Juraj Briškár
Svetlo sa pohybuje rýchlosťou štvrť milióna míľ za sekundu, aby sme videli, keď sa češeme alebo čítame v novinách, že bravčové kolienka sú lacnejšie ako včera.
Saul Bellow: Herzog
Celé hodiny sleduje ten jas. Oblaky doň vstupujú len pomaly. Neprichádzajú zhora, ale zdvíhajú sa od spodného okraja rámu ako zvírený kal. Sú sivé, blatisté a po chvíli zaplnia všetko. Po tom, ako sa rozostúpia, ukáže sa zem. Cestami rozdelená na obdĺžniky a trojuholníky siaha až za horizont. Kam len dovidí, stoja sivé budovy, sklady, farebné autá. Veci, spočiatku drobné, sa zväčšujú a je ich čoraz viac.
Všetko raz bude zdvihnuté nahor, prijaté a pochopené, hovorí si. Po rokoch pobytu vonku sa vracia domov, dovnútra. Uvažuje nad sebou, svojou cestou a sleduje pritom pokrčené plastové poháriky so stopami rúžu, šušťavé celofánové vrecká, papiere a obaly z čokolád v tvare gule, povaľujúce sa na podlahe medzi sedadlami a tupo narážajúce do ich železných podpier, načúva omrvinkám, keď chrastia komusi pod nohami ako čerstvo napadnutý sneh.
Letecká doprava je búrka svojho druhu. Zdvíha veci a ľudí do výšky, aby ich potom, niekde inde, veľmi ďaleko, nechala opäť klesnúť na zem. Na rozdiel od víchrice to však robí mierne, systematicky, každý deň. Je ako úder osudu, ku ktorému dochádza pomaly, podľa harmonogramu, v presne stanovenom čase. Už celé desaťročia tá zvláštna meteorologická anomália nad hlavami ľudí rastie, hrmí na oblohe, aby dosiahla to, čo sa doteraz nepodarilo žiadnemu zo svetových náboženstiev, nijakému z ľudských obrazov. Výjavy, ktoré sa aj jemu samému na stredovekých oltárnych maľbách alebo na moderných abstraktných kompozíciách v minulosti zdali čudné, neskutočné, tu, hore, bez toho, aby sa nad tým nejako zamýšľal, teraz ako samozrejmosť prežíva spoločne s rodinou chrúmajúcou keksy, s osamelým cestujúcim podriemavajúcim so svetrom stočeným za hlavou. Povzniesť sa nad všetko prízemné, nad rozdiely, rozpory a nedorozumenia, vysoko k oslobodzujúco modrému zovšeobecneniu, sa odrazu zdá byť také jednoduché.
Vo vzduchu, uvažuje, keď hľadí cez kruh okna, v ktorom nič konkrétne nevidno, sa nikomu, ani padajúcemu lietadlu nemôže nič stať, všetky problémy sú vlastne spojené so zemou. Je to ako počas plavby na mori, aj vtedy je najkritickejším momentom okamih pristátia, vyžadujúci si opatrné manévrovanie lode v dosahu ostrých útesov. Abstraktná predstava spásy sa vďaka leteckej doprave stala rutinnou súčasťou skúsenosti celých ľudských zástupov, ľudí ako on, nešikovne narábajúcich s príručnou batožinou predpísaných rozmerov. Priestor tisíce metrov nad zemou je bezoblačný, pokojný, nemá nič z rozruchu, ktorému sa až doteraz všade na zemi úspešne vyhýbal. Ignoroval ho počas prechádzok ulicami rôznych miest alebo dlhoročným sledovaním televízie bez zvuku. Ten istý svet tu, nad ťažkými dažďovými oblakmi, je odrazu úplne iný, vľúdny, chápavý, prirodzene tichý, bezhranične otvorený. V porovnaní s obvyklým mestským nepokojom je bez udalostí, chýba mu akýkoľvek dej. Neprerušuje ho reklama, streľba, neponúka nič vzrušujúce, žiadne trúbenie klaksónu, nijaký konflikt, o ktorom by mohli informovať noviny.
Chvíľami sa mu dokonca zdá, že lietadlo spolu s ním v tom mlčanlivom svetlomodrom prázdne zostalo stáť na mieste, lebo široko ďaleko nie je nič, s čím by sa dal jeho pohyb porovnať. Vo vnútri hliníkového trupu sa s ďalšími ľuďmi zaslanými priehľadnou vzdušnou poštou pohybuje o to rýchlejšie, o čo menej sa na tom musí podieľať. Tu, ďaleko od zeme, sú akýsi iní, takmer negestikulujú, nepobehujú, nemávajú rukami, nepodstupujú nič dramatické. Naopak, uvoľnene posedávajú, čosi si čítajú, či len tak hľadia kamsi dopredu. Tak nejako, v malých uzavretých bakchovských skupinkách sa tadiaľto kedysi dávno presúvali asi aj starovekí grécki bohovia.
Konečné pristátie je akt kontrolovaného pádu, stelesnenia, opätovného uvrhnutie do hmotnosti a závažných fyzických dôsledkov s tým spojených. Ide o nešťastie svojho druhu, pri pohľade na kufre takmer neľudských rozmerov o tom nemôže byť pochýb, dochádza k nemu však tak často, postupne a prirodzene, že z toho možno mať dokonca potešenie. Gumy kolies pri dotyku s asfaltom pristávacej dráhy od rozkoše pištia, kvília aj malé čierne kolieska pod kuframi zbláznené od nekonečného krútenia, zatiaľ čo stále noví ľudia v pristávajúcich strojoch zomierajú vo svojich snoch, aby sa tesne nad zemou prebudili ako Prometeovia pripútaní k ošúchaným textilným sedadlám turistickej triedy.
Vzlietnuť, a potom dosadnúť na zem bolo dnes omnoho menej dramatické než prvý raz. To musel počas letu vyskočiť. Po dlhých mesiacoch prípravy, skladania a rozkladania umelého hodvábu, dlhých šnúr, čo sa ustavične plietli jedna cez druhú, aj žineniek a nekonečného nácviku parakotúľov mu to vtedy prišlo normálne. Nastal deň, na ktorý čakal. Vietor nad sýtou letiskovou zeleňou sa utíšil, objavilo sa slnko a on sa zaradil do zástupu na ploche. Vo vnútri stroja sa natlačili jeden vedľa druhého na dve dlhé lavice. Starý dvojplošník Antonov pripomínal traktor s krídlami, pomaly, hlučne, celý sa chvejúc, oral brázdu za brázdou, až sa napokon dostal do požadovanej výšky dvoch tisíc metrov. Obaja inštruktori vtedy otvorili dvere a dovnútra s hlukom vtrhol mrazivý vzduch. Postupne, rad radom ako zruční farmári vysádzali osadenstvo lietadla do otvoreného priestoru. Keď prišiel rad na neho, zostal vo dverách stáť. Nebolo to váhanie, ani zamyslenie, no prišlo mu čudné vôbec sa z takého balkóna nerozhliadnuť po okolí. A dobre urobil, lebo vzápätí potom, ako sa vrhol dovnútra toho bezmedzného priestoru pod sebou, nevidel už vôbec nič, pohltilo ho hlasité šumenie pripomínajúce vodu plnú bublín. Až keď napočítal do päť a potiahol kovovú rukoväť, všetko sa zázračne zmenilo. Vynoril sa nad hladinu.
Po celý čas prípravy im kládli na srdce, aby si po výskoku čo najskôr skontrolovali, či sa im nejaká šnúra nezamotala do kupoly padáka. On však v tej chvíli nemal na čosi také ani pomyslenie. V úplnom tichu, vysoko nad zemou, očarený tým, čo vôkol seba videl, na to celkom zabudol. Čas sa v tej chvíli pre neho zastavil. Zdalo sa mu, rovnako ako dnes, že sa vlastne nehýbe. Čím však bola zem bližšie, tým viac bolo zrejmé, že padá. Ten dlhý nikde nekončiaci pohľad na svet, keď sa celkom sám hojdal zavesený na šnúrach v prázdnom priestore vysoko nad zemou ho však zmenil. Po dopade ho jeden z kamarátov pre šťastie nakopol kanadou tak nešťastne, že musel na ďalšie skákanie nadlho zabudnúť.
Aj teraz, v nepriedušne uzavretej hale, ovešaný batožinou, rukami, nohami, všetkým tým, bez čoho odrazu nedokáže byť, sýtený bezprostredným kontaktom so zemou jasne cítil, že ako dieťa rýchlo priberá na váhe. Chvíľu kráča, vzápätí nato postáva v dlhých radoch, presúva sa útrobami letiska, jeho dlhými chodbami, aby postupne, s pasom v ruke, ťahajúc za sebou kufor plný tričiek, nohavíc a iných osobných vecí, postupne získaval vlastné meno, stával sa čoraz konkrétnejším. Napokon sa pred ním so zasipením otvoria aické dvere. Vtedy zaznejú radostné výkriky. Najprv jeden, potom druhý zo spolucestujúcich sa nechávajú objímať, bozkávať a odvážať z letiskovej haly ako z pôrodnice. Dnes ho našťastie na zemi nik v topánkach s vystuženou špičkou nečaká, a tak iba vymení prelietavé okná lietadla za veľké tmavé sklá autobusu.
Pri vstupe dovnútra ho obklopí hudba. Vypĺňa úzky priestor medzi sedadlami rovnako ako ešte pred chvíľou medzery medzi regálmi, keď si v malej samoobsluhe kupoval fľašu s vodou. Je iná než tá, ktorú počul vychádzať z výťahov. Kedysi bol hudobný sprievod vzácny, dostupný iba dôležitým ľuďom, neskôr filmovým hrdinom, to však už dávno nie je pravdou. Každému, a teda aj jemu, či už močí, umýva si ruky alebo len čosi nakupuje, je na letisku ako vo veľkom obchodnom dome dopriate stať sa ústrednou postavou vlastného príbehu. Letiskové aj nákupné haly pripomínajú filmové štúdiá, v ktorých sa vo dne aj v noci nakrúcajú scény plné komparzu, nekonečné seriály popíjania kávy, chodení hore dole, vítaní a lúčení. Hudba je všade, sprevádza neustávajúce splachovanie, umývanie rúk a sústavne posilňuje dojem iluzívnosti každodenného života, rutinnej všeobecnosti toho, čo sa nie tak dávno považovalo za dôverne skutočné. Nespočetné sklá, modré svetlá, obrazovky a lesklé veci posilňujú dojem akvarijnosti normálneho ľudského počínania. Čeliť tej záplave obrazov a hudby sa dá opäť iba hudbou, so slúchadlami v ušiach.
Podstatou živej reči je melódia, spôsob, akým človek intonuje. Dobrý deň možno vysloviť rôznymi spôsobmi, raz ako výčitku, inokedy ako priateľské povzbudenie. Výsledok by sa veľmi nezmenil, ani keby ktosi namiesto pozdravu povedal chloramfenikol. Najlepšie túto formálnu, hudobnú stránku medziľudskej komunikácie v doprave a na uliciach odkryla baroková opera. V niektorých divadlách na drobnom paneli počas vystúpení videl bežať text informujúci ho o tom, čo sa na scéne práve hovorí. Tá najdôležitejšia správa však bola iná, spočívala v schopnosti aktérov vypovedať, že niekoho ľúbia alebo neznášajú, že niekam pôjdu alebo odniekiaľ prišli, štylizovane, tým najvyšším možným dosiahnuteľným spôsobom. Reč, tá bežná, banálna, všadeprítomná reč, premýšľa usadený medzi hlasito telefonujúcimi cestujúcimi v autobuse, je vlastne ponížená spevohra, hudobné vystúpenie, ktorého zmysel bol sprízemnený nejakým praktickým účelom. Autori barokových opier akoby to pochopili a dávno pred rozmachom leteckej dopravy svoju komunikáciu na scéne podriadili systematickému nadľahčovaniu ťažkého. Na výslednom dojme by sa nič nezmenilo ani vtedy, ak by spievali o tom, že idú do obchodu kúpiť zemiaky a ryžu. Preklad partitúry rovnako ako obsahu väčšiny komunikácie vlastne nie je potrebný. Každodenná reč je ako dlhý let z Ríma, z tohto pohľadu by vlastne všade na letiskách mala prebiehať v taliančine.
Žiť zaliaty svetlom, v sprievode hudby, uprostred lesklých obrazoviek, chrómu a rozmanitých výjavov je už pre neho čosi celkom normálne. Veci sú tie isté, a zároveň úplne iné, interpretované iným, povznášajúcim spôsobom. Cestovanie chápe ako sled opakujúcich sa epizód, obrazov, ktorých môže byť po zakúpení vstupenky na nejakú palubu ústrednou postavou. A tak ho vlastne po všetkých tých operných myšlienkach ani neprekvapuje, že ho dnes pri vstupe do autobusu privítala kytica umelých kvetov, aj akýchsi farebných rias, veľké textilné srdce, ruženec, pavúk a bábika visiaca nad vodičovým spätným zrkadlom. Scéna okolo neho nepripomína pracovisko. Ešte trochu viac výzdoby a bolo by to ako v jednom z tých prebujnele dekoratívnych iránskych nákladných automobilov. S cestovným lístkom v ruke si tu pripadá príliš vecne, rušivo. Akoby sa nedopatrením, nikým nepozvaný ocitol na návšteve u toho muža, pri ktorom počas jazdy navyše postáva jeho známa. Zo svojho miesta teraz dobre vidí, ako si dlaňami prechádza po bokoch, smeje sa, v spätnom zrkadle si upravuje dlhé zvlnené vlasy. Do živého rozhovoru dvojice tak trochu nemiestne zvonku dolieha hluk motora, z reproduktorov ho prehlušuje akási rytmická ľudová melódia, ktorú on po chvíli vo svojich slúchadlách nahradí spevom Wilsona Picketta a celý výjav tak pre neho okamžite nadobudne punc klubového posedenia. Neznáma žena v zákrutách mimovoľne tancuje, pridržiava sa lesklej tyče, potriasa bokmi, veľkými oblúkmi pŕs, raz sa nakláňa dopredu, pri brzdení zas dozadu.
Je zrejmé, že tu, na zemi, bude odteraz každá situácia takto neopakovateľná. Odlišnosti budú vo výbere hudby a výzdobe, no spoločná zostane nepripravenosť aktérov naplniť cestovný poriadok a formálne ohraničenia vlastnej roly. Kedysi si myslel, že vec vyrieši zmena režimu. Dnes už nie. Po rokoch potulovania sa v rôznych jazykoch a v dôsledkoch s tým spojených zistil, že jazyk, ktorým hovorí, je iba malou časťou toho, v ktorom žije. Prestrihané pohraničné drôty tu, za oknom, pred rokmi evidentne tiež nezmizli, iba sa stiahli zvonku dovnútra a pevne zovreli rodinné domy. Pohraničiarske psy brešú teraz už spoza nich. Nestrážia budovanie šťastnej budúcnosti, ale novonadobudnuté rodinné poklady ukryté pred cudzími pohľadmi kdesi v útrobách záhradných besiedok. Akonáhle vybehli von, už tak neštekali. Bez plota, vypustené na slobodu, nevedeli nenávidieť.
To, čomu v týchto miestach, na týchto uliciach musel odnepamäti čeliť, nie je politický, ale kultúrny, jazykový problém. Verejný priestor, kedysi centralizovaný do podoby nápravného tábora, tak veľkého, zadrôtovaného, že sa dal prehliadnuť a ako dieťa si ho vlastne nevšimol, sa nestratil, ale rozpadol na množstvo malých, súkromných väzení obohnaných plotmi s ostnatými drôtmi. Uliciam za oknami autobusu chýbal čo i len náznak nejakej spoločenskej dohody. Boli ako nekonečné vzorkovnice stavebnín. Majitelia domov v nich akoby sa zaviazali k tomu, že žiaden plot, žiadne okno, či lavička sa nebudú za žiadnych okolností opakovať.
Mestá, v ktorých posledné roky žil, mali veľa spoločného s tým, čo poznal zo vzduchu. Prechádzal sa nimi, aby mohol byť do sýtosti sám. Obklopený ľuďmi, ktorým nerozumel, cítil sa príjemne, ako keď plával v mori. Obklopený masou ľudskej vody, zalievaný jej vlnami, bez pomoci, ďaleko za bójami, mohol sa stále znovu a znovu spoľahnúť iba sám na seba. Breh so všetkým, čo poznal, bol po celé roky nedosiahnuteľný. Už ako dieťa sa nebál v noci na ulici. Aj posledné roky trávil vonku. Neschovával sa v prenajatých bytoch, ale vychádzal do nekonečných ulíc plných budov, ľudí a vecí, ktoré nepoznal, aby sa stále odznovu cítil ako po zoskoku padákom, ako keď sa ďaleko od brehu ležiac na chrbte nechával unášať zvlnenou morskou hladinou.