Na margo chôdze a písania
Mimochodom, písanie si možno predstaviť aj ako spôsob chôdze. To, čo nazývame románmi a veľkými dielami, sú výpravy starostlivo naplánované na odľahlé, najlepšie ešte neprebádané a nezriedka vyvýšené miesta. Ich autori si vytýčili odvážny a vzdialený cieľ. Keď čitateľ absolvuje túto cestu, ocitne sa napokon na vrchole kopca a naskytne sa mu výhľad, v ktorom sa všetky jednotlivosti spoja do celku, v ktorom uvidí kus sveta, ktorý doposiaľ nepoznal a v ideálnom prípade uvidí aj svoj vlastný svet a seba v ňom z iného uhla a v novej perspektíve. Autor nám cestou pripravil zaujímavé trasy – z románov si často pamätáme práve toto, atmosféru určitých pasáží, zážitok z určitých miest, pocit z novoobjavených priestorov, ktoré menia náš spôsob vnímania priestoru. Tieto veľké výpravy majú aj svoje riziká. Je to napríklad strata určitej intimity a objavnosti, keď sa niektoré z nich stanú predmetom masovej turistiky; do cieľa vedú vyznačené turistické chodníky, svet zaplavili pohľadnice a fotografie najobľúbenejších pasáží, na trhu pribúdajú cestopisy nadšených cestovateľov a turistov, popisujúcich osobné zážitky z tejto cesty. Tým druhým rizikom je postupná premena autora na nudného alebo rigidného sprievodcu, výprava sa môže zmeniť na fádny didaktický výlet, na úmorné pochodovanie monotónnou krajinou („koľko je ešte do konca?“), na dril pochodového kroku a zo sprievodcu-dobrodruha sa môže vykľuť neznesiteľný a utáraný turistický sprievodca žoviálne recyklujúci triviality, ktoré nezažil, ale vyčítal.
Okrem ambicióznych výprav jestvuje aj iný typ chôdze, v ktorej sa neukrýva zmysel cieľa, ale prostá radosť z putovania, detská potreba pohybovať sa svetom. Také bývajú denníkové a fragmentárne žánre zápiskov, reflexií a esejí. Sú to prechádzky, počas ktorých nás môže zaujať nejaký detail, rastlina, strom alebo tvar oblaku. Vedú dôverne známym prostredím, ktoré ale práve preto neviaže naše myslenie a pozornosť na exotickosť prostredia, na novosť, ktorá je vlastná nie veciam, ale našej neskúsenosti (keďže cudzie krajiny sú vždy kohosi domovom) a uvoľňuje tak naše myšlienky podobne nezáväznej, vzdušnej chôdzi, akú vykonáva naše telo. Dôverne známe prostredie je priestorom na objavovanie rovnako ako nové krajiny, sú to iné, no nemenej významné objavy. A možno práve na takýchto prechádzkach zistíme, že ten inokedy prísne pochodujúci a pod nákladom prihrbený autor strnulej chôdze na dôkladne naplánovaných výpravách je zaujímavý a sympatický človek, ktorý občas pobehne a dokonca svižne a s detskou radosťou preskočí prekážku, ak je práve na popoludňajšej prechádzke v neďalekom lese, ktorý pozná od detstva. Pripomeňme si spôsob autorskej chôdze v Proustovom Hľadaní strateného času, ktorý je v niečom modelovým románom (románom o tvorbe románu): počas siedmych zväzkov rozprávač kráča po rovnakých, dôverne známych trasách a hoci sníva aj o vzdialených a exotických miestach, od ktorých si sľubuje celkom iný typ zážitkov, všetko jeho poznanie sa napokon odohrá v pochopení svojho najbezprostrednejšieho okolia a v precítení krajiny svojho detstva. V závere románu si rozprávač symbolicky uvedomí, že dve trasy jeho detstva, dva rôzne smery, ktoré preň znamenali dva rôzne svety a dve strany života, sú prepojené a vytvárajú jediný celok.
Písanie má s chôdzou spoločné aj to, že obe v sebe nesú svoj pôvodný utilitárny zámer – chôdza je praktický presun z bodu A do bodu B a písmo zabezpečuje prenos informácií – no obe sa premenili na radosť, vášeň, spôsob života, na čosi zdanlivo nepraktické, no obsahujúce esenciu našej existencie.
Máločo je takým rozšíreným a obľúbeným koníčkom ako záhrada. Práve v nej sa človek stáva najpodobnejším demiurgovi, zvrchovaným vládcom s absolútnou a pritom dobrotivou mocou nad svojím svetom. Na rozdiel od niekdajších roľníkov, záhradkár netúži po susedovej záhrade, po rozširovaní hraníc a expanzii: záhrada je práve taká veľká, aby sa v nej nenarobil, nejde o jej zväčšovanie, ale zdokonaľovanie – záhrada je uzavretým, celistvým mikrosvetom, plne podriadeným svojmu majiteľovi. Rastliny budú rásť tam, kde sa on rozhodne, a budú rásť tak, ako ich on usmerní. Sadí, polieva, zastriháva, vyväzuje: je osvieteným panovníkom a tvorcom súčasne. Neprikazuje, nezvyšuje hlas, nevyužíva hrubú silu: milostivo udržiava život v chode svojimi zásahmi a vytrvalou opaterou, nie je diktátor, ale demiurg. Polieva, hnojí, prikrýva pred mrazom, chráni pred škodcami. Má zo svojho panovania a zo svojej moci dobrý pocit. Počiatok všetkého a zároveň zlatý vek ľudstva človek neomylne situoval do rajskej záhrady. Les, púšť, more ani vrchy nie sú také naklonené človeku, nevyjadrujú takú symbiózu, pocit bezpečia a mäkkú poddajnosť ako záhrada, najpríjemnejší zo všetkých biotopov. Záhrada a vlastný dom robia z človeka obyvateľa a zvrchovaného pána. Vo svojej záhrade človek uniká podriadenosti, kompromisom, nutnosti dohodnúť sa, práci pre iných – nebolo by to tak, ak by sa aj tu musel radiť, dohadovať s inými, presviedčať, plniť pokyny. Tu je však demiurgom, zvrchovaným pánom, práve tu uniká z dejinného času do kruhovej stálosti večnej prírody, ktorá mu opäť prepožičiava čosi z rajskej nevinnosti a zvrchovanosti zároveň. V záhrade sa človek vracia k priateľskému partnerstvu s časom.
Na jar je rozdiel medzi záhradou a voľnou prírodou najviditeľnejší. Aké krehké, neduživé a zraniteľné je to, čo si zo súboru prírody vyvolil človek v porovnaní s divým, spontánnym a životaschopným bujnením za plotom jeho záhrady. Krehké stonky zeleninových priesad, holé a pusté polia, vinice a chmeľnice bez života, s pripravenými podpornými konštrukciami a drôtmi, ktoré sú nevyhnutnou oporou pre kultúrne rastliny – a na druhej strane bezstarostné, spontánne bujnenie buriny, trávy v priekopách a na okrajoch ciest, sýtozelené lúky bez polievania, postrekovania a ľudskej starostlivosti. Aj tu platí, že kultúra znamená namáhavú a vytrvalú starostlivosť o jemné, krehké a nesamozrejmé bytie na hranici okamžitého zániku. Nie bezstarostný zberač alebo krutý lovec, ale zodpovedný a zaslúžilý pestovateľ a šľachtiteľ.
Na jar s nádejou pozeráme na naše záhrady, parky, mestské aleje: zeleň čoskoro vylepší tieto priestory, vyplní ich objemom, farbami, zakryje múry, ploty a asfaltové plochy. Lesy a pohoria sa tak zásadne nezmenia. Príroda nepotrebuje jar tak, ako ľudská krajina. Zima nemilosrdne odhaľuje chyby našich priestorov a jar má zamaskovať ich fádnosť, neživotnosť, hrubé prešľapy. Odpadky zarastú trávou, koruny stromov prekryjú betón, zeleň spraví mesto znesiteľným. Aj to poukazuje na zmysel pojmu „kultúrna krajina“ a potvrdzuje tradíciu, v ktorej nie les ani mesto, ale práve záhrada je archetypom ľudského raja.
Na margo chôdze
Sú rôzne druhy pohybu a každému z nich prislúcha odlišný spôsob myslenia a vnímania. Bicykel, bežky alebo lyže sú prirýchle pre uvažovanie a ponúkajú skôr meditatívny zážitok farieb, pocitov a pohybu. Premýšľať sa dá aj s pohľadom upretým na bežiacu krajinu za oknom vlaku. No pre premýšľanie je najprirodzenejší ten najsamozrejmejší ľudský pohyb, chôdza. Beh je prirýchly. A v sede by sme neprišli na množstvo myšlienok, do ktorých je nevyhnutné vkráčať.
Z tohto pohľadu je chôdza špecifickým prípadom výhľadu. Keď istý návštevník požiadal slúžku Williama Wordswortha, aby mu ukázala básnikovu pracovňu, tá mu odvetila: „Tu je jeho knižnica, ale pracovňu má vonku.” Zrejme najznámejším peripatetikom medzi spisovateľmi je Thoreau, ktorý chôdzi venoval niekoľko esejí a ktorého celé dielo je pretkané každodennou chôdzou. Nie sú to cestopisy v bežnom zmysle slova, ale metafyzické cestopisy zasväteného chodca. Chôdzou sa do hĺbky zaoberá aj Bruce Chatwin vo svojom ústrednom diele Songlines, venovanom nomádstvu – okrem iného v ňom zozbieral množstvo citátov z rôznych náboženstiev a kultúr, venujúcim sa chôdzi a putovaniu a ich mystickému významu. Jedna z vecí, na ktoré Chatwin upozorňuje, je závislosť malých detí na rytme chôdze – malé deti najlepšie zaspávajú, ak ich nosíme na rukách, alebo aspoň simulujeme chôdzu (a ihneď otvoria oči, ak zastaneme) – chôdza je archetyp zdedený po našich pravekých nomádskych predkoch, ktorý určuje pochody nášho tela i ducha.
Osamelé potulky prírodou sa stali poznávacím znamením romantických básnikov a filozofov. Desať prechádzok tvorí štruktúru Prechádzok snívajúceho samotára Jeana-Jacquesa Rousseaua a z básnického diela Georga Trakla má čitateľ neodbytný pocit, že tento nešťastný básnik trávil značnú časť života potulkami za jesenných súmrakov. Tento melancholický (peripatetický) tón po čase získaval nové, nadľahčené a humorné prvky, napríklad vo vychádzkových prózach Roberta Walsera (Prechádzka) alebo Franza Kafku (Popis jedného zápasu). V 19. storočí však vzniká aj celkom nový, mestský typ chodca.
Medzi mestských (a nočných) chodcov patril Charles Dickens, ktorý potulkám nočným Londýnom venoval samostatnú esej (Night Walks) zhruba v rovnakom čase, ako Thoreau spísal svoje dojmy z nočných potuliek prírodou (Night and Moonlight). Chôdza mestom je určujúca aj pre Joyceovho Odyssea – tento robustný román vznikajúci sedem rokov je záznamom jediného dňa, počas ktorého sledujeme potulky mestom Leopolda Blooma a Stephana Dedalusa a navštevujeme spolu s nimi knižnicu, školu, cintorín či krčmu, reálne a zároveň symbolické miesta Joyceovho rodného a zároveň vzdialeného Dublinu. Hoci u väčšiny podobných „kultov“ ide o povrchné či rýdzo komerčné aktivity, Bloomsday – každoročná púť Dublinom 16. júna vedúca po stopách románu – má zrejme svoje opodstatnenie (kopírujúc pri tom obsedantné potulky Joyceovej predstavivosti svojím vzdialeným domovom počas terstského exilu). U nás je prípadom románu, štruktúrovaného chôdzou mestom, Hevierova Kniha, ktorá sa stane – jednou z máp tohto románu je mapa Bratislavy a jednou z jej dejových línií sú potulky taxikára Figuru. Náruživá chôdza Bratislavou vypĺňa aj knihu Plán odprevádzania Jany Beňovej. Touto novou, mestskou podobou chodca je aj flâneur Waltera Benjamina, reinkarnácia antického peripatetika vo veľkomeste 19. a 20. storočia – flâneur je čitateľ mesta a čitateľ modernej doby a po tom, čo tohto homo parisianus opísali Saint-Beuve, Balzac a najmä Baudelaire, urobil z neho Benjamin filozofickú koncepciu a v rytme jeho chôdze a jeho pohľadu interpretoval rodiacu sa európsku modernitu. Flâneur, naviazaný na konkrétny čas a priestor a Thoreauov pútnik, odpútavajúci sa od civilizácie a kráčajúci do nadčasovosti, tak predstavujú dve opačné tendencie: mesto a prírodu, dejinnosť a nadčasovosť, masu a individualitu; sú to dvaja chodci, kráčajúci opačným smerom, obrátení k sebe chrbtom a vzďaľujúci sa jeden druhému.
Kto by sa chcel hlbšie venovať vzťahu chôdze a literatúry, má na výber množstvo autorov a dnes už aj teoretické práce, ktoré sa tomuto fenoménu venujú. Autor týchto riadkov ale odporúča ísť sa prejsť a popremýšľať.