(Úryvok)
Daniel Hevier: Tak teda začínam náš rozhovor, aj keď si zároveň uvedomujem nepresnosť tejto formulácie. Veď nezačíname ani v tejto chvíli, a často ani nie v iných situáciách. Každý začiatok je iba pracovný a zdanlivý, pretože nadväzuje na niečo, čo mu prechádzalo. Napokon, naše životy označené dňom narodenia sú vyústením predchádzajúceho 9-mesačného bublania v útrobách matky, a naše začiatky sú pokračovaním začiatkov našich predkov… Čítal som včera článok oznamovaný senzačným titulkom „Čas neexistuje. Všechno probíhá najednou, tvrdí respektovaný fyzik.“ Celkom mi je to blízke. Napokon, v literatúre a v iných umeniach čas plynie celkom inak, literatúra nemá začiatok, a tak môžeš začať čítať chronologicky, od najstarších literatúr po súčasnosť, alebo žánrovo, alebo tematicky, alebo rytmicky, a je vlastne jedno, odkiaľ začneš, pretože každá kniha je začiatkom ku všetkým ďalším knihám, alebo aj menšie celky, báseň, poviedka, alebo ešte menšie – verš, veta, odstavec… Myslím, že na začiatok to stačí – a znova si uvedomujem frázovitosť tejto floskuly, pretože intuitívne cítim, že nič nemôže byť dostačujúce ani pre začiatok, ani pre pokračovanie, a tak radšej odosielam tieto riadky na odpoveď.
Dalfar: Začiatkom sa to všetko začína. Všetky problémy a paradoxy – teda niečo, čo nás definuje ako mysliace a cítiace bytosti, lebo človeka je možné definovať ako tvora, ktorý má problém. Začiatok je prvopočiatočným problémom: čo bolo pred ním? Nevieme si predstaviť ani počiatok času, ani večnosť, tak ako si nevieme predstaviť svet ako ohraničený, ani ako neohraničený. Teda hneď na začiatku (a teda vždy aj pred ním – ale čo je pred začiatkom?) je problém, alebo ak chceme, tajomstvo. Všetko sa začína úvodným tajomstvom a na ňom stojí. Okrem toho je tu paradox začiatku: ako by mohlo niečo nezačať; a čo by bolo, ak by to nezačalo? Každý mysliteľný začiatok štiepi skutočnosť na svoje dva potenciálne módy. S každým začiatkom sa vynára problém. Naše myslenie je ustrojené tak, že nijaký začiatok nie je schopné ustanoviť ako skutočný začiatok: vždy vidí niečo pred ním, iný začiatok, a tak ďalej, ad infinitum: v skutočnosti teda pod začiatkom nikdy nemyslíme začiatok. Takto sme ustrojení aj fyziologicky. Nijaký človek nevie stanoviť svoj začiatok, počiatok svojho vedomia. Prihodí sa nám, že sme deťmi – a potom nimi prestaneme byť a spätne si uvedomujeme, že sme boli deťmi – teda vždy sme nejako ešte pred tým, než začneme byť. Človek teda nikdy nepozná začiatok; začiatok nám vždy uniká. A v tomto zmysle je literatúra zaujímavým fenoménom, pretože popiera chronológiu, dokáže sa vrátiť pred začiatok, dokáže ho definovať i predefinovať. Každé dielo má svoj začiatok a často to nevyzerá ako akýkoľvek problém. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem,“ začína Biblia zdanlivo akoby nič. Literatúra je plná diel s ľahkými a obdivuhodne prirodzenými začiatkami. Pre literatúru je však podstatné to, že sa dokáže vracať, že sa dokáže vrátiť k tomu, čo už bolo a novou interpretáciou a novým chápaním začať niečo nové v minulosti, oživiť ju zo súčasnosti. Je teda schopná oživenia, je schopná začínať aj to, čo sa zdanlivo skončilo. Je zaujímavé, že aj veda postupuje v stále lepšom chápaní počiatku, teda čím sme začiatku časovo vzdialenejší, tým sme mu bližšie a žijeme v perspektíve toho, že k tomuto začiatku raz v budúcnosti prenikneme. A ešte pred vedou je tu rovnaké eschatologické vedomie: že naším koncom prenikneme k začiatku. Avšak neznamená to, že začiatok je akosi osudovo spojený s koncom? Že ak sa zmocníme začiatku, bude to náš koniec? V tomto zmysle je teda relatívnosť linearity času a akýchkoľvek začiatkov naozaj oprávnená. Aby som sa vrátil na začiatok, hovorí ďalšia floskula a dokonale odráža naše cítenie paradoxnosti a relativity času a začiatku.
Daniel Hevier: Dnes je 400. výročie úmrtia dvoch zakladateľov západného rozprávačstva, ktorí zomreli, hoci rôzne starí, v jeden deň. Obaja predstavovali vyvrcholenie istého dejinného a duchovného smerovania a zároveň začiatok niečoho nového. Obaja sú viac citovaní a re-citovaní ako čítaní a preciťovaní, aj keď Shakespearovi k popularite prispieva jeho žáner – o život dramatika sa stará väčší realizačný tím ako o život prozaika. Život sa zároveň postaral o skvelú estetickú hračku, rovnaký deň úmrtia. Čudoval by som, keby sa táto zhoda nestala predmetom konšpiračných teórií alebo aspoň literárneho fabulovania.
Dalfar: Obaja autori, Shakespeare i Cervantes, nesú so sebou svoj mýtus (alebo presnejšie: náš mýtus). Myslím si, že je to v poriadku, dokonca si myslím, že k literatúre (ale vlastne ku všetkému) sa aura tajomstva hodí. Pocit neobyčajnosti, presvedčenie, že veci nie sú len „obyčajné“, že svet je zvláštne a nesamozrejmé miesto. Patrí k tomu aj to, keď recenzent píše o nejakom diele a verí v jeho „kult“ a sám ho do svojho textu prenesie a umocní. Je v tom niečo z detského vnímania a nadšenia, ktoré považujem za dôležité. Vyjadrenie shakespearovského kultu nájdeme napríklad u Joycea: o jeho Stephanovi Dedalusovi môžeme povedať, že veril v Shakespeara a Hamleta (v náboženskom zmysle) a to isté zrejme platí o Joyceovi samotnom. Shakespeare vytvoril dielo, ktoré znesie teologické, filozofické a mnohé iné analýzy (aj keď verím, že určitá textová analýza prinesie pozoruhodné výsledky pri aplikácii na akýkoľvek text, vrátane telefónneho zoznamu), zaujímavé je však ešte niečo. Vytvorili sme mýtického Shakespeara, napasovali sme ho na viac-menej neznámeho dramatika – odkiaľ je ale tento mýtus, ktorý evidentne potrebujeme, táto mytologická maska, mýtotvorná projekcia; akoby jestvoval panteón mýtických polobohov, ktorý si v každej epoche hľadá stelesnenie pre svoje typy. V dejinách nájdeme množstvo prípadov, kedy si tento mýtus opakovane nachádzal svoje mýtické vtelenia a kronikári popisovali vládcov a ríše v opakujúcich sa schémach vlastných projekcií, hoci ich fyzických nositeľov nikdy nebolo. Aby sme zostali pri literatúre, stvorili sme napríklad Herma Trismegista a množstvo (aj súčasných) autorov sme opriadli legendami: je v tom niečo z potreby veriť v literatúru a niečo z celebritného kultu (Kafka).
Cervantes je myslím iný prípad: nevzrušuje nás autor, ktorý má pomerne známy životopis, vzrušuje nás jeho dielo. Je to znepokojujúca kniha s mnohoznačnými intenciami. Nie som quijotológ, ale blízko k Cervantesovmu románu má podľa mňa Haškov Švejk, typovo možno Mellvillov Bartleby, ale ten je rámovaný poviedkovým žánrom.
Isté je, že Cervantes i Shakespeare vďačia za svoj status aj našej potrebe zjednodušovať; stali sa zástupnými postavami a nepochybne na seba vzali množstvo slávy a uznania na úkor svojich kolegov.
Daniel Hevier: Zaujímavé, ako sa k tomuto spoločnému výročiu stavia google, ktorý reprezentuje svet: kým Sh. ikonizuje, šíri spomienky, (povrchné) analýzy, čo sa odráža aj v našich médiách, rozhlase, novinách, na internete, Cervantesa si v porovnaní s tým takmer nik nevšíma. Viem, že sa to nedá tak odmerať, ale mám nepodložený pocit, že pre rozprávanie urobil Cerv. viac ako Shakespeare. Napokon aj pre status autora, Cervantes stvoril pojem autora a copyrightu (viď predslov k 2. dielu, kde ostro vyhraňuje svoj autorský status.) Sh. akoby bol rozpustený v identite mnohých autorov a cudzích látok, kým Cerv. staval monolit svojho autorstva. Možno preto je pre naše povrchné vnímanie menej príťažlivý ako jeho mladší kolega. O Sh. nechceme vedieť pre auru tajomstva (aby sme mohli šíriť konšpirácie o autorke-kráľovnej apod.), o Cerv. nechceme vedieť viac, lebo nás to nudí. A ešte jeden zásadný rozdiel: obaja sa málo čítajú – Sh. preto, lebo dramatické texty vo všeobecnosti nie sú určené na čítanie (okrem špeciálnych čitateľov, realizátorov divadelných hier), Cervantes pre neznesiteľnú hmotnosť textu – je toho jednoducho priveľa: priveľa epizód, akcií, zápletiek… Sh. čnie nad svojimi postavami, každá jeho postava vrátane tých najzvučnejších je menšia ako ich autor. U Cerv. je to naopak: o Donovi Quijotovi počul aj ten, komu nič nehovorí meno Cervantes.
Dalfar: Máme sklon stavať sochy: súhlasím s Tebou, že jednu sochu by sme postavili Shakespearovi a druhú Quijotovi (a teda nie Cervantesovi). Samozrejme, stavanie sôch nie je s literatúrou plne kompatibilné, ale vyhovuje našej povrchnosti a niečomu z nášho vnímania sveta (a potom aj našim kultovým potrebám). Literatúra je v niečom dokonca presným opakom stavania sôch.
Jestvuje množstvo takýchto sôch, napríklad „Byť či nebyť“, Hamlet s lebkou, „Kráľovstvo za koňa“… Aj u nás máme množstvo sôch: Štúr, Hviezdoslav, Štefánik, myslím že aj Tatarka či Rúfus.
Ak v jednom mýte zaznelo, že text je ohrozením pamäte, tak sochy sú ohrozením textu.