Ak ste ešte nevideli filmy Andreja Zvjaginceva Návrat (Vozvraščenie, 2003) a Vyhnanstvo (Izgnanie, 2007), určite si ich pozrite (najlepšie v tomto poradí). Niekoľko poznámok k Vyhnanstvu – bez zásadného prezradenia deja.
Dva filmy herca a teraz už aj režiséra Andreja Zvjaginceva Návrat (Vozvraščenie, 2003) a Vyhnanstvo (Izgnanie, 2007) vyvolali veľký ohlas. Nie sú to filmy, o ktorých sa ľahko píše: treba si ich pozrieť a zažiť.
Vyhnanstvo je komplexnejší a zložitejší film: štruktúrou príbehu, obrazovým spracovaním, metaforikou i emočným pôsobením. Kým Návrat je komornou monodrámou, ktorá plynie v jedinom strhujúcom prúde, Vyhnanstvo je utkané z viacerých prepletajúcich sa motívov. Zvjagincevovi sa opäť podarilo rozvinúť bohatý filmový jazyk: kľúčová nie je len téma či príbeh, ale všetky prvky filmovej reči, ktoré film odlišujú od literárneho alebo dramatického žánru: každý obraz, scenéria, herci či hudba nesú zmysel tohto diela, bez jediného nadbytočného záberu alebo gesta. Oproti Návratu sa Zvjagincev viac zameral na tváre a prostredie, ale najviac tieto dva filmy odlišuje šírka príbehu, komplexnejšia emočná cesta, ktorou divák vnútorne prechádza pri sledovaní Vahnanstva – je omnoho viac nútený zaujímať a korigovať svoje postoje. Podobne ako v Návrate, aj tu je zásadne konfrontovaný svet detí so svetom dospelých (najmä cez Flóru a Kira) a medzi týmito dvoma svetmi je tajomstvo hriechu, nepochopiteľné a zraňujúce pre detských protagonistov oboch filmov. To je prvý rozmer vyhnanstva. Tento rozmer vyhnanstva – a pádu – prechádza do druhej roviny, roviny kresťanskej symboliky. Vyhnanstvo tu pomenúva citát z Prvého Listu Pavla Korinťanom: „ak by som nemal lásku, nebol by som ničím.“ Toto je vlastne mottom a ťažiskom filmu, rozvíjaným vo viacerých paralelných príbehoch: v príbehoch Alexa, Marka, Viktora, v príbehu rodičovského domu i v ústrednom príbehu Very. Vyhnanstvo je zobrazované v morálnej, obrazovej i symbolickej rovine: tá posledná nám umožňuje napríklad chápať Maxa ako anjela, ako ten typ bytosti, ktorá nás sprevádza Kieślowského Dekalógom: Zvjagincev napríklad nenápadne aranžuje jeho stretnutie s Verou ako Zvestovanie. No vyhnanstvo ako pád tu nepredstavuje len tajomstvo, mýtus a neuchopiteľnú nevyhnutnosť prvotného pádu. Najmä Alex, ale aj Mark sú postavami, ktoré sa vyhnanstvu vedome a opakovane vystavujú, tým, že vystupujú z toho kruhu lásky, o ktorom hovorí Sv. Pavol a v závere filmu aj Vera. V tomto zmysle je Alex ústrednou postavou s najrozvinutejším príbehom, ktorá opakovane volí a opakovane sa ocitá na hranici pomenovanej tak jasne Pavlom a tušene Verou, na hranici deliacej naše duše na vyhnanstvo a domov. Alexov príbeh je najotvorenejším aj v závere filmu: po opakovaných možnostiach voľby (takýmito prostriedkami voľby boli pre neho aj dom, alebo jeho pochybnosti v rozhovore s Markom) ho Vera definitívne vystaví tejto najradikálnejšej voľbe ešte raz. Zvjagincev ukazuje, že je to ešte zásadnejšia voľba než voľba medzi životom a smrťou, že za hamletovským byť či nebyť je ešte zásadnejší princíp: Alex to nechápal a nevidel, ani vtedy, keď hovoril a rozhodoval o bytí a nebytí. Až v závere, na ceste za deťmi, musí voliť v možnostiach, ktoré pred neho postavila Vera. Tým najdrastickejším spôsobom, keď umieranie zastavila smrťou. Nevieme, ako sa Alex rozhodne, presnejšie: ako sa bude neustále, stále znovu rozhodovať. Jeho voľba smeruje mimo rámec filmového príbehu.
Pozoruhodných je na Zvjagincovovom filme viacero vecí. Výtvarné spracovanie, silné scény, ktoré sa zapisujú do pamäte, cit pre prostredie, spôsob, akým vedie detských hercov, práca s hudbou, herecké výkony (opitý Viktor si zaslúži Oscara za vedľajšiu rolu), množstvo detailov, cez ktoré sa vetvia drobné príbehy a prehlbuje sa zmysel filmu (napríklad zamknutý kostol, prameň či telefón).
Porovnávať Zvjaginceva s inými režisérmi by nebolo slušné ani výstižné, niektorým kontextom sa však divák nevyhne. Najmä trom menám: Bergmanovi, Kieślowskému a Tarkovskému. Kieślowskému napríklad pre spomínanú postavu Pozorovateľa, alebo pre ústrednú rolu tých istých slov Sv. Pavla v jeho Modrej. O Tarkovskom len toľko, že Zvjagincevove filmy by sa mu páčili. Zvjaginceva totiž podľa mňa už na základe prvých dvoch filmov treba postaviť vedľa týchto tvorcov. Vstúpil na územie, kde sa všetci traja pohybovali, kráča však svojou vlastnou cestou. Najväčší zmysel má asi porovnávať len Zvjagincevove filmy navzájom. Možno aj pre také zdanlivé maličkosti, ako je obraz lejaku za oknami auta, alebo návrat motívov a prostredia na začiatku a konci jeho filmov. A je Zvjagincev v niečom ruským režisérom? Podľa mňa okrem prostredia aj tým, ako sa líši napríklad od apelu Hanekeho filmov.
Zvjagincevove filmy sú univerzálne aj v tom, že si ich môže pozrieť skutočne každý a každý si v nich niečo nájde. Ja som si oba pozrel až začiatkom tohto roka: ale ak ich niečo po zvyšok roka prekoná, budem prekvapený.