zh
Od detstva som zo všetkých vlastností človeka najviac obdivovala odvahu. Odvahu čeliť nebezpečenstvu, postaviť sa za svoje názory, za správnu vec. Čím viac som sa bála, tým odvážnejšou som sa snažila stať. Ibaže moja predstavivosť bola obrovská a strachu akosi stále viac.
Pamätám si, bola som ešte dieťa, nemusel byť ešte neskorý večer, ale už bola tma, hrali sme sa s bratom v závejoch snehu. Skrývali sme sa, proti niekomu sme bojovali. Nepriatelia boli všade naokolo, nesmeli nás zahliadnuť. Odrazu sa na konci ulice vynorilo auto.
– To je hlavný nepriateľský konvoj! – volal na mňa brat polohlasne zo svojho snehového zákopu. – Nesmú nás zazrieť, inak je po nás!
Celkom som sa do hry vžila. Ležala som na snehu, nervy som mala na prasknutie. So zatajeným dychom som sledovala auto pomaly sa šinúce tmavou ulicou, na ktorej svietila iba jedna lampa. Reflektory pretínali tmu ako dva svetelné meče a blížili sa. Náhle som mala pocit, že tma a závej snehu ma už dostatočne nechránia, že ma určite vidia. Keď bolo auto celkom blízko, odrazu som vyskočila a prebehla popred auto celkom tak, ako to robia mačky dosiaľ pokojne stojace na kraji cesty. V panike som bežala hore kopčekom k nášmu domu. Brat za mnou o chvíľu dobehol a začal na mňa nahnevane kričať, že som hlúpa, bláznivá panikárka.
– Vieš, čo by sa stalo, keby to bol naozajstný nepriateľský konvoj? Zabili by ťa! Rozstrieľali by ťa ako rešeto!
O veľa rokov neskôr sme sedeli s mojím mužom v malej panelákovej izbičke na prízemí. Tiež bola zima a veľké okno izby bolo tmavé. Hrali sme sa na počítači, keď niekto hodil do okna snehovú guľu. V tom okamihu, ako sa guľa rozpleskla na skle, som sa vrhla pod stôl. Môj muž sa ani nepohol a pobavene sa na mne smial. Hnevala som sa na seba. Zase som sa predviedla ako hlúpa panikárka, ale môj muž sa ma snažil utešiť: – Veď si sa nezachovala zle. Keby strieľali do okien, bol by som mŕtvy, zatiaľ čo ty by si bola bezpečne ukrytá pod stolom.
Neviem, kto už teraz strieľa do okien, beztak ma ale udivujú ľudia, ktorí nezrýchlia krok ani vtedy, keď im auto prejde dobreže nie po pätách. Len trochu iný svet, pomyslím si vtedy, len trochu iný, a bolo by po ňom.
Ako teda hodnotiť strach? Na jednej strane môže zabiť, na druhej zachrániť život.
Strach nám pomáha lepšie cítiť, intenzívnejšie prežívať život. Preto niektorí ľudia vyhľadávajú nebezpečné, adrenalínové športy, alebo pozerajú horory. Sama som tento pocit využívala, keď som sa cítila unudene, alebo som strácala zmysel života. Vyliezla som vysoko do koruny stromu a tá výška vo mne prebúdzala strach a strach zase chuť žiť.
Nedávno som zvažovala, že si zahrám hororovú hru Médium, ale zistila som, že to nie je nič pre mňa. Utekať a skrývať sa bez toho, že by som sa mohla aktívne brániť? To už radšej Last of us.
Vlastne sa nerada bojím, nevyžívam sa v tom, ale keď je strach prirodzenou súčasťou hry ako napríklad v Zaklínačovi… nevedela som prestať hrať napriek tomu, že som sa v istých častiach hry strašne bála. Najmä neskoro večer, sama v tmavej izbe, prežívala som ten strach tak intenzívne, že sa prenášal aj do skutočného života. Riešila som práve quest, v ktorom ožilo potratené dieťa. Plazilo sa blatom, bledé a strašné… Keď som si potom išla ľahnúť do postele, nerozsvietila som svetlo a orientovala sa iba hmatom. V posteli niečo bolo. Zdesene som sa zgúľala nabok a sledovala to bledé čosi. Určite to bolo malé dieťa, plazilo sa ku mne. Hodnú chvíľu som bola celkom paralyzovaná strachom, kým som si neuvedomila, že je to iba bába, ktorú tam nechali moje deti.
Čo by sa stalo, keby sme si strach vytiahli z hlavy a zakopali ho niekde v lese, tak ako to urobila hrdinka v seriáli Zámek a klíč? U nej sa to prejavilo ako istý druh bezcitnosti. Nuž, musí to tak byť, že strach ovplyvňuje aj naše vzťahy s inými ľuďmi. Nepoviem mu to, lebo mám strach ako zareaguje, súhlasím, lebo mám strach odmietnuť, nevystavím niekoho nebezpečenstvu, lebo mám strach o jeho život a tak ďalej…
Niekedy nás strach ovláda tak silno, že nám bráni plnohodnotne žiť a túžime sa ho zbaviť.
Kúpila som si knihu od veľkého duchovného majstra Osha. Popravde, čakala som niečo iné, teda ma kniha sklamala, ale odhliadnuc od toho, kto Osho bol*, niektoré jeho myšlienky o strachu sú podnetné a zaujímavé. Hovoril napríklad o tom, že ak pocítime strach a začneme ho potláčať, objaví sa ďalší strach, strach zo strachu a potom je situácia ešte komplikovanejšia. Radí teda strach pochopiť a prijať. A keďže jeho učenie je plné rozporov, radí tiež, že keď pocítime strach, máme sa ho zbaviť, ak je to potrebné, vrhnúť sa do strachu. Niekde prirovnáva strach k nočnej more, ktorá nás dusí tak, že nemôžeme dýchať. S tým súhlasím, ale dá sa súhlasiť s tvrdením, že všetky druhy strachu vychádzajú iba z jedného strachu: strachu zo smrti, prípadne strachu z času? Čo taký strach zo zlyhania? Strach, že niekoho sklameme? Niekedy by sme radšej zomreli, než by sa to malo stať.
Sama pre seba nazývam takýto typ strachu kafkovský. Kafka bol dobrý študent, ale údajne sa vnútorne triasol strachom: čo ak profesori zistia, že nič nevie, nič nedokáže?!
Viem si ten strach predstaviť. Stojím pred publikom, pred ktorým stáť nechcem, všetci sa na mňa dívajú, čakajú, čo poviem a ja mám strach prehovoriť. Čo ak zistia, že som hlúpa, že nič neviem? Ten strašný pocit, že som sa totálne strápnila.
Myslím, že strach prichádza so zodpovednosťou. Povinnosť zaplatiť dane, účty, vybaviť registrácie, riešiť spory, zabezpečiť rodinu, vychovávať deti… odrazu mám strach, že to nezvládnem, že tento svet je pre mňa príliš zložitý. A aby toho nebolo málo, koronavírus priniesol ďalší typ strachu. Strach, že niekomu ublížiš, že ho môžeš aj zabiť už len tým, že pri ňom stojíš, že ho objímeš, že mu podáš ruku. Snáď je to len dočasný strach, ktorý priniesla doba a ktorý čoskoro zmizne práve tak ako strach o život po skončení vojny.
Strach je veľmi silná emócia, ale dá sa s ním pracovať. Možno niekedy stačí uvedomiť si, že strach je vždy spätý s niečím v budúcnosti a budúcnosť môžeme ovplyvniť.
Mahátmá Gándhí vraj hovorieval: Nebojím sa ničoho, iba Boha.
Podľa mňa máme všetci jeden strach spoločný – strach z neznámeho, všetci sa bojíme toho, čo nepoznáme, iba niekto si ho pripúšťa viac, iný menej a ktovie, možno práve preto tak túžime po poznaní.
——————————————————————————————-
* Stručné informácie o tom, kto bol Osho.
Osho, vlastným menom Rajneesh Chandra Mohan Jain, bol duchovný učiteľ, mystik a guru pochádzajúci z Indie. Prvých sedem rokov žil u svojich starých rodičov, ktorí ho podporovali v jeho úsilí dopátrať sa pravdy o živote. Podľa jeho slov 1. marca 1953 dosiahol osvietenie, najvyšší vrchol ľudského vedomia.
V Bombaji pravidelne usporadúval stretnutia a prednášal o svojej revolučnej myšlienke dynamickej meditácie – technike, ktorá pomáha upokojiť myseľ cez očistu.
V šesťdesiatych rokoch putoval po Indii. Pre neskrývanú kritiku tradičných náboženstiev a otvorenosť svojich osvietených príhovorov sa stal veľmi kontroverzným. V roku 1974 sa presunul do mesta Pone, kde založil ášram, ktorý si počas dvoch rokov získal povesť najlepšieho svetového centra pre sebazdokonaľovanie a terapiu.
Kvôli sporom s indickou vládou sa v roku 1981 presťahoval aj s mnohými svojimi nasledovníkmi do USA.
V štáte Oregon založili medzinárodnú komunitu Radžnéšpuram. Po krátkom čase sa vedenie komunity dostalo do konfliktov o pôdu s miestnym obyvateľstvom. Vedenie komunity bolo následne obvinené z niekoľkých zločinov vrátane bioteroristického útoku (salmonelou) na obyvateľov obce. Pozornosť priťahovala tiež Oshova veľká zbierka 93 rolls-roycov a život v prepychu. V roku 1985 komunita ukončila svoje fungovanie. Osho bol deportovaný z USA späť do Pune, kde v roku 1990 zomrel.
Informácie pochádzajú z internetových stránok:
https://osho.sk/zivotopis/, https://cs.wikipedia.org/wiki/Osho