O strachu II

zh

Priznám sa, že nie náhodou som ako prvú otázku do ankety dala „Bojíte sa tmy?“ Sama týmto strachom trpím a veľa som sa ním zaoberala.

Strach z tmy pochádza ešte z čias, keď bol veľmi dôležitý a užitočný, pretože zabezpečoval prežitie. Oheň prinášajúci svetlo chránil človeka pred útokom dravých zvierat, zatiaľ čo v tme sa títo predátori skrývali, z tmy prichádzala pohroma a smrť. Veľmi sugestívne to vylíčil sokoliar, na vystúpení ktorého som sa zúčastnila. Popisoval video, ktoré zachytáva lov sovy. Noc, tma, vtáčatá sedia v hniezdne bez matky a okolo prelieta loviaca sova, ticho ako duch. Preletí a jedno vtáča je preč. Prečo práve to? Pretože strach ho neparalyzoval natoľko, aby sa nehlo. Sova zaregistrovala pohyb  a zaútočila. Kdesi som čítala o osamelom kmeni domorodcov žijúcich hlboko v pralesoch. Vítajú civilizáciu, pretože ich zbavuje neustáleho strachu o život, ktorým trpia. Dnes si to nevieme ani predstaviť, byť neustále v strehu, bdelí, pozorní voči tomu, čo sa okolo nás deje. Ale strach z tmy ostal, v bezpečí izby striehnu iné nebezpečenstvá, iracionálne – naše predstavy, démoni. Ale to už sú fóbie. Netušila som, že ich je až toľko. Keď si pozriete zoznam fóbií vo Wikipédii, len na písmeno a je ich 21. Verili by ste, že existuje aj strach z oblakov (nepofóbia)? Tak to by mi ozaj nenapadlo.

Za osobitú kategóriu považujem strach v snoch. Vraví sa, že sny ukazujú naše najskrytejšie strachy a túžby. Čím viac ich zatláčame do úzadia v našej mysli, tým viac sa derú na povrch v snoch, v podvedomí. Neviem posúdiť, nakoľko je toto tvrdenie pravdivé, mávam bohaté a rôznorodé sny. V niektorých blúdim neskutočnými mestami plnými kovových konštrukcií a mostov visiacich nad bezodnými priepasťami plnými temnoty. Balansujem na zábradlí, utekám. Vtedy mám strach. Tiež keď sa túlam rozsiahlymi komplexmi budov s množstvom chodieb a miestností, zliezam do suterénu, preliezam pomedzi ozrutné kovové skrutky, leziem po múre obrovskej priehrady, vodná hladina je celkom čierna a pod ňou striehne hlbočina. Všade tam, kde je človek malý a bezmocný.

Koncom leta som vystúpila na novú rozhľadňu, nazývajú ju i Polomské očko. Bol už večer, nikde nikoho, vyhliadková veža i okolie pôsobili tajomne, opustene. Vstúpila som dovnútra betónovej základne a stuhla strachom. Nado mnou sa dvíhala monštruózna kovová konštrukcia. S bázňou som vstúpila na točité schodisko. Moje kroky sa nepríjemne ozývali, keď som kráčala po schodoch z pevných kovových ôk. Kov nepríjemne škrípal a zunel a aj vietor prefukujúci otvormi vydával akési nezemské melódie. Bála som sa, pokým som nevystúpila až navrch. Tam sa mi otvoril prekrásny výhľad na krajinu a okolité lesy, a všetok strach ma opustil. Výška ma až tak nedesí, nekrčila som sa v blízkosti steny, ale nadšene sa nahýnala ponad zábradlie a kývala svojmu mužovi, ktorý ma čakal dole.

Páči sa mi prekonávať strach, ale nie neúčelne riskovať len preto, aby som bola hrdinka. Strach má v našom živote nezastupiteľné miesto, ale nie je dobré poddávať sa mu a hromadiť ho.