Vladimír Solovjov

solovjov-i

Silná generácia ruských mysliteľov, označovaných ako ruská kultúrna renesancia, mala dvoch hlavných predchodcov: Dostojevského a Solovjova. Predovšetkým Vladimír Sergejevič Solovjov (1853 – 1900) predznamenal najvýznamnejšie ruské intelektuálne hnutie svojim dielom, ale aj svojou osobnosťou. Ako filozof, básnik, mystik, teológ a publicista sa mohol stať vzorom navzájom rôznorodých osobností, ktorých tvorba zahŕňala azda všetky žánre od poézie po filozofiu. Rovnako zásadné boli aj témy, ktoré Solovjova zamestnávali: kríza západnej filozofie, vzťah moci a náboženstva, úloha Ruska a ľudstva vôbec; spoločne s Dostojevským presadil do centra ruského myslenia otázku náboženstva (s veľkým ohlasom sa streli jeho verejné prednášky, napríklad o Bohočlovečenstve). V neposlednom rade však inšpirujúco pôsobila jeho osobnosť: Solovjova si netreba predstavovať ako šedivého klasika a veľaváženého filozofa – bol to celoživotne zapálený a oduševnený človek s mladistvým elánom, mystik a askéta s nezvyčajným zmyslom pre humor, v ktorom mnohí videli predobraz Aľošu a Ivana Karamazovovcov.

Vladimír Solovjov sa narodil v rodine významného historika a profesora moskovskej univerzity Sergeja Michajloviča Solovjova. Najprv študoval biológiu, neskôr prešiel k filozofii a prvýkrát na seba upozornil svojou záverečnou magisterskou prácou Kríza západnej filozofie, ktorú vydal ako 21-ročný. Toto dielo vzbudilo v Rusku veľký ohlas – medzi Solovjovových čitateľov patrili aj Dostojevskij a Tolstoj, ktorí neskôr navštevovali aj jeho verejné prednášky. Dvadsaťročný filozof sa spriatelil s vtedy päťdesiatročným Dostojevským, kým k Tolstému zostal rezervovaný a neskôr sa kriticky vyjadroval k jeho postojom. Kríza západnej filozofie nie je len odvážnym a v mnohom provokatívnym dielom mladíka, ktorý vyhlasuje oficiálny krach západného racionalizmu a v podstate zosmiešňuje materializmus a empirizmus, ale je zároveň neobyčajne filozoficky pregnantným dielom pre tak mladého autora, ktorý vlastne filozofiu ani neštudoval a ktorý sa okamžite stáva najväčšou intelektuálnou nádejou ruského myslenia.

Namiesto oslnivej univerzitnej kariéry odchádza Solovjov do Londýna na študijný pobyt a odtiaľ putuje cez Taliansko a Grécko do Egypta (kam sa vráti ešte raz, na sklonku svojho relatívne krátkeho života). Navyše v roku 1881 na verejnej prednáške vyzve cára Alexandra III., aby sa zachoval podľa princípu kresťanskej milosrdnosti a odpustil vrahom svojho otca Alexandra II.. Toto vyhlásenie vyvolá už priamo na prednáške veľké pobúrenie jeho nadriadených, na druhej strane búrlivé nadšenie u študentov – v jeho dôsledku sa však Solovjov vzdáva univerzitnej kariéry. Napíše list priamo cárovi, v ktorom zdržanlivým tónom obhajuje svoj postoj a čaká od panovníka kresťanský príklad pre celé pravoslávne Rusko. Z rovnakého dôvodu píše cárovi aj Lev Tolstoj – zapálený a emóciami podfarbený list, ktorý sa Alexandrovi údajne ani neodvážia predložiť. Cár dá piatich obvinených popraviť.

Solovjov napíše niekoľko zásadných filozofických diel: Filozofické základy komplexného vedenia, Kritika abstraktných princípov, Ospravedlnenie dobra, Tri rozhovory a ďalšie; druhým významným okruhom sú teologické práce, ktorých ústrednou témou je snaha o zmierenie a zjednotenie kresťanstva, teda predovšetkým katolíckej pravoslávnej cirkvi; okrem toho je však aj plodným básnikom (ak sa k jeho filozofickému odkazu prihlásili myslitelia ruskej kultúrnej renesancie, k jeho poézii sa hlásili ruskí symbolisti) a je aj autorom rôznorodých diel, napríklad Legendy o Antikristovi, niekoľkých drám, epigramov a satirických básní a napokon aj mnohých článkov a početnej korešpondencie.

Solovjov mal nepochybne osobnú charizmu, evidentnú aj zo zachovaných portrétov: tak ako pri mnohých ruských mysliteľoch je jeho osobnosť rovnako podstatná ako jeho literárne dielo. Nebol to len významný filozof a publicista, ale aj básnik a mystik. Žil asketickým spôsobom života, v noci pracoval a spával posediačky v kresle, bol známy tým, že pomáhal ostatným a o seba nedbal: v dôsledku svojho asketizmu umiera 47-ročný s oslabeným a podvýživeným organizmom. Ale zároveň to bol človek s neobyčajným zmyslom pre humor, ktorý praktizoval aj vo svojej korešpondencii; vo svojich básňach ironizoval svojich priateľov, ale aj sám seba (napríklad vo vlastnom epitafe: „Владимир Соловьев / Лежит на месте этом. / Сперва был философ, / А ныне стал шкелетом (…)“). Na rozdiel od Dostojevského nielenže nebol antisemitom a xenofóbom, ale verejne sa zastával Židov, Poliakov a Katolíckej Cirkvi; v protiklade k väčšinovej mienke kritizoval rusofilstvo a antisemitizmus a odmietal oficiálnu ruskú politiku – zasadzoval sa za práva Poliakov, odmietal obsadenie Konštantínopolu, aktívne sa usiloval o zmierenie s katolíkmi a protestantmi. Za svoje postoje bojoval Solovjov aktívne a otvorene, pritom však korektne a so svojimi protivníkmi viedol priateľskú korešpondenciu.

Vo svojom prvom filozofickom diele Kríza západnej filozofie Solovjov kritizuje racionalistickú „školskú“ filozofiu a hlása jej definitívny koniec. Na tento zánik západnej filozofie nadväzuje svojim dielom Filozofické základy komplexného vedenia, v ktorom predstavuje svoju víziu novej, komplexnej filozofie. Pritom nám neujde dvojnásobný paradox Solovjovovho prístupu: za prvé, kritika exaktnej filozofie je tu vedená exaktne filozofickou metódou. Za druhé, akú motiváciu má veriaci človek s mystickými zážitkami na využívanie striktnej filozofickej metódy so svojimi dôkazmi a odvodeniami? Inými slovami, ide o jeden zo základných paradoxov filozofie – o rozpor medzi vierou a rozumom, o paradox, na ktorý narazíme napríklad u Pascala či Šestova.

Prvá zásadná odpoveď Solovjova na tento paradox je pregnantne spracovaná v jeho Duchovných základoch života. Prečo sa má veriaci človek venovať filozofii a poznávaniu sveta (od čoho ho odrádza veľmi silná tradícia z prostredia cirkvi)? Solovjovova obhajoba poznania vychádza z jeho zásadného princípu spájania. Cieľom je jednota: človeka s Bohom, človeka s druhým človekom, človeka s celým bytím, pozemského sveta s nebeským kráľovstvom. Toto zjednocovanie je našou hlavnou úlohou a má dva zákonité smery: stať sa prístupným a otvoreným pre iných – a spraviť svet prístupným pre seba. A toto druhé smerovanie sa realizuje poznávaním. Ak je teda jednou možnosťou rozdelenosť, nesvornosť a izolácia, druhou možnosťou je otvorenosť a otváranie – v láske, tolerancii a poznaní. Solovjov teda stotožňuje zlo (etika) s iracionalitou a nezmyselnosťou svetového bytia (gnozeológia). Odpoveďou je teda láska a poznávanie – dve cesty k naplneniu v zjednotení.

Druhá odpoveď spočíva v Solovjovovom osobnom živote. Pre ruských mysliteľov je príznačná jedna črta: u mnohých z nich sa stretneme s obrátením v mladosti, pričom tento radikálny obrat (zo Šavla na Pavla) zostáva dominantný v ich neskoršom diele v oboch póloch. Solovjov v mladosti prekonal obdobie ateizmu a počas štúdia biológie sa prikláňal k súdobému empirizmu. Jeho cesta naspäť k pravoslávnej viere viedla – trochu atypicky – cez filozofiu. Tým možno vysvetliť jednak Solovjovovu vieru vo filozofiu ako nástroj viery, a na strane druhej až obsedantné vybavovanie si účtov s empirizmom. (Tento princíp možno nájsť aj u Dostojevského, Tolstého či Šestova; radikálnym obratom prešli aj S. Bulgakov či Florenskij).

Tretí dôvod v prospech filozofie nájdeme v jeho Filozofických základoch komplexného vedenia: filozofia hrá v komplexnom vedení ústrednú rolu (a aj preto si ju autor volí ako svoju metódu), pretože na rozdiel od transformácie štátu a cirkvi je filozofické poznanie prístupné jednotlivcovi bezprostredne a premena vedomia sa tak môže realizovať priamo. Oproti mystickému poznaniu, ktoré Solovjov kladie najvyššie, a umeleckej tvorbe má filozofické poznanie výhodu, že je prístupné každému. Filozofia je teda najlepšou vstupnou bránou do celku komplexného vedenia, pretože je schopná komunikovať aj iné druhy poznania a cítenia.

solovjov-ii

Niekoľko kľúčových princípov, prechádzajúcich celým Solovjovovým dielom:

Číslo Tri. Na toto číslo narazíme u Solovjova, kedykoľvek vymenúva základné fázy, prvky či princípy, ale aj keď ide o akékoľvek menej zásadné delenia či charakteristiky. Číslo tri dáva zároveň jeho dielam priam hudobný rozmer a štylistickú symetriu.

Organizmus. Solovjov hlása jednotu v mnohosti: navzájom rozdielne prvky vníma ako orgány jedného tela, každý z nich má inú funkciu, dokopy však vytvárajú jeden celok. Takýmito orgánmi v organizme ľudstva sú jednotlivé národy, ale aj jednotlivé cirkvi. K organizmu prirovnáva aj samotnú Cirkev: jej hlava (Kristus) a srdce (Bohorodička), ako dva najdôležitejšie orgány, dávajú tomuto telu božský charakter.

Oddelenosť jednotlivých častí je len dočasná a iluzórna: „prvenství bytí nenáleží odděleným částím, nýbrž celku.“ (Duchovné základy života, str. 75)

Zjednotenie. Symbolika čísla Tri a metafora organizmu ako našej primárnej identity a primárneho zdroja bytia vyjadrujú Solovjovovu ústrednú tému a zároveň celoživotnú úlohu: zjednocovanie. (Je príznačné, že aj vo svojom osobnom vývine dospieva Solovjov k svojej integrálnej osobnosti preklenutím dvoch fáz: raného ateizmu a neskoršieho koketovania s rusofilstvom.) V hľadaní novej filozofie dospieva k nevyhnutnosti prepojenia dvoch antagonistických smerov západnej filozofie – racionalizmu a empirizmu. V teológii sa aktívne usiluje o zmierenie západného a východného kresťanstva. Celé ľudstvo sa podľa neho nachádza na prahu tretieho obdobia svojich duchovných dejín – po východnom monizme a západnom atomizme vidí jedinú šancu v preklenutí týchto dvoch antagonizmov v záverečnom integralizme. Princíp „tretej sily“ spočíva podľa Solovjova v nevyhnutnosti preklenutia dualizmov, ktoré samé osebe predstavujú slepé, sebazničujúce cesty. Solovjov je tak v prvom rade hlásateľom novej, integrujúcej epochy ľudstva a špecifickej dialektiky (monizmus – dualizmus – syntéza).

U Solovjova sa čitateľ stretáva s istou monotónnosťou; pri filozofických dielach je to v dôsledku jeho snahy o striktne filozofický postup (pričom s filozofickou metódou preberá aj jej nedostatky – často používa chybné či povrchné vyvodzovanie na hranici sofizmov) a aj mnohé jeho teologické pojednania vlastne neprinášajú nové témy, ale sú skôr rozpracovávaním niekoľkých princípov, ktoré Solovjov nijako  neodvodzuje – v dôsledku toho ide o texty bez skutočného vnútorného pohybu, texty skôr statické, než dynamické. Záverečná časť Filozofických základov komplexného poznania môže čitateľa priviesť až do zúfalstva… A akou úľavou je po tejto metodickej drine čítať prosté vety Duchovných základov života, ktoré sa autor nesnaží nijako dokazovať a odvodzovať, ale predostiera ich vlastne ako básnik. S niečím podobným sa stretneme u Leva Šestova z generácie Solovjovových nasledovníkov: Šestov píše hrubé filozofické traktáty spochybňujúce filozofiu. Akoby však aj Solovjov napokon dospel k princípu, ktorý Šestov medzi rečou spomenie: filozofia by sa mala zaobísť bez akýchkoľvek dôkazov.

V tomto duchu píše Solovjov svoje Duchovné základy života: namiesto striktnej logiky pútavé, s ľahkosťou načrtnuté myšlienky v prieniku poézie, filozofie a teológie.

Solovjov bol veľkou osobnosťou s rozsiahlym a vplyvným dielom. Bol vzdelaným a ambicióznym filozofom, ktorý filozofickú tradíciu neodsudzoval z titulu viery, slovanstva či východu, ale dokázal s ňou viesť rozhovor jej vlastným jazykom. Do svojich filozofických diel vkladala aj úvahy o dejinách a estetike, ale aj svoje vlastné verše. Venoval sa aj estetike a literárnej kritike (pred Tolstého či Gončarova kládol Dostojevského, pretože ten nebol len realistom), písal aj o politike a náboženstve. Dôležité na Solovjovovi je však to, že v ňom bolo niekoľko osobností, ktoré boli dôsledné vo svojom poslaní a zároveň dokonale koexistovali. Solovjov-filozof bol zároveň básnikom s veľkým pochopením pre krásu prírody a ľudské city; človekom, ktorý si stál za svojimi názormi do dôsledkov, čo mu v Rusku vynieslo mnohé obvinenia a množstvo nepriateľov; bol zároveň askétom, altruistom a mystikom; od suchopárneho filozofa sa líšil aj svojim zmyslom pre humor a spoločnosť; podnikol niekoľko ciest po Európe, navštevoval kláštory i vidiecke sídla svojich priateľov. Vďaka tejto viacrozmernej osobnosti ovplyvnil mnohých už počas svojho života a po svojej smrti sa stal vzorom pre celú jednu generáciu: ukázal príklad dôležitosti a plodnosti nejednostrannosti, ktorou prevyšoval svoje ruské prostredie a ktorá bola zásadná pre štýl jeho diel, hĺbku jeho názorov i pôsobenie jeho osobnosti.

(jp)