Milorad Pavić : Autobiografia

Som spisovateľom už dve storočia. Dosť dávno, v roku 1776, vydal Pavić v Budíne básnickú zbierku a odvtedy sa považujeme za rodinu spisovateľov.
Narodil som sa roku 1929 na brehu jednej zo štyroch rajských riek, o 8:30 ráno, v znamení váh (ascendant škorpión), alebo, podľa aztéckeho horoskopu, v znamení hada.
Prvýkrát som zažil bombardovanie, keď som mal dvanásť rokov. Druhýkrát keď som mal pätnásť. Medzi týmito dvoma bombardovaniami som sa prvýkrát zaľúbil a musel som sa naučiť nemecky počas nemeckej okupácie. Tajne som sa učil aj anglicky od pána fajčiaceho vonný tabak. V tom čase som prvýkrát zabudol po francúzsky (neskôr som zabudol ešte raz).
Nakoniec v búde, kde som našiel úkryt pred anglo-americkým bombardovaním, ma začal Ruský dôstojník-emigrant učiť po rusky z knihy básní Feta a Tjutčeva, jedinej knihy, ktorú mal pri sebe. Dnes si myslím, že učenie jazykov bol spôsob premeny na rôzne žasnúce bytosti.
Mal som rád dvoch Jánov-Jána z Damašku a Jána Chryzostoma (Zlatoústeho).
V láske som bol omnoho úspešnejší v svojich knihách než v živote. S jedinou výnimkou, ktorá trvá doposiaľ.
V spánku mi noc obe sladko spojila dovedna.
V mojej vlasti som bol najnečítanejším autorom do roku 1984, kedy som sa stal najčítanejším. Napísal som jeden román vo forme slovníka, druhý vo forme krížovky, tretí vo forme klepsydry (vodných hodín) a štvrtý vo forme tarotových kariet. Snažil som sa stáť týmto románom čo najmenej v ceste. Román je podľa mňa ako rakovina-rastie zo svojich metastáz.
Na moje prekvapenie boli moje knihy preložené 73 krát do cudzieho jazyka. Skrátka, nemám biografiu-iba bibliografiu. Kritici vo Francúzsku a v Španielsku podotkli, že som prvým spisovateľom 21, storočia, hoci som žil v dvadsiatom, v ktorom sa musela dokazovať nevina a nie vina.
Vedel som, že sa nemám dotýkať živých tou istou rukou, ktorá sa dotýkala mŕtvych v mojich snoch.
Najväčšie sklamania v živote pochádzali z mojich víťazstiev. Víťazstvo sa nevypláca.
Nikoho som nezabil. Zato oni zabili mňa. Dávno pred mojou smrťou. Pre moje knihy by bolo lepšie, keby ich autorom bol Turek alebo Nemec. Bol som najznámejším autorom najnenávidenejšieho národa na svete-Srbského národa.
21, storočie začalo pre mňa rokom 1999, kedy lietadlá NATO bombardovali Belehrad a Srbsko. Odvtedy rieka Dunaj, na brehu ktorej som sa narodil, nie je splavná.
Domnievam sa, že Boh ma zahrnul nekonečnou milosťou, obdarujúc ma radosťou z písania a potrestal ma v rovnakej miere, azda práve kvôli tej radosti.