duševnú klímu zberateľstva, som si plne vedomý toho, že mnohí z vás podporia tento názor vo svojom presvedčení, že táto vášeň je už zastaralá, a v nedôvere v zberateľský typ. Ani v najmenšom nemienim otriasť vaším presvedčením alebo nedôverou. No jedno treba povedať: fenomén zberateľstva stráca svoj význam so stratou osobného vlastníka. Aj keď môžu byť verejné zbierky sociálne prístupnejšie a akademicky prínosnejšie než zbierky súkromné, predmety nadobúdajú svoj rozmer jedine v tých druhých. Veľmi dobre viem, že doba sa pre ten typ, o ktorom tu hovorím, míňa a že vám bola predstavená tak trochu ex officio. No ako to povedal Hegel, jedine keď nastane tma, vydá sa sova Minerva na svoj let. Jedine v jeho zániku pochopíme zberateľa.
Som teraz pri poslednej poloprázdnej bedni a je už po polnoci. Sú vo mne iné myšlienky než tie, o ktorých hovorím – ani nie myšlienky, ako skôr obrazy a spomienky. Spomienky na mestá, v ktorých som našiel toľko vecí: Riga, Neapol, Mníchov, Gdaňsk, Moskva, Florencia, Bazilej, Paríž; spomienky na Rosenthalove luxusné priestory v Mníchove, na Stockturm v Gdaňsku, kde žil nebohý Hans Rhaue, na potuchnuté podzemné Sűssengut v severnom Berlíne; spomienky na miesta, kde tieto knihy prebývali, na moju študentskú izbu v Mníchove, na moju izbu v Berne, na samotu Iseltwaldu na jazere Brienz a napokon na moju detskú izbu, bývalé pôsobisko len asi štyroch či piatich kníh z tých niekoľko tisíc, ktoré ma teraz obklopujú. Ach, blaženosť zberateľa, blaženosť človeka so záujmami! Od nikoho sa nečakalo tak málo a nik pritom nemal väčšiu schopnosť duševnej pohody než ten, kto bol schopný vytrvať vo svojej zneuznanej existencii pod maskou Spitzwegovho „knihomoľa.“ Pretože to v ňom prebývajú duchovné sily, alebo prinajmenšom kúsky génia, ktoré chápu, že pre zberateľa – a mám tým na mysli skutočného zberateľa, akým by mal byť – predstavuje vlastníctvo najintímnejší vzťah, aký možno k predmetom mať. Nie v zmysle, že predmety v ňom ožili – to on žije v nich. A tak som pre jedného postavil príbytok, s knihami ako stavebným materiálom, priamo pred vami, a on teraz zmizne vo vnútri, kde je jeho jediné miesto.
(preložil jp)