Poznávacou značkou tohto seriálu je meno H. P. Lovecrafta umiestnené priamo do názvu, spoločne s typickou lovecraftovskou príšerou vo svojom logu. Namiesto Lovecrafta však diváci dostanú niečo celkom iné, spisovateľovo meno sa v seriáli sotva mihne, a hoci niečo z atmosféry jeho čudesného sveta tu nájdeme, kľúčovou témou tohto seriálu je rasizmus. V tomto kontexte funguje Lovecraftovo meno ako symptomatický paradox: ako je možné, že aj niekto taký ako spisovateľ pozoruhodnej fantastiky v Spojených Štátoch dvadsiateho storočia má rasistické predsudky voči čiernemu obyvateľstvu?
Poďme však k samotnému seriálu. Mám dojem, že svoju recenziu naň od začiatku staviam ako obhajobu, pretože seriál je doslova vytvorený tak, že nutne vzbudzuje rozporuplné reakcie. Veľa ľudí ho neprijalo, viacerí to vzdali v jeho polovici, hoci začiatok v nich vzbudil očakávania. U mňa desaťdielna séria fungovala, príbeh a postavy, miera tajomstva a prepletanie rôznych dejových línií ma vtiahli do svojho sveta. Áno, seriál otvoril veľa tém a ich kombinácia môže byť pre niekoho ťažko stráviteľná, v každom prípade je novátorská. Za prvé tu máme 50-te roky v USA s veľmi dobre vykreslenou atmosférou, pričom perspektíva rozprávania je vedená z vnútra černošskej komunity vo všetkých aspektoch, vrátane použitej hudby. Za druhé tu máme líniu tajomstva a mysterióznej zápletky, ktorá sa týka (a už to tu máme znova) bielej a čiernej mágie. Nasledujú milostný príbeh, prvky akčného a dobrodružného žánru, trocha hororu a napokon aj kórejská dejová linka. Postavy sú uveriteľné, aj vďaka tomu, že ide o dospelých hrdinov reálneho sveta so skutočnou psychológiou – akurát sa niektorí z nich stretnú s nadprirodzeným svetom mágie, o ktorom však už každý z nás niečo počul (líščia žena, tajné rády venujúce sa čiernej mágii, nespokojní duchovia mŕtvych, ktorí z nejakého dôvodu nenašli spočinutie). Treba oceniť, že tu niet vyslovene kladných hrdinov – každý si v sebe nesie svojich démonov; obete násilia, posmechu, predsudkov a ponižovania majú celkom pochopiteľné sklony k násiliu, pomste, alkoholu alebo iným únikom (napríklad cez fantastickú literatúru). Žánrové pasáže (ako napríklad výprava za knihou v štýle Indiana Jones) boli zvládnuté v rámci možností triezvo, s úctou k žánru a neplytvá sa nimi. Príbehu prospieva aj nedopovedanosť – niečo sa nedozvieme vôbec, niečo iné si musíme všimnúť, domýšľať, dointerpretovať, pričom jediné riešenie často nejestvuje. Postupom času sa ukazuje, že nič nie je bezvýznamné, každá informácia sa niekam hodí, každý skutok má svoje dôvody a následky. Mechanizmus príbehu postupne zvyšuje obrátky, hoci veľkú časť jeho ozubení a prevodov nevidíme. Takto je to napokon aj so záverom série – koniec nie je úplne jednoznačný a tvorcovia si ním vytvorili priestor pre potenciálnu druhú sériu.
Namiesto odpovedí si povedzme, aké otázky Lovecraft Country kladie, keďže jeho pozitívom je aj to, že namiesto podsúvania hotových odpovedí sa skôr pýta. Ako je možné, že rasizmus v najvyspelejšej krajine sveta prekvital v polovici dvadsiateho storočia a zdá sa, že je tam opäť aktuálny aj dnes? Aké to bolo byť afroameričanom v USA? A aké to bolo, byť navyše ženou? A homosexuálom? A aké to je, dostať šancu byť bielym? Treba ju využiť a oslobodiť sa, alebo je to zrada svojej komunity a jej obetí? Čo si počať s masakrom v Tulse? A ako sa vlastne žije farebným obyvateľom v USA dnes?
Lovecraft Country ma dokázal zaujať a vtiahnuť, bavilo ma všímať si techniku rozprávania príbehu, spôsob využívania náboženských a mytologických motívov, upozornil ma na množstvo reálnych udalostí týkajúcich sa rasizmu a jeho otázniky vo mne zarezonovali. Tá finálna lovecraftovská otázka znie takto: nie sú vlastne skutoční ľudia desivejší než prízračné bytosti fantastiky?
(Dalfar)