Slovenský surrealista Ferdinand Konopa sa nikdy nestal známym – hoci bol nesporne priekopníkom nielen slovenského, ale aj svetového surrealizmu, nikdy nežil a netvoril v centre diania a svet veľkého umenia ho neobjavil. Nestal sa klasikom – verný avantgardnému odkazu zostal po celý život čudákom a provokatérom. Prvé obdobie jeho zrelej tvorby je už plne surrealistické: maľuje štýlom príbuzným Magrittovi, sleduje i podobné témy, no vždy ho charakterizuje osobitosť: napriek tomu, že žije z hľadiska umeleckého diania na periférii, nikdy nie je imitátorom mód a trendov, ktoré prichádzajú z Paríža či Viedne. V prvých zachovaných obrazoch sleduje sexuálnu tematiku: nahá žena uprostred chodcov v bežnej mestskej scéne odkazuje na vyzliekanie pohľadmi, sexuálnu príťažlivosť, zbavenie sa kultúrnych nánosov v podobe oblečenia: je to záznam tej reality, ktorá sa tak často premieta v mužských mysliach. Nasledujú ďalšie plátna: na jednom je uprostred nezaujatého davu už dvojica nahých postáv, ktorá intenzívne komunikuje pohľadom. Na maľbe „Cesta“ vidíme ulicu, v ktorej sú horizontálne umiestnené dvere – okolo nich nevšímavo kráčajú nezaujatí chodci. (Z fotografií je zrejmé, že toto plátno po celé roky viselo v Konopovom ateliéri – bolo akousi ikonou filozofie jeho tvorby.) Vyslovene magrittovské je plátno, na ktorom vidíme presvitať budovu pomedzi stromy: nie však cez nepravidelné štrbiny spletených konárov, ale v pravidelnom tvare stromu. Keď má v roku 1920 svoju prvú výstavu, prispeje do katalógu autoportrétom: kresbou ruky s ceruzkou. Ešte pred prvou svetovou vojnou sa portrétu venuje: v Turčianskom sv. Martine, kde istý čas býva, namaľuje niekoľko „portrétov odzadu“ – mladých žien, azda mileniek. Prvú svetovú vojnu strávi v c.k. armáde, ale úplne pohodlne: ako maliar izieb v jednotke údržby. Veľa cestuje, maľujúc izby nemocníc, ale aj salóny vojenských klubov a izby oficierov. Pohyb v európskych mestách ho inšpiruje k sérii obrazov – portrétov miest. Snaží sa maľovať mestá ako jednotný organizmus, mechanizmus presahujúci človeka s vlastnou atmosférou a povahou – údajne očarený bratislavskou starou radnicou s gotickými príšerami vnáša groteskné bytosti aj do svojich malieb, ale v obrátenom pomere. Z veľkej obludy vyčnievajú budovy skôr ako dekorácie a doplnky. Ako protest proti kultu úspešných maliarov, akými boli v Československu napríklad Mucha a Aleš, rozhodne sa tiež zúčastniť architektonických súťaží a navrhovať dizajn, interiéry i exteriéry budov. V novobudovanej Bratislave predloží magistrátu návrh budovy bez jediných dverí; neskôr navrhne dokonca budovu v tvare kocky bez jediného okna či dverí („z ktorej ani Mucha neunikne“, ako píše v liste priateľovi Dušanovi Kapušinskému). Ten ju neskôr v štyridsiatych rokoch zaradí do antológie architektúry a napíše o nej v krátkej poznámke, že pomocou maximálneho minimalizmu vyvoláva v okoloidúcich otázky po tajomstve, zvedavosť a túžbu – snenie, aké v nás v detstve vyvoláva pohľad na tie najveľkolepejšie paláce. Pri diskusii o budúcnosti bratislavského hradu Konopa prikladá k alternatívam opraviť – zbúrať svoju vlastnú: obrátiť hrad konečne dolu nohami a v bratislavskom Večerníku o tom napíše: „verím, že magistrát uzná snahu vrátiť tento výstrelok – stôl otočený hore nohami – do konvenčnej polohy, a že uzná i to, že táto snaha vyšla práve odo mňa, kajúceho sa surrealistu.“ (Hrad sa má napokon zbúrať, čomu zabráni až koniec vojny.) Za svoj projekt papierového mosta pre Brezno nad Hronom čelí súdnej žalobe. Sám seba označoval pojmom surrealista – nikdy však neinklinoval k ľavicovým, komunistickým myšlienkam – naopak, osobitosť videl v aristokracii, ktorá jediná bola obranou voči stádovitosti a fádnosti. Sexualitu tiež nikdy nebral ako „hlbinný zákon“ či „temný pud“ – „na sexualite ma nezaujíma jej nevyhnutnosť, ale ľubovoľnosť“, píše v liste Matejovi Prčovi. Po svojom klasickom období rozširuje možnosti maľby – v surrealistickom duchu maľuje na steny budov a na chodníky. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov namaľuje kruhový obraz, ktorý má rotovať a pre tento pohyblivý objekt hľadá technika – tak sa zoznámi s konštruktérom Matejom Prčom. S ním neskôr zhotoví niekoľko pohyblivých objektov a navrhne nikdy nerealizovanú surrealistickú kaviareň, plnú bizarných objektov (hlava čašníka sa mala objaviť uprostred stola, o nápojoch i cenách rozhodovala náhoda – vrh kocky a podobne; jeho skrinkou s rukou, ktorá podávala jedálne lístky, sa údajne inšpiroval jeho známy Man Ray, od ktorého nápad prevzali tvorcovia Adamsovcov). Spoločne navrhli napríklad pohyblivý dom a dvojkolesový hromadný dopravný prostriedok – malé predné koleso slúžilo ako pohon a na zmenu smeru, vo veľkom mali rotovať pousádzaní meštiaci. Priateľstvo a podpora Coburgovcov – bulharského kráľovského rodu pôsobiaceho na Slovensku – mu zabezpečovali relatívne stály príjem (podľa istej anekdoty ho však Ferdinand Coburg púšťal maximálne k práci na rámoch svojich obrazov). Podľa inej anekdoty predložil ako návrh istej honosnej a reprezentatívnej budovy náčrt ruiny – inšpirovaný novovypuknutým fenoménom turizmu, ktorý najvyššie hodnotil všetko staré a znovuobjavil napríklad Koloseum. Počas slobodných volieb v prvej Československej republike nástojil na zavedení novej kategórie – okrem nezúčastnených voličov a neplatných hlasov sa usiloval o kategóriu „neúspešný pokus“. Do volebnej miestnosti dorazil „v stave ťažkej opilosti“ a demonštroval niekoľko neúspešných pokusov o vhodenie lístku do urny (údajne bol odsúdený na peňažnú pokutu, podľa niektorých vraj strávil niekoľko dní vo väzení). V tridsiatych rokoch Ferdinand Konopa opúšťa ČSR a už nikdy sa nepokúsi o prienik do umeleckého sveta – aj naďalej maľuje a píše, no nevystavuje ani nepublikuje. Jeho posledným obrazom je „Portrét Mony Lisy v značne pokročilom veku“ – to už sa živil civilným zamestnaním v Spojených štátoch amerických. V novej vlasti sa venuje aj hudbe – neskladá nové skladby, ale surrealisticky upravuje staré: náhodne sa prehodia struny na husliach i base, poprehadzujú sa struny klavíra a skladba sa hrá „ako zvyčajne“, avšak v celkom novej, na každom koncerte inej úprave. Ferdinand Konopa zostal neznámym a zamlčaným – až v posledných rokoch vyšlo niekoľko publikácií o jeho tvorbe a súkromnom živote (zachovalo sa mnoho jeho listov: niektoré nepísal, len maľoval). Jeho obrazy sú v depozitoch viacerých zahraničných galérií; u nás sa v encyklopédiách objavil až koncom 60-tych rokov.
(jp)