Silica. Na cestách stretávam len kravy a pastierov, nijakí turisti, hneď nad dedinou ma žena na salaši varuje pred býkom, keď prechádzam okolo stáda kráv. Planina so skupinkami stromov, skalnatý terén schodený stádami dobytka. Nijaké orientačné body. Blúdenie lesnými cestami v horúcom letnom dni. Dievčenská skala, pohľad z okraja Planiny na šíru krajinu – toto je ten pohľad z druhej strany, z bieleho miesta mojej dote-rajšej mapy, kvôli ktorému som sem išiel. Vyčerpanosť. Teplo. Napokon defekt už nadohľad Silice. Noc v stane pri českých skautoch v Gombaseku, ktorých vedúci až zarážajúco pripomína Zdeňka Svěráka.
Prielom Muráňa, prvé ranné svetlo v jemnom opare, takmer slávnostná a vznešená krajina pozdĺž rieky, myslím na Máraia, na jemné, aristokra-tické, plnofarebné časy z počiatku storočia a konca istej epochy; mám pocit, akoby som bol opäť v Škótsku, v blízkosti tých odťažitých, z iného sveta pochádzajúcich hradov a lesnatých údolí neďaleko nich, v ktorých sme sa prechádzali ako veční cudzinci z iného sveta a z iného času, navždy a neprekonateľne oddelení od toho, čo je na dosah ruky. Opäť nestretávam nikoho, len niekoľko ľudí na rannej letnej ulici v dedine Bretka, v zvláštnej, ospalo, do cudzieho času sa prepadnutej dedine z akéhosi dodnes hmatateľného brala slávnejšej a solídnejšej minulosti. „Pláž treťohorného mora,“ čítam si o dedine na tabuli pod kostolom, majestátne a zároveň romanticky schátralo sa týčiacom na vyvýšenom skalnatom kopci. Dokonca aj schátralosť a zašlosť tejto obce či romantických ruín dávnej hute, utopených v bujnej augustovej zeleni na brehu Muráňa (nadohľad od praveku osídlených jaskýň) má v sebe jemnú gráciu a dekórum vznešenosti. Aj schudobnieť a upadnúť sa dá vznešene a aristokraticky. Bretka, malá dedina s krásne zrenovovaným kaštieľom v susedstve ošarpaného domu s cigánsky divokým dvorom, ruiny domov, bývalý sirotinec, odstáta letná nehybnosť dediny, ktorá kedysi dávno zabudla na svet a svet zabudol na ňu (akoby ju postretla akási zabudnutá, neviditeľná a nevysloviteľná katastrofa) – o tejto Bretke sa po návrate domov dozviem, že v nej býval pred 35 – 40 rokmi môj otec, keď taxoval na Prielome Muráňa.
Domica, asi najkrajšia jaskyňa, v akej som bol.
Plešivec, polozabudnuté, v čase stratené mestečko, odtúlané od zvyšku krajiny, lebo v tejto krajine sa celé kraje, celé stáda dedín túlajú v čase, zablúdené, krúžiace v hmle; kým tá viditeľná, tá hlavná časť krajiny, ktorú vidíme v správach zvečňovanú a potvrdzovanú vo svojej reálnosti, smeruje pevným a vecným smerom, odtratili sa od nej jednotlivé mestá a dediny, blúdiace v bezčasí. Plešivec, vítajúci návštevníkov poschodovou budovou Záložne hneď pri vstupe do mestečka, s rozkopanými ulicami, s patinou zašlej slávy na miestnom kostole, s minulosťou, bez budúcnosti: a v jeho centre skvelá reštaurácia, s tou najlepšou a najkrajšou polievkou, akú som v poslednej dobe jedol.
Sedieť v aute pod jasnomodrým letným nebom a ísť, unikať vpred s touto svojou malou, útulnou, dočasnou domácnosťou na kolesách, vystaviť sa tisíckam detailov, pohľadom do dvorov domov, na ľudí, na hrajúce sa deti, na kostoly a lúky, na rozborené domy a dopraskané fasády starej kože týchto predčasne zostarnutých a do seba uzavretých schudobnených miest.
Knihy: Johanidesove Nepriznané vrany (čítané: napríklad večer pred stanom po namáhavom prvom dni, s prostou blaženosťou pútnika, ktorý si s večerným pivom v ruke v poslednom dennom svetle môže už len čítať), Handkeho Veľký pád (na Domaši, v to ráno, trochu neisté a rozochvené, upokojované ranným plávaním, krátkou prieskumnou cestou na bicykli, ale najmä dotykom s vodou, ponorením, obalením sa ňou), Johanidesova Balada o vkladnej knižke (čítaná v Poloninách, v hoteli, v ubytovni v Uliči, ale aj na brehu jazera uprostred lesa nad Novou Sedlicou, v najodľahlejšom bode cesty, v bode, kde sa cesta obrátila späť).
A mapy: čítanie máp, obrázkových kníh o vlastnej ceste, ktoré nám hovoria to, kde sme, kde sme boli a kam ideme a ktoré sú priestorom snenia, spomínania a plánovania a cestovania v sebe; ktorých strohé názvy a značky napĺňame obsahmi a farebnými obrazmi my sami svojim vlastným pohybom na tejto strane reality, ktoré teda dopisujeme svojim životom, aby sme boli ich stále zasvätenejšími čitateľmi.
Orest Dubay. Otec Oresta Dubaya, gréckokatolícky kňaz, odišiel od svojej rodiny do Ameriky – zvláštna, neukončená informácia. A ešte jedna: z Hačavy sa presťahovali do Veľkej Poľany, čo je presne trasa mojej cesty, z Hačavy (cez magický bzukot Jelenieho vrchu, Novú Kelču, Runinu, Ruský Potok a Stakčín) do Veľkej Poľany, dve málo pravdepodobné miesta, pre gréckokatolíckeho kňaza aj pre kohokoľvek, náhle spojené z možných iných dvojíc zvláštnym spojením.
Veľká Poľana zanikla v dôsledku stavby vodnej nádrže, zostal len cintorín a rozborený chrám, cerkov, zo syna kňaza sa stal renomovaný umelec komunistického režimu. Z odstupu sa takmer všetky logické kroky osudu javia ako absurdné.
Starina. V dôsledku stavby vodnej nádrže v osemdesiatych rokoch vyhaslo niekoľko okolitých dedín – samy osebe boli zatúlané v pustých dolinách ďaleko od skutočného sveta (historici si toto osídlenie vysvetľujú ako únik: pred daňami maďarských pánov a neskôr pred nájazdami Tatárov). Prízračnosť týchto dedín (Ukrajincov? Poliakov? Rusínov? Slovákov?) sa ešte prehĺbila ich vymazaním z máp v osemdesiatych rokoch: zostal priestor, ktorý evokuje osídlenie, to však bolo dôsledne vygumované. Domy boli zrovnané so zemou, zostali len cintoríny. Pocity a jazyk zápasia s dvojnásobným paradoxom, lebo keď si chce človek pre seba pomenovať ten pocit opustených cintorínov, napadnú ho výrazy „mŕtve cintoríny“ alebo „cintoríny duchov.“ Pozdĺž ciest dlhé rady jabloní bez jedného–jediného plodu. Pred pár rokmi dostalo toto prízračné miesto svojich nových, prízračných obyvateľov: zubry.
Symboly. Ulič má ešte v erbe vlka, ale Nová Sedlica, posledná dedina na severovýchode, už má líšku, líšku dávajúcu dobrú noc.
Hanušovce, nezvyklo a až neuveriteľne rušné a živé mestečko, pútajúce už množstvom áut, ľudí a obchodov, podozrivých, čudesných a pochybných lacných obchodov. Kaštieľ, postavený Dežöfiovcami, v kaštieli múzeum a v múzeu niekoľko zamestnancov, ukrytých pred svetom. Najprv rozpačité problémy, kto mi má vlastne predať vstupenku (a zvláštne otváracie hodiny: múzeum otvorené už od 7:30), bohaté a zaujímavé zbierky a na záver výstava obrazov („Moje potešenie“) a vystavovateľ: sprievodkyňa mi privádza kolegu, ktorý vystavenú kolekciu obrazov vlastní, je to mladý muž, zrejme mladší než ja, prichádza v krátkych, chlapčensky krátkych tmavých nohaviciach, v košeli, s jemnou vôňou potu, bez obrúčky, so štetcom v ruke a rýchlym hlasom bez toho, aby na mňa hľadel, aby na mňa zamieril pohľad, ale vlastne aj hlas, odrieka ako niekto pohŕdajúci svetom, svetom na druhej strane jeho zbierky, krátke a stručné informácie k niekoľkým obrazom. Rozpráva neosobne o „zberateľovi“, ktorý obrazy zbiera a zachraňuje pred zničením, o obraze Romeka, „maliara, ktorý celý život maľuje jediný motív, a tým je tento konkrétny model lokomotívy, možno aj preto, že pri železničnom nešťastí prišiel o nohu,“ o obraze (dvoch) „miestneho Van Gogha“ Jenčíka, o plátnach nájdených na povalách neďalekých kostolov (jedna krásna Pieta, vlastne len Kristove telo, pokojne a mäkko spočívajúce a jedna Mária s Ježiškom). Uprostred výkladu, rýchlo a bez prechodu, sa ma opýta, či mám rád umenie, na konci výkladu, ako niekto vyrušený a znechutený, ako niekto roztržitý, ako postava z vtipu, zaželá akoby namiesto bodky na konci poslednej vety všetko dobré a strmo, prudko odíde. Jeho kolegyňa je ako niekto, kto mi ten vtip vyrozprával. Dodá ešte, že tento kolega zbiera aj nábytok (je tu aj niekoľko kresiel z jeho zbierky). Medzi vystavenými obrazmi je aj kolorovaná fotografia jeho matky ako malého dievčatka (a zrejme aj fotografie oboch rodičov „zberateľa“ z dospelosti). Zberateľ má zaujímavé meno: Samuel Bruss.
O chvíľu sa tento askét a mních turistického sveta, tento génius ukrytý v Hanušovciach, tento vládca vlastného skrytého sveta opäť strmo prirúti, spýta sa ma, či som bol v Hnedom salóniku, či som videl obrazy a či si k nim prajem výklad. Obrazy som videl a za výklad budem vďačný. Prejdeme späť k Dežöfiho portrétom, kde mi zberateľ (a ako sa neskôr dozviem, miestny rančer a autor práce „Vplyv úpravy reznej hrany pílového nástroja na kvalitu obrobeného povrchu pri pílení zamrznutého bukového dreva na horizontálnej pásovej píle“) vyrozpráva množstvo vecí o týchto obrazoch, pričom na mňa opäť ani nepozrie. Je cítiť, že Dežöfiho príbeh, aj jeho príbeh, je vpletený do sveta tohto mladého podivínskeho muža, že je to svet minulosti, úcty, vznešenosti a dejín (páči sa mi historka z Dežöfiho pohrebu – ako štedrý donátor, mecenáš a osvietený človek si prial len veľmi skromný pohreb, no prídu sa s ním rozlúčiť všetci veľmoži, armáda i cirkev a čestné výstrely z diel rozbijú okná – vtedy vzácny materiál – v celom meste) a keď výklad skončí, utečie muž v krátkych nohaviciach ešte strmšie, ešte definitívnejšie preč, tentoraz kamsi dolu schodiskom, preč z tohto sveta so všetkou vášnivou tragikou, aká takýto útek sprevádza.
(jp)