Násilie vo filme

Poslednú dobu sa objavilo množstvo filmov, zásadne tematizujúcich násilie. Možno som mal na ne len šťastie, v každom prípade upriamili moju pozornosť na tému násilia vo filmoch. Dosť dlho som sa jej vyhýbal – násilie nemám rád a ani ma zvlášť nezaujíma – napokon som kapituloval a dlho po všetkých ostatných som sa touto témou začal trochu zaoberať aj ja.

Na začiatok bonmot: „Keď je to násilie vo filmoch podané cynicky, tak mi ani nevadí“, výrok človeka, ktorý k násiliu vo filmoch zdieľa podobne negatívny postoj. Keď sa čitateľ nad týmto výrokom zamyslí, získa z neho dostatok filozofie na tému násilia vo filmoch, takže nasledujúce poznámky sa môžu obmedziť len na vecné komentáre k niekoľkým filmom, ktoré som za poslednú dobu vzhliadol. Charakterizuje ich môj nejednoznačný postoj, či z nich dokážem vnímať len bezprostrednú krutosť, alebo aj filmovú kvalitu. Vždy po ich skončení som váhal, či ich považujem za dobré, alebo proste násilné (akosi to pre mňa nejde dokopy). Dve misky váh – enjoy a shit – pre mňa nikdy neboli problematické v literatúre alebo v hudbe, vo filme sa však akosi najviac polarizujú (je zaujímavé, že v umení sa čoraz viac stretávame s touto polaritou enjoy a shit). Nasledujúce filmy sa týkajú násilia v naturalistickom zmysle – otázka násilia v zmysle útlaku ako spoločenského javu je nespochybniteľne jednou z kľúčových tém filozofie človeka a venuje sa jej celkom iná kategória filmov, napríklad skvelé Trierove filmy Manderley a Dogville.

Film Ex-Drummer (2007) kladie otázku po zmysluplnosti násilia a krutosti naplno. Režisér Koen Mortier nemieša depresivitu a krutosť takmer so žiadnymi inými farbami a tak tento film vo mne uviazol pre znepokojivú absenciu akéhokoľvek iného významu či témy. Dosť dlho som uvažoval nad tým, prečo a načo vznikol takýto film. Prečo a načo taká krutosť. Chcel poukázať práve na absenciu akéhokoľvek zmyslu? Pritom Ex-Drummer nie je zlý film. Len v ňom nie je nič okrem cynickej krutosti (aspoň ja som nič iné nenašiel). A nemyslím si, že by mi v ňom chýbala nejaká forma útechy. Nečítal som románovú predlohu Hermana Brusselmansa, ale myslím si, že v procese adaptácie sa z nej niečo zásadné úmyselne či neúmyselne vynechalo. To by však umožnilo pochopiť knihu, nie film. Tento belgický film získal niekoľko medzinárodných ocenení, takže podľa všetkého nemal vyzerať inak, než napokon vyzeral. Nado mňa zavesil veľký otáznik.

No Country for Old Men (2007) bratov Coenovcov sa stal veľkým filmovým hitom, čo ma dosť prekvapilo, ale v podstate dodržal akýsi kánon akčného filmu. V tomto prípade je nezmyselnosť násilia, myslím si, kladená ako otázka, najmä cez postavu šerifa, a teda násilie tu funguje v tradičnom etickom rámci (ako ho poznáme z westernov). Aj tak je tu však násilia dosť veľa a v dosť naturalistickom podaní. Javier Bardem dodal postave vraždiaceho psychopata punc mrazivej dokonalosti. Násilie, ktoré nemá byť len potrestané, ale aj pochopené – to je otázka Coenovcov a hlavne cez postavu psychopatického Antona Chigurha je tento film novou variáciou na túto tému (takže malo zmysel točiť ju aj po filme Fargo).

There Will Be Blood (2007) je drsný film o krutosti krajiny, doby a ľudí. Skvelé herecké výkony a zaujímavá hudba. Zrelý a klasicky pôsobiaci film mladého režiséra Paula Thomasa Anderssona, postavený na typológii postáv: násilie tu súvisí s osobným charakterom, ale aj samotný štýl filmu je surovo realistický, naturalistický, deziluzívny.

Proposition (2005) Nicka Cavea a Johna Hillcoata je takisto z 19. storočia, z Austrálie. Film si dal veľmi záležať, aby nám ukázal Austráliu, aká skutočne bola. Ľudská krutosť sa tu mieša s poetikou prírody a noci, princíp ľudskosti s princípom moci. Podobne ako There Will Be Blood, aj Proposition ponúka viac, než len násilie: kto si však chce vychutnať poctivé filmárske remeslo, musí mať aj silný žalúdok.

Surveillance (2008) je filmom Jennifer Chambers Lynch, dcéry Davida Lyncha, ktorý film produkoval. Úvod je fajn, presne s tým štýlom humoru, aký ponúka napríklad Twin Peaks: Fire Walks With Me. Napokon sa však celý film zvrhne len na plochý rozmer prekvapujúceho odhalenia vraha. Film sa obmedzuje na pointu a všetko herectvo, zápletka, násilie a sadizmus nemajú žiadnu pridanú hodnotu, neústia už do ničoho, len do nečakaného rozuzlenia príbehu. Všetka tá krutosť sa ukáže byť úplne samoúčelná a zvrátená.

Ešte menej, než je v Surveillance Lyncha, je v Hosteli (2005) Tarantina. Tak ako nečítam zlé knihy, nepozerám ani zlé filmy. V poslednej dobe som videl len dva skutočne zlé filmy: Hostel a Bathory. Dlho som odolával, napokon som si pozrel prvý z recesie (zlákaný tónmi Haľa Paberu), druhý z povinnosti. Vedel som, že Hostel bude zlý, ale že až takto zle sa dnes točia zlé filmy… Hostel je úplná katastrofa, za ktorú réžiou a predovšetkým scenárom zodpovedá Eli Roth, ale aj produkcia, pod ktorú je podpísaných osem ľudí na čele s Tarantinom. Tento film ma nešokoval ničím s výnimkou absolútnej nekvality a faktu, že získal niekoľko cien. Nemusím ani dodávať, že násilie je v tomto filme prezentované celkom zbytočne a stupídne a jeho zmysel nesiaha ani centimeter za hemisféru Eliho Rotha.

Po najúbohejšom filme jeden z tých najlepších: Fargo (1996) bratov Coenovcov. Film, v ktorom má násilie svoj zmysel a v ktorom je krutosť vyvážená komediálnosťou. Coenovcom sa predovšetkým podarilo do filmu dostať veľké množstvo detailov z bežného života, ktoré tvoria samostatnú rovinu filmu – fungujú od charakteristiky postáv až po charakteristiku Ameriky. Okrem slangu, stravovacích návykov a drobných predmetov je to aj množstvo intertextuálnych odkazov, ktoré zamestnávajú a bavia fanúšikov Coenovcov. Ako v každom filme Coenovcov, dôležití sú herci – Coenovské príbehy sa vrývajú do pamäte cez ich výrazné a precízne vykreslené postavy a postavičky. Nechýba ani ďalšia pamätná kreácia Steva Buscemiho (postava Carla bola písaná priamo pre neho).

Coenovci využívajú zločin klasickým spôsobom ako spoločenský a osobný symptóm, nie ako prázdnu exhibíciu action movie. Fargo patrí medzi ich najlepšie variácie: myšlienka postaviť vysmievané, konzervatívne, neintelektuálne, „americké“ dobro proti rôznym tváram zla sa mi páči. Okrem násilia (ale aj vďaka nemu) sa dá v tomto filme uvidieť množstvo ďalších vecí – o Amerike, o ľuďoch, o ich slabostiach i sile.

Pri troche zjednodušenia si možno pri téme filmového násilia položiť otázku: je násilie zobrazované v spoločnosti významu, hodnôt a tradičného etického rámca jediným zmysluplným použitím tejto témy, alebo naopak, zmierňuje ho, otupuje jeho pôsobenie, uberá mu na reálnosti a vedie diváka k privyknutiu naň? Nie je potom práve surové, bezútešné, naturalistické násilie tým jediným správnym a oprávneným zdvihnutým prstom, ktorý môže v človeku vyvolať adekvátnu reakciu? V kontexte siedmych spomenutých filmov sú to Hostel a Surveillance, ktoré používajú krajné formy násilia za účelom zábavy. A je to Fargo, kde má divák najzreteľnejší pocit, že sleduje len film a kde rany najmenej bolia a krutosť najmenej zraňuje. Škálu od enjoy po shit si môže každý zostaviť sám.
(jp)