Dalfar
Teraz by som vám mal porozprávať o tom, ako som bol v poľskom meste Gdańsk, alebo presnejšie, ako som cestoval tam a späť. Bude to nutne sčasti o mne, sčasti o cestovaní a sčasti o meste samotnom. To všetko v žánri pohľadnice. V momente, keď čítame pohľadnicu, jej pisateľ už nemusí byť na mieste, odkiaľ nám ju poslal – ani ja vám nebudem nahovárať, že práve teraz sa prechádzam po uliciach tohto starobylého prístavného mesta. Aj keď, ktovie. Známka a pečiatka sú jediným letmým dôkazom, že pisateľ pohľadnice sa prinajmenšom mihol na mieste, odkiaľ píše. Možno ako rezident, turista, objaviteľ alebo pútnik. Už táto kategorizácia hovorí niečo o povahe jeho cesty a o povahe cestovateľa samotného.
Cestovanie je vec dôležitá a mnohoznačná. Necestujeme len nohami, ale v prvom rade hlavou. Cestovanie pripomína čítanie, a to z viacerých dôvodov. Pri oboch činnostiach sa vystavujeme neznámemu, radostne sa túlame novými svetmi, ktoré sa pred nami roztvárajú s každým krokom a novou ulicou, s každou vetou a novou stránkou, aby sme tak potvrdili skutočnosť, že našu najvlastnejšiu podstatu tvorí vo veľkej miere to, čím nie sme, čo spočíva mimo nás a čo ešte stále nepoznáme, ale pociťujeme radosť z jeho poznávania. Ďalšia paralela je v tom, že hoci čítame tú istú knihu a navštívime to isté miesto, každý z nás ich môže vnímať odlišne a je schopný vziať si z nich niečo iné, pričom o hodnote zážitku rozhoduje v najväčšej miere on sám. Nie sme len čitateľmi textov, ale v prvom rade čitateľmi sveta. Vystavujeme sa radikálne inému, aby sme sa dozvedeli niečo zásadné o sebe.
A preto cestovať niekam znamená ocitnúť sa tam svojou mysľou, preto niektoré miesta navštevujeme skôr, než sa tam nachádzame fyzicky a sme tam ešte aj po tom, čo sme sa odtiaľ vrátili. Marcel Proust venoval vo svojom románe niekoľko najpamätnejších stránok ceste do Benátok, ktorá sa napokon neuskutočnila inak, než v hrdinovom horúčkovitom očakávaní. Pre mňa bolo Poľsko od detstva špecifickým priestorom, knižnou krajinou detektíva Konôpku a pána Tragáčika s križiackymi hradmi, záhadami Fromborgu a fluidom svojských postavičiek. A neskôr to bolo Poľsko Czesława Miłosza, Zbigniewa Herberta, Gustawa Herlinga-Grudzińského, Bruna Schulza a Wikacyho, ale aj Kieślowského filmov a bolo pre mňa aj krajinou skvelých básnikov. Poznal som ho takpovediac zvnútra ešte skôr, než som ním po prvýkrát prešiel od juhu na sever, alebo, ako hovoria Poliaci, od poludnia po polnoc. Ísť do Gdańsku a späť pre mňa znamená pôžitok zberateľa. V Poľsku mám totiž svoje súkromné zbierky. Tú prvú a najväčšiu som si založil pri svojej prvej návšteve Krakowa. Každý kostol má svoje číslo symetrie a každé mesto má svoj dominantný prvok: okenice, komíny, vodné kanály, hradby alebo odkvapy. Krakow je pre mňa mestom veľkých domových brán; prechádzajúc sa jeho veľkými bulvármi, nazerám v rytme chôdze do oblúkových brán domov, do dvorov a schodísk, do precízne a neumelo naaranžovaných zátiší farieb, času a života. Som hrdým majiteľom tejto metafyzickej zbierky, ktorú si chodím raz za niekoľko rokov s tichým vytržením prezrieť ako anonymný vlastník cestujúci inkognito. V Kopernikovej Toruni mám tiež svoje zákutia, secesná budova pošty na námestí je pre mňa poštou z Plechového bubienka Güntera Grassa, ktorý sa samozrejme odohráva v Gdańsku, ale ja som si doň požičal práve túto toruňskú poštu, lebo čítanie i cestovanie sú vždy kolážou skutočnosti a predstavivosti, reálneho a vysneného. Ak sa dá, zastavím sa aj v Pasyme a Grudziądzi, ktoré vám síce cestovateľská príručka neodporučí, ale aj oni patria do mojej navýsosť súkromnej zbierky. Zato vám každý bedeker odporučí poľské jazerá, vyberte si svoje vlastné, a už sme pri mori. Neverte zlým jazykom, že Baltské more je studené; určite ho treba vyskúšať. Na rozdiel od Jadranského mora, ktoré je pre mňa typickou dovolenkovou exotikou, pri Baltskom mori mám pocit niečoho bytostne blízkeho, prapôvodného, spätého s našimi najhlbšími koreňmi. Tieto pieskové duny s borovicami, toto čierne, rozbúrené more patrí k mojej nadosobnej pamäti nepomenovanej pravlasti. Na rozdiel od väčšiny dovolenkárov, ja rád cestujem aj na sever a na východ, proti smeru času, proti vlnám pamäti. A odtiaľto, z miesta zvaného Jantar, už vidieť veže Gdańska.
Mestá možno personifikovať a v tom prípade je Gdańsk elegantné, svetácke prístavné mesto so slobodomyseľnou povahou, ktoré vás prijme naozaj priateľsky. Mám pocit, že jestvuje Poľsko veľkých miest, sebavedomé, európske a v niečom azda aj pred nami, a Poľsko vidieka, povedzme, že zodpovedajúce úrovni tamojších ciest. Na Gdańsk sa oplatí pozrieť zhora, z výšky jeho kostolných veží, napríklad z Baziliky Panny Márie, ktorá patrí medzi najväčšie kostoly na svete postavené z tehál. Z osemdesiatmetrovej výšky uvidíme rozsiahle historické centrum, vodné kanály ústiace do mora, typické prístavné stavby niekdajších skladov i moderné budovy, ktoré rešpektujú pôvodnú architektúru. Pripomeňme si, že v meste sa narodil Arthur Schopenhauer, literárne ho preslávil už spomenutý Günter Grass a tak ako väčšinu poľských miest, museli aj Gdańsk postaviť po druhej svetovej vojne prakticky odznova. Navštíviť tu možno dva trhy – ten prvý, Sv. Dominika, ponúka naozaj vkusný tovar remeselníkov a umelcov. Ten druhý, to sú starinárske stánky v uliciach, v ktorých sa premiešava posledný piesok z dávno nefunkčných presýpacích hodín zaniknutého sveta. Vo fascinujúcich kopách vecí a vecičiek, obrazov, lustrov, hodín, starožitností, odznakov a poštových známok si všímam aj predavačov: ich tetovania, strih fúzov, tropické vzory košieľ, ich excentrickosť, ktorá ich neomylne priviedla sem, patrónov nejestvujúceho sveta, ktorý sa ešte podarilo spojazdniť v týchto veľkých hromadách minulosti. Sprisahanci zaniknutej ríše, ktorých dali dokopy rarity, kuriózne gýče, totemy nostalgie a zberateľská urputnosť. A keďže ja zbieram zberateľov, pridávam si ich do svojej zbierky medzi najvzácnejšie exponáty.
Novodobé mapy nezodpovedajú ľudskej mierke: sú pohľadom družice alebo počítača, nie ľudského zraku alebo ľudskej mysle. Stredoveké mapy zodpovedajú nášmu vnímaniu omnoho lepšie: sú zmesou skutočného a fiktívneho, navštíveného a predstavovaného, niekoľkých pevných bodov a tušeného okolia. Vynímajú sa na nich kopce, stromy, kostolné veže, kráčajúce postavy a zvieratá: všetko to, čo nás na ceste zaujalo a s čím pre nás určitá krajina zostane spojená. Takáto je aj moja súkromná mapa Poľska. Pohľady, spomienky, ľudia a veľa prečítaného a predstavovaného. A celkom hore, na severe, žiari pri mori pôvabný Gdańsk so svojimi kostolmi, historickými ulicami a pitoresknými starinármi, uchovávajúcimi fragmenty zaniknutého sveta.
(Písané pre Rádio Devín)