Premedia 2019
Pri listovaní v kníhkupectve a hľadaní niečoho z kategórie zásadné, dobré, objavné alebo zaujímavé môžeme natrafiť aj na grafický román Patrika Pašša. Knižka slovenského autora, 400 strán svojského komiksu, niekoľko rôznych vrstiev príbehu. Splnili Biele noci, čierne dni očakávania? Celkom určite áno. Príbeh nás vtiahne, číta sa rýchlo a ľahko, téma, prostredie a atmosféra sú na Slovensku neošúchané, takže autor je v istom zmysle slovenským prvolezcom a jeho druhá kniha je príjemným výletom – tunelom vyhĺbeným v čase.
Biele noci, čierne dni je mysteriózny príbeh, odohrávajúci sa v Rusku a v Egypte prevažne v rokoch 1902 až 1941. Tieto súradnice nás môžu nasmerovať k Viktorovi Pelevinovi a predovšetkým k jeho Generácii П, ale pripomenie sa aj čosi z Lemovho a Tarkovského Solarisu. Paššova knižka je predovšetkým o príbehu, sústreďuje sa na jeho prerozprávanie metódou časových strihov, ale napríklad o postavách v zmysle psychologickej kresby sa toho veľa nedozvieme. Autor vychádza primárne z textu, výtvarná zložka je sekundárna, obrázky sú jednoduché a čitateľ nimi prebieha azda až príliš ľahko – vpred ho ženie príbeh, spomaliť ho nemá čo. Je to autorove rozhodnutie, no niekedy sa deficit výtvarnosti dotýka aj čitateľa, napríklad v probléme rozlíšiť postavy – pokiaľ Pašš nepridelí niekomu dlhú bradu, vychádzajú mu uniformné, zameniteľné tváre. Vizuálne ozvláštnenie prinášajú až políčka s ruskými dobovými plagátmi (ktoré dokazujú, že autor vie kresliť), úvodné strany kapitol a nočné scény z archeologického výskumu. Čo sa vydarilo, to je príbeh vrátane jeho bočných línií. Nedopovedanosť určitých častí príbehu a pomerne zložito komponované časové strihy rozprávania sú práve tým dôležitým spomalením pre čitateľa, presahom, ktorý núti premýšľať a vracať sa často aj k detailom a dostávame tak dôvod na opakované čítanie celého príbehu. A napokon je dôležité aj to, že fantastický motív nás vedie späť k podstate skutočného, osobného života a platí to aj opačne. Dôležitým motívom príbehu sú snové verzie reality, no v tých sa jednotlivé postavy pohybujú už aj vďaka zamlčaným rodinným tajomstvám – svet sa kriví do svojich iluzórnych verzií okolo každého z nás. V každom dobrom sci-fi totiž platí, že fantastická línia nepredstavuje únik od reality, ale podčiarkuje jej najhlbšie rysy.
(Dalfar)