Písané pohľadnice

zh

 

Bežali dolu lúkou, dve drobné postavičky v ružových šatách, držali sa za ruky, veselo poskakujúc, strácali sa vo vysokých trávach pofŕkaných pestrofarebnými kvetmi, len dlhé plavé vlasy viali za nimi ako konské hrivy vo vetre.

***

Plavovlasé dievčatko, ten najnádhernejší, široký úsmev aký si dokážete predstaviť. Bledá tvár, výrazne modré oči a čistá radosť ležať na sýtozelenej letnej tráve, hlava zaborená v dlhej srsti mladej kólie, ktorá nadšene hrabe labami vo vzduchu.

***

Vzdialené obrysy kopcov, prekrývajúcich sa, modrošedých, pod šedivou oblohou. V údoliach sa ako obživlý had nenáhlivo plazí hmla. Obzor mlžia pramienky dažďa. Pod nohami hlboké mláky na blatistých, lesných cestách. Hnedé hladiny bez lesku s priesvitnými bublinami po dažďových kvapkách, ktoré praskajú a tvoria sa, praskajú a tvoria sa, stále dookola.

***

Mrazivá noc, mesiac vysoko na oblohe obklopený prstencom, takmer v splne, prenikavo žiari na oblohe posiatej hviezdami. Tajomné, šedé obrysy stromov na snehu. Medzi tiene holých konárov vstúpili postavy sprevádzané krátkymi, tmavými tieňmi.

***

Čierne nebo, tmavá bezhviezdna noc nad širokou pustou pláňou. Dokonalá temnota narušená iba drobnými čiastočkami hmly, ktorá sa vznáša nad krajinou zmáčanou dlhotrvajúcim dažďom.

Dve osamelé postavičky kráčajúce tou temnotou, krajinou v ktorej splynuli zem a nebo v jedno, krajinou bez obzoru. Kráčajú pomaly, ako v snách, ako oslepení, ohúrení tou bezmedznou černotou, ktorá do nich tlačí zo všetkých strán.

Písané pohľadnice z Chorvátska

Čítame na pláži: ja, môj muž, moja dcéra. Knižkou si tienime prudko pražiace slnko.

***

Plávam ďaleko od pevniny. Stále počujem veselé hlasy svojich detí.

***

Volám môjho muža do mora. Voda je po neutíchajúcej bore studená. S výkrikom sa norí do vĺn. Stojím vo vode po pás, náhle si to rozmyslím, brodím sa naspäť k brehu, snažím sa bežať, lebo muž pláva ku mne. Chytí ma a ťahá za ruky do vody. Smejem sa tak, že sa nevládzem brániť. Plávame. Vietor nám fúka do tvárí, rozstrekuje hladinu na množstvo drobných slaných kvapiek. More je temné a hlboké a široko-ďaleko nik, len my dvaja.

***

Objaviteľská plavba. Opustená pláž. Biele masívy skál, puklina roztvárajúca sa do pevninskej rokliny porastenej kríkmi. Zrúcanina domu na pláži a to čo sme hľadali – pokoj, samota. Až potom si všimnem fajčiaceho muža učupeného medzi skalami a loďku. Asi tu hľadá to čo my. Rozhodneme sa teda vzájomne ignorovať. „Zakotvíme“, dcéra si vyhodí do mora koleso, sedí na ňom a pláva stále ďalej od brehu, ja sa prechádzam po kamienkovej pláži, môj muž sedí v člne.

Po chvíli veslujeme k dcére. Snaží sa preliezť bok člna. Nevládze. Vezmem jej koleso, aby jej neprekážalo. Až vtedy si uvedomím tú hĺbku pod ňou a pevne jej zvieram drobné zápästie, šmýka sa mi a ja sa zaprisahávam, že ju ani za svet nepustím. Ona sa ani najmenej nebojí, smeje sa, napokon nie je jedno, či je pod ňou tridsať alebo tri metre vody?

***

Národný park Severné Velebity. Prišli sme Stezkou Zviri, vraciame sa Stezkou Čovika. Nezvyklé výhľady. Nepomenúvame kopce, ale ostrovy.

***

Večerná prechádzka po skalách nad morom. V zátočine horí jasnooranžovým plameňom vatra.

Fragmenty

Chodníček, ktorým som ešte neprešla, kopec, na ktorý som sa dlho dívala z diaľky, výhľad na dedinu z opačnej strany; dotknúť sa vrcholcov vysokých, vysušených tráv, rozširujúci sa obzor v stále sa zväčšujúcich kruhoch. Máločo sa vyrovná nádhere objavovania.

***

Sedeli na drevenej lavici na kraji lesa, čiastočne chránení korunou stromu pred dažďom, čo v hrubých povrazcoch kĺzal na zem pred ich očami. Bolo jej tak dobre, až sa tých pocitov zľakla, toho, ako po ničom viac netúžila.

– Čo by si chcel? – opýtala sa.

Pozrel na ňu.

– Neviem, nič.

Potom akoby tými dvoma slovami povedal priveľa, odvrátil sa a lenivo dodal: – Možno… aby mi tak nepadalo na nohy.

***

Chcela som mu povedať, že stojíme na vrchole, celú minulosť máme pod sebou ako na dlani a k dispozícii obrovské, nedozierne poznanie dvoch tisíc rokov. Chcela som mu povedať, že sme mudrci, veštci. Nie je ťažké predvídať budúcnosť. Tam na druhej strane tušíme čierne, bezodné priepasti.

***

Pripomienka smrti je už to jediné, čo nás dokáže zraziť k zemi v rozlete našej nadutosti.

***

Za zavretými viečkami nie je tma. Blýskajú sa škvrny svetla ako oslepujúci slnečný jas odrážajúci sa od zrkadiel. Je to pozostatok snov? Večerných lámp? Od večera som neotvorila oči a ráno je temné a sychravé.

***

Zobudil ma škrabot vtáčích nôžok na podokenici. O chvíľu sýkorka belasá naráža bruškom do okennej tably, snaží sa dostať dovnútra. Prilieta druhá, tretia, nakúkajú do izby zboku prichytené o rám žalúzií, podchvíľou ťukajú zobákmi do skla. Váham, stačilo by iba otvoriť okno a bola by ich plná izba a s nimi by dovnútra vletel i jesenný chlad.

***

Teplo, útulne. Oheň uzavretý v krbe tancujúci na borovicových polenách. Sledujem premenlivú farbu plameňov: mladú žltú, sýtu oranžovú – tú najprirodzenejšiu, tajomnú modrú s rojom drobných svietivých iskier. Život ohňa za smrť sčernetých polien. Mágia.