Martin Ryšavý
Revolver Revue 2011
Niektoré knihy sa k nám dostanú, či už chceme alebo nie, a ak sú to knihy takej úctyhodnej hrúbky ako Cesty na Sibír (613 strán), stanú sa na isté obdobie súčasťou nášho života a vytvoríme si k nim špecifický vzťah.
Koncom roka som sa zaoberala čítaním starších čísel časopisu Fraktál. V jednom z nich som narazila na úryvok z knihy Martina Ryšavého a pre pobavenie ho prečítala môjmu mužovi. Dávno som už na úryvok zabudla, keď sa kniha Cesty na Sibír zjavila pod stromčekom ako vianočný darček.
Naše prvé dotyky boli opatrné a bez väčších sympatií. Na pery sa tlačila otázka: Kedy už pôjde na tú Sibír? Kniha totiž začína dlhým „úvodom“, popisuje pokusy s potkanmi počas vysokoškolského štúdia, významné stretnutia ovplyvňujúce ďalšie smerovanie rozprávača, dobové politické udalosti. Nechýba návrat do detstva, pravda nie samoúčelný, ale osvetľujúci túžbu cestovať a zažiť, vyprovokovanú otcovými príbehmi z neuskutočnených ciest.
Samotný popis ciest je skutočne podrobný, hoci sa nesústreďuje na opis prostredia, ale na udalosti, rozhovory, pocity a dojmy. Najmä z prvej cesty cítiť sklamanie. Sibír nie je čarokrásna krajina a pastieri sobov rozprávkoví hrdinovia. Sibír je drsná, plná úpadku, prím hrá alkohol, ktorý mení ľudí na nepoznanie a zabíja. Pôvodná kultúra kočovania umiera, k slovu prichádzajú iba imitácie starých rituálov, život pastierov sobov a lovcov je jednoduchý, tvrdý a plný násilia. Skutočných šamanov už niet.
Realistické až naturalistické popisy strieda okúzlenie jedinečnou prírodou tajgy a nepredstieraný záujem o osudy ľudí žijúcich v týchto svojských podmienkach.
„Silných momentov“ je v knihe hneď niekoľko. Tento popis fotografie Jévočky, etnologičky sprevádzajúcej hlavného hrdinu na dvoch cestách, sa v malej obmene spomína v knihe dvakrát:
Rusovlasá, vánkem nakadeřená Eva Lišáková, loket opřený o stehno, dlaň pod bradičkou, mírně předkloněná, v černých kalhotách a bílém triku, hledí do malebně zčeřených vln říčky Čuni, odrážejících pobřežní modříny v podivném zkreslení, připomínajúcím několikanásobnou sérii anamorfotických krajinomaleb. Hrdinka dobrodružného filmu o statečné manekýně, která se vydala hledat do džungle vzácnou přírodní přísadu do své nové voňavky a je teď na počátku svého dobrodružství trochu melancholická, protože ještě neví, jestli ji budou domorodci ctít a chránit, nebo mají v úmyslu obětovat ji nějakému ženožravému božstvu. Pověz, vodo, kam mě neseš? Pověz, nebe, co mně čeká? (str.124)
V mysli mi utkvela i scéna pri hrobke šamana Ňyykana. Sedel na nej biely hranostaj a sprievodcovia rozprávača ho považovali za prevtelenú dušu samotného šamana. Hoci kniha popisuje, že rozprávač, autor, teda samotný Ryšavý, hranostaja natáčal, vo filme som túto scénu očakávala márne. To, že kniha obsahuje veľa autobiografického materiálu, dokazujú práve filmy. Natáčanie filmov mal byť hlavný dôvod výprav na Sibír, ale vznikli skôr ako vedľajší produkt ciest. Prvý film Sibiř – duše v muzeu nepôsobí profesionálne, ale spolu s filmom Afoňka už nechce pást soby tvoria krásny doplnok knihy. Neviem, koľko povedia tomu, kto knihu nečítal, ale pre pozorného čitateľa a „fanúšika“ knihy je to priam rozkoš. Keď sa v zábere mihne kresba na stene, hneď príde človeku na myseľ, nie je to podoba klasika Uvarovského, ktorý takto nikdy nevyzeral? Pieseň Kórejky spievaná na lodi v realite filmu je akýmsi sklamaním po poetickom knižnom opise, zato popisy spracúvania sobieho mäsa a kŕmenie sa sobími pochúťkami sú viac než verné. Starostlivo vymenúvané a líčené postavy knihy vo filme ožívajú. Vyvolalo to vo mne podobné nadšenie, aké popisoval autor v knihe po tom, čo prvýkrát uvidel film Sedem statočných. Otec mu ten príbeh líčil tak verne, že ho film dokonale zhmotnil. Úžasný pocit, už dlho som si nevychutnala taký zážitok.
Rozhovor s Afoňkom, ktorý sa tiahne celým filmom Afoňka už nechce pást soby nie je len taká samozrejmosť, ale bol ťažko vydobytý, pretože pastieri sobov pred kamerou vždy zmĺkli. To, že Afoňkova tvár nesie stopy po bitke, má tiež svoje pozadie.
Najvýstižnejšie zhodnotila film Nasťa, jedna z členiek rodovej občiny Márie Jegorovny. Po projekcii natočeného materiálu z ich kočovného života so sobmi povedala:
– Člověče, když na to tak koukám, mám pocit, že vypadáme jako nějací vrazi. Jediné co umíme je zamordovat všechno, co se hýbe. Lidi, kterým to ukážeš, si o nás pomyslí pěkné věci.
– A co ty kytičky? – bráni sa kameraman.
– Nevím proč, – hovorí Nasťa pobaveným tónom, – ale mám dojem, že žádné kytičky ve tvém filmu nebudou.
Toľko k filmu. Ku knihe snáď ešte doplním, že hoci je deziluzívne pravdivá, ponecháva miesto i tajomnu a životnému sladkobôľu, čím film dokonale vyvažuje.
Filmy je možné si pozrieť na youtube:
Sibiř – duše v muzeu
https://www.youtube.com/watch?reload=9&v=PbjaOEL4WOw
Afoňka už nechce pást soby
https://www.youtube.com/watch?v=InrB0x9XypA
(zh)