Zápisky z nočného domu

(výber)

(Etika)

Etika – svet dokonalosti, ktorú poznáme. Etika je najvyššou dokonalosťou sveta – rozmerom života, na ktorom najväčšmi záleží.

Oproti gnozeologickej rovine sveta je etika úplne a dokonale poznateľná každej ľudskej bytosti. Etiku poznáme aj v jej dokonalosti. Priestor náboženstva je priestorom etiky.

Cítime, že etický problém je nadradený gnozeologickým problémom vedy.

Cítime, že aj keď budeme pochybovať o iluzórnosti alebo reálnosti vonkajšieho sveta, ešte stále stojí za to eticky v ňom obstáť.

Gnozeológia nám nikdy neponúkne istotu, dokonca sama v sebe nutne vedie k agnosticizmu.

Gnozeológia závisí na čomsi vonkajšom ako garancii svojej istoty.

Etika je dokonale poznateľná a takmer bez konfliktov a protirečení – univerzálne jednotná, zreteľne sa vyjavujúca v každom človeku.

Kristus v chráme ako dvanásťročný dokázal uspokojivo odpovedať na všetky gnozeologické otázky – mal dokonalé poznanie, ale Jeho skutočné a nevyhnutné poslanie bolo iné.

Absolútno v sebe neukrýva absolútne poznanie, ale vykúpenie, etické, duchovné a citové zavŕšenie existencie. Boh nie je len vševedúci – taký je i Diabol. Každé náboženstvo má v sebe tento vykupiteľský rozmer, hlbší než rozmer vedenia (Kristus, Buddha).

Jedine etika nám môže odpovedať na otázku „na čom záleží?“.

Nie vedenie, ale postoj; dokonalosť, ktorá by nás mala paralyzovať, ale o ktorú sa máme len usilovať a smerovať k nej: zmysel gesta.

Všetko, čo je človeku dané, je možnosť zaujať postoj.

Hoci by si sa k tomu najlepšiemu a najvznešenejšiemu obracal zo zlých pohnútok, je to márne.

A hoci by si sa obrátil k zlému alebo dopustil zlého s dobrým úmyslom, je ti odpustené.

Kristus ukázal, že pravda a dobro sú totožné; ak nie sú, ide o falošnú pravdu alebo falošné dobro. Pravda, ako všetko, je eticky podmienená.

V Novom Zákone Kristus ukazuje Farizejom, že ich pravda, keďže je bez lásky, nie je pravdou.

Ak by bola pravda akákoľvek: ako ľudia nemáme inú, než ľudskú pravdu: teda etickú pravdu lásky a dobra. Človek môže vystúpiť z ľudského – ak vystupuje z etického primátu.

Človek je mnohosťou: z vonkajšieho pohľadu jednotný je zvnútra plurá-lom. Morálny postoj je uvoľnením objektívneho, od seba nezávislého hlasu v sebe: je odovzdaním moci, a to i moci trestať, zo „seba“ inému v sebe. Je len pochopiteľné, že to vlastné „Ja“ má tendenciu ponechať si moc (pravdy, konania i trestu).

Každá autorita je však v nás – všetky princípy i osoby konajú prostred-níctvom v nás fungujúcich mechanizmov: každý príkaz musí rátať s ochotou podriadiť sa, každé zastrašovanie so schopnosťou báť sa. Boh je bázňou pred Bohom.

(Prázdno)

Je veľmi ťažké zostať sám a čeliť tak prázdnu, ale je to súčasne nevyhnutné. Drvivá väčšina ľudí sa drží všetkých tých povrchných, nepravých, nepôvodných vecí ako okraja bazéna, ale v skutočnosti to možno musia robiť, pretože by ich ničota zničila. V prázdne, bez všetkých presvedčení, klamov a ilúzií, sa človek musí zachytiť niečoho v sebe: a väčšina ľudí sa desí toho, že je len prázdno: okolo nich aj v nich. Ale bez tohto prázdna v sebe nič nevydolujú, nič neobjavia. Žijú s prázdnom, ktorému sa neod-hodlali čeliť; ničí ich inak, iluzórnosťou ich útechy.

Ilúzia, že v živote ide o to, získavať; pritom ide o to, vysporiadať sa s prázdnom. Ilúzia hromadenia na pozadí ničoty.

Ničota: núti nás niečo proti nej postaviť. To je viera v Boha. Viera môže zmiznúť z dvoch dôvodov: ak uveríme ilúzii nadobúdania, alebo ak nás premôže definitívnosť ničoty. Tu sa zdá, že zákon milosti druhú možnosť nepripúšťa.

Ničota je absolútna a reálna v tom zmysle, že nás núti postaviť voči nej skutočné, pravé hodnoty. Za druhé tým, že na jej pozadí je hromadenie len ilúziou.

Šťastie bez vedomia ničoty – bez jej prekonania – je azda nemožné. Teda: šťastie je nemožné bez čohosi pravého, skutočného, čo reálne odoláva ničote.

Ak sa nikdy nepostavíme prázdnu, deptá nás ilúziou našej útechy. Bude v nás po celý čas a my sa budeme musieť obrniť čoraz väčším zabudnu-tím, čoraz väčšou ilúziou.

Vedomie a nevedomie: otázka uvedomenia si prázdna.

Dva druhy písania: písanie žijúce z pohybu, improvizácie, a na druhej strane písanie toho, čo sa dlho rodí a vzniká v dotyku s prázdnom. To druhé písanie je nepomerne ťažšie a stálejšie. (Weilová, Wittgenstein.) Dotyk s prázdnom je ťažký a bolestivý. Vylúči sa pri tom pohyb všetkých slov, ktoré okolo nás prebiehajú a ktoré je možné sledovať v pohybe; tu vládne nehybnosť a prázdno, na pozadí ktorého nemá nič prísť, ale vzniknúť. Človek zostáva sám, bezradný, a odmieta všetky postranné, úľavu poskytujúce impulzy: musí zostať stáť a vydržať, a potom myšlienky prídu alebo nie. Je to ako zostať nehybný pri love a nechať prejsť všetky zvieratá, ktoré nie sú naším cieľom.

Pretrvať v stretnutí s prázdnom: v každej úrovni života.

(Realita a skutočnosť)

Realita je vždy fádnejšia než to, čo sa odohráva v našom vnútri.

Realita: všetko to, čím pôsobíme navonok.

Oproti našej vonkajšej polovici stojí vnútorný svet myšlienok, túžob, snov.

Tieto dva svety, dve polovice našej osobnosti, bývajú prevažne vo vzájomnom rozpore. Dokonca sú z princípu opačné.

Otázka „kto sme?“, ktorú väčšinou adresujeme na naše vonkajšie ja, sa týka toho, ako pristupujeme k tomu, čo nosíme vo vnútri, a kým sme vo vnútri.

Sú ľudia, ktorí sa snažia pôsobiť navonok tak, ako konáme len vo vnútri, a odstrániť tak rozpor medzi našim vonkajším a vnútorným svetom.

Rozhovory, udalosti, zamestnania, všetko, čo spadá do každodennosti, nesie stopy nášho zlyhania. To vonkajšie nesie stopy našej racionality, konvencií, mémov; to vnútorné býva často iracionalitou túžby a snov.

Intimita: čosi, čo nosíme vo vnútri a len zriedkavo to dokážeme nastoliť vo vonkajších vzťahoch.

Všetko vonkajšie nesie stopy odosobnenosti a odstupu.

Prechod od detstva k dospelosti spočíva väčšinou v tom, že realita vytlačí náš vnútorný svet a stane sa takmer úplným zástupcom našej osoby.

Všetky utópie hovoria vlastne o jedinom, zdanlivo ľahko dosiahnuteľnom, zažitom pred prvotným hriechom: o jednote vnútorného a vonkajšieho, o tom, že ľudia budú navonok takí dobrí, ako sú vo vnútri, a my sme skutočne dobrí. Tak ako nejestvuje zlé dieťa.

Prečo teda navonok nie sme takí, akí sme vo vnútri? Prečo konáme zlo, ak je v nás obraz dobra a túžba po ňom?

Realita klesá pod našou váhou, nie naopak. Realita nie je niečo, pred čím musíme rezignovať, nepredstavuje objektívnu skutočnosť – realita a vnútro sú prejavom nás samých; realita je prejavom našej vôle navonok. Sme jediným mostom medzi vnútorným a vonkajším.

Sila je v tom, byť mostom; presadiť to, akí sme vo vnútri, navonok. Uvidieť, akí sme vo vnútri. Byť takí vedome, lebo nevedome sme takí všetci.

V skutočnosti možno až tak nezáleží na tom, akí sme navonok – my všetci – lebo dejiny ľudí, nás všetkých, sú dejinami skepsy, krutosti, nezdaru a ľahostajnosti už od nepamäti. Čokoľvek iné je utópia.

To, na čom možno záleží výhradne, je naše vnútro: to, ktoré máme v detstve a ktoré musíme objaviť neskôr, hoci často za tých najnepriazni-vejších okolností a vďaka nim. Kritickú hranicu by sme prekročili až vtedy, keby sa nášho najvlastnejšieho a najskutočnejšieho vnútra zmocnilo to, čo sa nás zmocňuje navonok: skepsa, ľahostajnosť a hrubosť.

Ale to sa asi nikdy nemôže stať (je to, akoby také boli už naše deti); táto energia je v človeku nezničiteľná a nezmeniteľná, žiadnymi vonkajšími okolnosťami: ľudskosť, ktorá nepochádza z prírody. V tomto spočíva protichodnosť vonkajšieho a vnútorného.

Ľudskosť: až toto, tento jej charakter zákona, má formu objektívnej skutočnosti.

Ľudskosť zostáva nemenná; tá, o ktorej hovorí Kristus, ktorá je aj v hriešniciach, tá, o ktorej písal Dostojevskij. V jeho románoch, nadväzu-júcich na Kristovo učenie, zostáva to vnútorné a ľudské vždy nedotknuté nánosmi vonkajšieho sveta, a ozve sa aj v tých najväčších hriešnikoch (tak ako to vedel vzkriesiť a osloviť Kristus, robia to u Dostojevského predovšetkým Myškin a Aľoša Karamazov).

Rýdzo vonkajšie konanie, a ani to, ktoré klasická morálka verejnej mienky odsudzuje, nemá skutočný vplyv na to čisto vnútorné. Oveľa závažnejší je vnútorný pohyb duše: k nemu smerujú aj výstrahy Krista a u Dostojevského sú to napríklad postavy Lízy (Bratia Karamazovovci) alebo Ivana Karamazova. Ale aj to je len ilúzia, zdanlivý pohyb nehybného, sugescia, že naša duša by mohla získať ego.

O tom hovorí najvyššia idea kresťanstva, idea vzkriesenia: to večné zostáva celý náš život nepohnute a bezo zmeny, a preto aj môžu naše duše, umyté od zdanlivosti pozemských pohybov – či už hriechu, alebo ilúzie vnútornej premeny – predstúpiť pred Boha, navzájom si rovné.

To, čo nazývame hriechom, je len ilúziou voči večnosti duše a Boha. Zlo je našim zlyhaním, nedokonalosťou mostu medzi nemenným dobrom vo vnútri a premenlivosťou zla nášho vonkajšieho správania sa. Nie sme zlí, ani menej dobrí. Sme len nedokonalí a navonok sa menej dobre správame.

Naša sila je silou mostu.

(Práca)

Práca je liekom. Prečo? Čo na práci je univerzálnym liekom pre ľudský život a jeho zmysel?

To, na čom záleží, je postoj. Nie vedenie, ale zaujímanie postoja je esenciou nášho bytia.

Práca je formovaním postoja k svetu a životu.

Anjelske bytosti, ako si ich predstavujeme, sú vševedúce a neschopné zaujímať postoje, keďže sú dokonalé. Človek je pretvárajúce sa bytie. Jedine vo svojej nedokonalosti sme schopní rozhodovať sa pre dobro. Sila a veľkosť našich etických rozhodnutí je nezávislá od stupňa poznania a dokonca aj od stupňa dobra, na ktorom stojíme.

Život je otázkou hodnôt, nie faktov.

Práca je interakciou so svetom, potvrdzovaním svojho vzťahu a miesta vo svete; semipermeabilita hraníc mikrokozmu.

Práca: vzťah medzi mnou a svetom, najčastejšie spoločenským, ale nie nevyhnutne.

Moje miesto vo svete. Aktívna podriadenosť. Pri práci analogicky: spokojnosť sa dostaví, keď zodpoviem nárokom práce samotnej (sveta). Sme závislí na objektívnej realite, ale s rozmerom (etickej) slobody. Pravda, dobro a krása jestvujú nezávisle odo mňa, ale predsa len ešte jestvuje moje poslanie účasti na nich.

Jestvuje iná sloboda než sloboda etického gesta? Môže človek vytvoriť pravdu, krásu alebo dobro? Sloboda človeka je v priblížení sa k nim. Genialita spočíva v podriadení sa (svätci, cadikovia, jogíni). Náboženská genialita je v úplnosti podriadenia sa.

Práca je dotykom so zmyslom, a teda istým vykúpením. Hodnotou práce je užitočnosť; a tá, zdá sa, je konštantným uspokojením. Nech robím čokoľvek, každá práca vykonávaná poctivo ma uspokojivo nasýti. Práca je vnikaním človeka do celku sveta. To je podstatné: že nejde o parciálnu časť sveta, ale celok. Práca je zásluhou voči svetu, ktorou oprávňujem svoju existenciu.

Preto sa zdá, že práca je univerzálnym liekom na ľudské jestvovanie.

Etické jadro práce: práca je záslužnosťou bez ohľadu na to, o akú prácu ide: nejde o to, aký výsledok ňou dosiahnem – jej rozmer je etický.

Preto si nemôžem nič z práce v pravom zmysle slova privlastniť; ak má byť práca vykúpením, musí byť obeťou, odovzdaním. Prácou dávame; práca je mzdou, vyplácanou svetu.

(Dospelosť)

Dospelosť je ustrnutie, zakopnutie, po ktorom si uvedomíme, že stojíme v prázdne – zatiaľ čo doposiaľ všetky zmeny, všetok pohyb plynul samovoľne v prirodzenom rytme; dospelosť je strata prirodzenosti.

Dospelosť: človek ocitajúci sa v prázdne, objavujúci ničotu. Detstvo a mladosť prebiehajú – uskutočňujú sa automaticky, sami zo seba. To, čo bolo inštinktom, sa v dospelosti mení na túžbu. Všetko rajské zostáva – pojem prirodzenosti, poriadku, nevyhnutnosti a istoty – ale už len ako túžba, objekt rajskej nostalgie za priepasťou nesamozrejmého.

Človek sa ocitá vo vzduchoprázdne: aj preto sa odteraz všetkého, čoho sa zachytí, zachytí celou svojou váhou.

Až odteraz je možná skutočná viera a skutočný zmysel: to, čo bolo v detstve (v raji) samozrejmosťou inštinktu a bezprostrednosťou jestvovania, stáva sa aktom vôle a vykúpením celou váhou života.

Rajská nostalgia a mýtus raja sú v každom živote uskutočnené v detstve a dospelosti; možno dokonca aj ako pôvodcovia tohto mýtu.

Mýtus jestvuje súčasne s obrazom: vyjavuje sa prostredníctvom neho ako označované a označujúce; preto sa nedá uchopiť mimo neho, za ním. Pocit a význam; prírodný obraz a význam; spomienka a význam.

Paradoxná situácia človeka: má pojmy absolútna (Boh, zmysel, večnosť, nekonečno), ale ocitá sa v ich prítomnosti v nesamozrejmosti a relatívnosti. To jediné, čím dokáže premostiť ničotu oddeľujúcu ho od sveta, je jeho vlastný postoj; až za týmto okamihom prázdna sa rodí skutočná viera, dar slobody a nezávislosti človeka.

Rajská nostalgia vyplýva z toho, že človek zdedil pojmy, ktoré mu nepatria inak než túžbou.

To jediné, čo nám bolo dané, je túžba získavať.

Anjelska bytosť je podľa našich predstáv bytosťou, ktorej bolo dané; človek je bytosťou, ktorej bola daná túžba získať.

Tým, že nám nebolo dané čokoľvek vlastniť, nám bola daná účasť na všetkých veciach: túžiť a veriť je viac než mať a vedieť.

Všetko, čo máme, máme z našej strany, našou vôľou – nie zvon.

(Utrpenie)

Utrpenie ako druh poznania. Tak ako zmyslami vnímame to, čo je prítomné, utrpením sa manifestuje neprítomné.

Dva druhy utrpenia: objektívne, na nás nezávislé, nazývané aj osudom, a vlastné, príčinné utrpenie. To prvé je neprekonateľné, akoby mimo sféry ľudského. Choroby, smrť najbližších, prírodné katastrofy. Tým druhým sa manifestuje to, čo je neprítomné. U živočíchov ide o inštinkty. U človeka sú inštinkty presadené do sféry slobody. Utrpenie ako nástroj inštinktívnej rovnováhy.

(Sloboda)

Etická cesta človeka spočíva v zosúladení dvoch princípov: nadosobného ideálu a osobnej slobody.

Cesta je vecou inštinktu, pociťovaného ako radosť a prirodzenosť.

Každý človek má svoju cestu, v ktorej sa zosúlaďuje sebarealizácia s nadosobným ideálom. Sú dve odchýlky od tejto cesty: znásilnenie slobody ideálom (neplodná askéza umŕtvujúca osobnosť) a nesprávne chápaná sloboda, ktorá ako egoizmus odmietne ideál.

Realizácia slobodnej cesty spočíva v tom, že každá, aj tá najmenšia činnosť je preniknutá ideálom, teda že má etický rozmer. Na druhej strane v tom, že všetko smerovanie k ideálnemu, každý akt obetovania alebo askézy, je slobodný, teda v duchu radosti a prínosu, v duchu toho, čo je mi vlastné a čo tvorí moju prirodzenosť.

Sloboda chápaná ako jeden z prvotných princípov. Vždy, keď vnímame Zákon, ako princíp a nevyhnutnosť, ako objektívnu danosť, môžeme za ním vidieť Boha ako Tvorcu (prípadne tvorivý princíp ako taký) a teda rozpoznať vo všetkom stvorenom akt jeho slobody, tvorivosti – a lásky.

Inými slovami, vo všetkom, čo je, hoci vo forme nevyhnutnosti či zákona, možno vidieť slobodný, tvorivý akt konečného (predontického) princípu (Boha). V tomto zmysle Pravda súvisí so Slobodou a Tvorivosťou.

Človek ako duchovná bytosť (v náboženskom vyjadrení: stvorený na obraz Boha) preto participuje na Pravde skrz Slobodu a Tvorbu. To je princíp Cesty.

Podriadenosť, ktorá je slobodná, je plodná.

Boh tým, že stvoril nevyhnutnosť (ako objektívnu realitu) a slobodu človeka (realitu subjektu) odstúpil sám od seba, vzdal sa svojej absolútnosti, primátu vôle: je to etický akt, principiálnosť, dobro a askéza, a súčasne sloboda.

To je naše chápanie dokonalosti: Boh tým, že sa vzdal svojej absolútnosti, potvrdil svoju dokonalosť.

Dokonalosť je teda eticky orientovaná, je jej vlastná sloboda, a odhaľuje aj postoj k moci. Toto sa ukazuje byť mierou tohto sveta.

Absolútno možno chápať ako moc bez etickej orientácie, bez etickej hodnoty dobra.

Poznávanie mimo slobody, realizácia ideálneho mimo slobody vychádza z princípu moci (nevyhnutnosť): ale plný etický náboj, plnosť dobra je v slobode. Dobro vzniklo v prázdnom priestore vzniknutom po ústupe absolútnej moci (vôle). Dokonalosť (ako ju chápeme) nahradila absolútnosť.

(Pravda)

Pravdu chápeme viacerými spôsobmi. Predovšetkým ako súlad medzi skutočnosťou a jej reprezentáciou. No súčasne považujeme pravdu za kritérium života, za hodnotu, podľa ktorej chceme žiť a pre ktorú sú mnohí ochotní umrieť. Kristus povedal, že je Cestou, Pravdou a Životom. Takáto idea Pravdy sa líši od idey reprezentácie vonkajšej reality.

O pravde ako korešpondencii nie sme schopní, ako sme sa možno domnievali, rozhodnúť na čisto logickej, pozitivistickej úrovni. Gnozeológia dovedená do dôsledkov vždy ústi do agnosticizmu. Nie sme schopní dokázať existenciu Boha, ako sme kedysi verili, ale ani akýkoľvek fakt vonkajšej reality. Dokonca je takáto úroveň čistého pozitivizmu, čistej logiky či empirizmu nutne nedokonalým abstrahovaním, pretože nedokážeme abstrahovať od jazyka, myslenia, vnímania atď. a tým preklenúť kantovský rozpor medzi „svetom pre nás“ a „svetom osebe“. Čistá gnozeológia je teda abstrakciou, tak ako racionalizmus či pozitivizmus.

Napriek tomu, že nie sme schopní uspokojivo dosiahnuť exaktnú pravdivosť, máme v sebe potrebu žiť v pravde. Napriek chýbajúcemu dokonalému exaktnému aparátu máme v sebe istý cit: inštinkt k pravde. Inštinkt, teda prirodzenosť a vôľu k pravde.

O pravde teda nerozhodujeme dôkazom, ktorý by nastolil súlad medzi realitou a reprezentáciou. Pre pravdu sa rozhodujeme.

Kritériom nie je vonkajšia realita, ale naša prirodzenosť. Pravda je niečo, pre čo sa rozhodujeme na základe blízkosti, blízkosti k našej vnútornej prirodzenosti.

Pravda je duchovnej povahy: a empirická pravda gnozeologickej korešpondencie je len jej fragmentom.

O tomto hovorí Berďajev (Ríša Ducha a ríša Cisárova) nasledujúce: ľudia sú schopní žiť len v mýtoch (myšlienkových celkoch, ktoré nie sú exaktné, ale súvisia viac s presvedčením), a jedným z týchto mýtov je aj racionalizmus. Z týchto mýtov, ktoré nie sme schopní prekročiť, Berďajev vyčleňuje dva, ktoré sú podľa neho rozhodujúce a najkomplexnejšie: mýty Ducha a Boha. Pri ich voľbe sa podľa neho neriadime kritériom pravdivosti, postavenom na dôkaze, ale slobodnou voľbou, rozhodnutím.

Berďajev definuje pravdu nasledovne: pravda nie je v odraze alebo zhode reality sveta, ale v triumfe zmyslu sveta.

Ak v otázke pravdy racionalita zlyháva, rozhodujeme o nej inštinktom a vôľou. Dokonca je tomu tak vždy, pretože racionalizmus sa vlastne usiluje len o spoľahlivý dôkaz pravdy, ktorú predpokladá inštinkt; racionalizmus pravdu neobjavuje, len zosúvzťažňuje, systematizuje a dokazuje.

Descartes: „Boh nemá dôvod, aby nás klamal.“

Tento hlboký výrok dokonale vyjadruje náš inštinkt pravdy. Súčasne ukazuje limity gnozeológie a pozitivizmu a ukazuje našu ideu Boha. V tomto výroku sa zrkadlí viera v pravdu.

Z pohľadu filozofie ide o smiešny výrok, no konštatuje pravdu o filozofii: že sa jej nikdy nepodarí abstrahovať na základný princíp, rozhodujúci o pravde. Pretože racionalizmus nepracuje s pravdou, ale s pravdou racionalizmu; to isté platí o empirizme atď.

A ak hovoríme o ľudskom živote, potom je namieste riešiť túto otázku najkomplexnejšie: slovami Berďajeva nie fragmentárnym mýtom racionalizmu, ale komplexnejším mýtom Ducha.

V prípade racionalizmu vzniká dojem, že nechávame rozum, aby nám dokázal pravdu; no v skutočnosti skôr my dokazujeme pravdu rozumu.

Veríme v zjaveného Boha, ale presnejšie by možno bolo: v zjavenú ideu Boha. Boha totiž predpokladáme ako dobro, dokonalosť a absolútnosť.

Vnímame svet ako hodnotovo polarizovaný.

A keďže rozum sám dospieva k vlastnej neschopnosti dokazovať pravdy, neznamená to kritiku pravdy, ale skôr rozumu. A stavia nás to pred voľbu.

Racionalizmus zostáva potrebnou kritikou: ale súčasne kritikou seba samého.

(jp)