Jedna veta

zh, Dalfar, Simona

Každý z nás napísal jednu vetu každý týždeň.

Z: zh
D: Dalfar
S: Simona

Z: Prestali sa mi diať zvláštne veci.

D: Vždy máme okolo seba množstvo zatvorených dverí, ktoré vnímame striedavo ako tajomstvá, výzvy, nevyužité príležitosti alebo naveky uzavreté šance.

S: Prechádzajúc cestou životných úskalí, zastavujem sa pred zrkadlom a riešim banálny fakt, že už čoskoro si budem musieť farbiť vlasy kvôli pribúdajúcim šedinám.

 

Z: Niektorí ľudia sú ako skala o ktorú sa more rozbíja a neškodne ju obmýva, ale skál je málo, oveľa viac je zrniek piesku s ktorými more pohadzuje sem a tam a ja som tiež iba to drobné zrnko, len občas sa uchytím na mušle vyhodené na pobreží.

D: Každý deň máme pred sebou stránku s predtlačeným textom a našou úlohou je využiť prázdne miesto obtekajúce text.

S: Nie je to nič zásadné, ale keď sme s bratom spúšťali dlho očakávaný Cyberpunk 2077, nastúpila som na vlnu spontánnej radosti a nadšenia, ktorá ma natoľko uchvátila, že som do noci fascinovane sledovala priebeh hry, a bol to zážitok.

 

Z: V pochmúrnych dňoch sa liečim snom o Maledivách, rákosové chatky na drevených mólach nad priezračným morom plným života, opustené ostrovy, nikdy nekončiace leto, veniec pestrých kvetov okolo môjho hrdla.

D: Prežiť život tým, pri čom nám čas plynie najpomalšie, pri čom vnímame každý okamih, jeho vývoj a zmysel: rozvážna práca, prechádzka, rozhovor, písanie.

S: Byť v prítomnosti Boha celým svojím Ja, čo i len krátky čas, je udalosť, v ktorej s bázňou a chvením prijímam vždy platnú skutočnosť, že stojím pred Bohom, našim Stvoriteľom, a že slzy, ktoré v tej chvíli neviem zadržať, sú predzvesťou radosti a pokoja.

 

Z: Možno by to nebolo až také rozmaznávanie, keby sa pekná vec udiala aspoň raz rovnako, keď sa tie škaredé opakujú stále dookola.

D: Aj v tých najdôležitejších a najkomplexnejších myšlienkových operáciách (a možno najmä v nich) nasledujeme svoj inštinkt, vnútorné presvedčenie, ktoré nám intuitívne hovorí, ktorým smerom máme ísť.

S: Je načase uplatniť nesamozrejmé výsady, ktoré mi boli udelené, hoci sa to javí ako celkom zložitá vec.

 

Z: Ocitla som sa vo svete bez chutí a vôní, bolo to také divné, že som si vliala vriacu polievku do hrdla akoby neexistovala ani bolesť.

D: Celý náš život sa odohráva v magnetickom poli sympatií a antipatií, ku všetkému niečo cítime, každý náš skutok nesie v sebe skrytý zmysel a dôvod: žijeme len duševný život, skrytý do veľkej miery pred inými i pred nami samými.

S: Sú spomienky, s ktorými treba bojovať, inak človeka zložia k zemi tak, že zabudne, čo to znamená skutočne žiť.

 

Z: Strach vo mne nemizne, iba sa premieňa ako zlá energia: bála som sa ľudí, bála som sa o život blízkeho, teraz sa boja mňa.

D: Jedna z podôb strachu: som už len usadenými zvykmi, ktoré moja vlastná vôľa nezdvihne.

S: Keď sa stretnem s krásou, pošteklí ma v uchu.

 

Z: Mokrá kôra smrekov má príjemne teplú, zvláštne červenohnedú farbu, ale musia k tomu byť vhodné podmienky, dlhotrvajúce dažde, alebo topenie snehu, hmla, hmm, hmla je dôležitá, zamračené, ale nie úplne, potrebná je istá miera svetelnosti…, takto som premýšľala a nevedela sa pohľadom tej farby nasýtiť, keď som sa nečakane pošmykla na ľade; pripomenulo mi to, že les nie je miesto, kde sa vykračuje s hlavou vyvrátenou dohora a so založenými rukami.

D: Ešte stále som na strane zimy, možno nielen z dôvodu kalendárnej spravodlivosti, ale aj pre intuitívne nadŕžanie slabšiemu.

S: Existuje niečo ako nálady tušených obrazov, ktoré sú tvorené predstavami, vôňami, zvukmi, spomienkami, a najmä svetlom, ktoré prichádza so západom slnka a trvá až do tmy.

 

Z: Jedna vec, ktorá sa nikdy nezunuje: sledovať stopy divej zveri na čerstvo napadanom snehu, krivolaké cestičky vyšľapané drobnými myšími tlapkami, líščia stopa rovná ako podľa pravítka, kde tu čiara zanechaná chvostom, okrúhle odtlačky srnčieho kopýtka, veveričie stopy ako pečiatky od stromu k stromu, šantivé stopy zajacov, majestátna stopa diviaka, tak výrazná až ho vidím ako sa borí v mäkkom páperovom snehu.

D: Ohmatať všetky dôverne známe veci jazykom a zapojiť ich do jemného pradiva textu, detailne pritom preskúmať všetky drobné výstupky a priehlbinky v textúre ich povrchu a vyhnúť sa tak hroziacej plochosti a banalite, ktorá nás od pokusov popísať to najsamozrejmejšie odrádza.

S: Z otázok sa dá vyrásť, niektoré z nich ma už netrápia, ale neviem, či preto, že boli zodpovedané.

 

Z: Nočná rieka, chvejivý trblet mesačného svitu na vlnkách, betónový pilier mosta rozráža prúdiacu vodu ako prova lode.

D: Teplé tóny psej srsti v poslednom hustnúcom svetle zimného popoludnia.

S: Februárové svetlo kráčalo v snehu po našich stopách.

Z: Najkrajšie miesta sme objavili vtedy, keď sme odbočili z vychodenej cesty.

D: Utekáme pred pomalosťou.

S: Odo mňa to asi vyznie divne, skoro až neuveriteľne, ale občas sa mi chce žiť (iba tak) zo zvedavosti, kvôli nadšeniu z poznávania, práve pre možnosť učiť sa a na niečo prísť.

 

Z: Kedysi toto miesto nazývali Podzelská pastva, rozľahlá lúka s nádhernými výhľadmi na husté, zmiešané lesy, vždy tu pocítim pokoj, ľahkosť, tak ako dnes, kľačím opretá o jedno koleno, vietor skláňa ku mne suché trávy, po zemi letia tiene oblakov, na chvíľu zabudnem úplne na všetko i na moju dcéru, ktorá ostala v útrobách lesa skicovať zlámané stromy, pne a vývraty.

D: Niekedy sú dni plné hmly našej vlastnej činorodosti, bez svetla a priestoru, ktoré nám umožňujú chápať, kde sme a kam kráčame.

S: Nežiť iba z povinnosti (z donútenia), to je celkom fajn rozhodnutie, hoci je smutné, že človek vôbec musí (z rôznych dôvodov) pristúpiť k takejto voľbe.

 

Z: Prostá účelnosť dlhoročného vzťahu, na konci lúky ešte raz pohliadneme na matné hviezdy, potom sa bez slova chytíme za ruky, aby sme vytvorili štvornohého tvora, ktorý istejšie zíde strmým, skalnatým zrázom v tmavom lese.

D: Zmeniť sa od istého veku neznamená pridávať, ale uberať.

S: Rozhodnutím nežiť iba z povinnosti nemyslím vzdať sa života, ale zmenu postoja z musím žiť na chcem žiť.