Keď sme vyberali tému tohto čísla Listu, dlho sme váhali. Strach?! Veď existuje toľko príjemnejších a ľahších tém! Stále považujem za tú najvydarenejšiu tému Oblaky. J
Písať o strachu však akosi vyplynulo z mojej potreby. O jednom mojom priateľovi som si kedysi zapísala nasledujúce riadky:
Ako to, že tak otvorene dokáže hovoriť o vlastnom strachu? Ja by som s tým mala veľký problém a navyše by som to považovala za čosi strašne ponižujúce. Ako to, že on na rovinu povie áno, bojím sa, mám strach, a vôbec sa za to nehanbí?
Pozorovala som, pýtala sa a premýšľala, až mi napadlo, že zvolil svojskú stratégiu boja so strachom. Zistil, že strach je jeho veľká slabosť, nepriateľ, ktorý ho ovláda, ktorý je príliš silný na to, aby s ním dokázal bojovať, keď je skrytý. Odkryl ho teda, postavil pred seba, aby ho videl a tým aj mohol nad ním ľahšie zvíťaziť.
Nie je to väčšie hrdinstvo priznať si svoj strach, než tváriť sa, že je nebojácny a hrať sa na niekoho, kým nie je?
Tiež som mala pocit, že strach začína mať nado mnou príliš veľkú moc, že potrebujem o ňom hovoriť, premýšľať, písať a tým ho zmenšiť.
Myslím, že posledný rok bol ťažký viac či menej pre každého z nás. Keď si spomeniem na pocity z minulej jari, príde mi ten „jarný“ strach úplne detský. Bola to skôr zvedavosť, čo príde, čo sa zmení. Nekonečné debaty a dohady na prechádzkach, budú ľudia skromnejší, uvedomelejší, lepší?! Snažila som sa vidieť predovšetkým to dobré. Rodiny boli zase pokope, hoci i platil titulok z novín: Unavené matky, šťastné psy… Na dedinách sa udial až zázračný návrat ľudí do prírody, ožili ohniská, vznikali nové lavičky, hojdačky na stromoch…
V zime to už bolo niečo celkom iné. Zažila som strach, aký som ešte nikdy nezažila. A začal sa hromadiť. Neistota? Niekomu to možno neprekáža, ale ja som dennodenne žila s pocitom, že netuším, čo bude zajtra, ani čo sa bude odo mňa vyžadovať. Ťažko si za takýchto podmienok tvoriť nejaké plány. Neustála izolácia mi už začala prekážať, vzrástol nepríjemný pocit neslobody.
Prišla nová jar. Jar je začiatok, symbolom jari je zelená farba nádeje. Treba začať znova, aj keď my starší sme už zo začiatkov trochu unavení. Najmä ale nepodliehajme strachu!
Ďakujem všetkým, ktorí sa zapojili do ankety, alebo inak prispeli do nášho časopisu.
(zh)