Rok v prírode

Prežila som v prírode necelý rok(zahrnul však všetky ročné obdobia) a bol to nádherný rok, po všetkých stránkach. Pravda tým „v prírode“ nemyslím, že by som spávala pod hviezdami, ale mala som nad hlavou viac holé nebo, než strechu.

Teraz je leto. Prekrásne, prajné leto plné bujnej zelene a omamných vôní. Všetko sa blyští v záplave slnečného svetla. Spomenula som si na Dostojevského, na okamih, keď stál a čakal na vlastnú popravu. Hľadel na odblesk slnka na streche chrámu… nezastrelili ho, na poslednú chvíľu mu trest smrti zmenili a preto mohol o tom napísať, mohol sa čudovať aké podružné myšlienky má človek čakajúci na smrť, akými nepodstatnosťami sa v tej chvíli zaoberá.

Myslím, že existuje aj druhá, obrátená stránka takejto chvíle. Možno by sa dala nazvať vrcholom života. Ak je pred smrťou človek odrazu prázdny, na vrchole života je celkom preplnený. Preplnený tak vrchovato, že myslí na celkom podružné veci : že rub topoľových listov chvejúcich sa vo vetre má striebristú farbu, že existuje istá podobnosť vo vôni bazových a kalinových kvetov…

Ten najväčší dar, ktorý príroda človeku dá je možnosť premýšľať. Kráčať a nechať sa niesť myšlienkami na čokoľvek.

Raz som hľadela na fotku. Bol na nej zachytený kopec husto porastený stromami. Dobrý záber, čistá, nedotknutá príroda. Ten muž to fotil asi z protiľahlého kopca; musel byť pekný, slnečný deň, lebo stromy sa nádherne zelenali.

Aké sú tieto idylické fotky nepravdivé, pomyslela som si. Zachytávajú len tú dobrú mágiu prírody. Takto to môže vidieť iba niekto, kto chodí do prírody na prechádzky pekné, slnečné dni. O čo iné sú maľby Theodora Rousseau, ktorý dá prírode temné, čierne farby. Temná mágia, mágia smrti, hniloby a rozkladu je v prírode práve tak prítomná ako tá svetlá.  Zatiaľ čo dobrá mágia nás napĺňa úžasom, radosťou a šťastím, tá zlá nás desí svojou krutosťou a ľahostajnosťou. Ten, kto prežil v prírode zlé chvíle ju nikdy nebude vidieť tak rozprávkovo krásnu ako na tej fotke.

Tohoročná zima bola suchá, ale mrazivá. Týždeň, či dva sa držali tuhé mrazy. Nikdy som si nezabudla zobrať rukavice, keď sa dalo, držala som ruky v rukaviciach i vo vreckách, ale keď ste na sedemnásť stupňovom mraze niekoľko hodín premrznete skrz-naskrz. Na mráz mám strašne citlivé končeky prstov, asi mi ich nedostatočne prekrvuje. Keď cítim, že mi meravejú snažím sa nimi často hýbať, triem si ich a predsa to vždy príde, omrznú mi a tá bolesť je neznesiteľná. Zamýšľala som sa nad tým, kedy je možné nazvať bolesť neznesiteľnou. Vtedy keď ju nedokážeme znášať mlčky? Zatínala som zuby, premáhala sa, ale vždy som napokon nevydržala a začala stonať. Potom kvíliť a plakať. A na druhý deň som zase kráčala do mrazivého lesa s vyzývavou otázkou na perách : „Myslíš, že ma zlomíš bolesťou?“

Potom je tu chlad. Pokiaľ človek kráča a zahrieva sa chôdzou môže sa nadchýnať studenou krásou lesa. Hoci sneží sporo, les je biely, postriebrený mrazom, priehlbne naplnené vodou majú na povrchu ľadové krusty a v temných zákutiach lesa sa udrží i tenká snehová vrstva. Na týchto miestach sa dajú sledovať stopy, zabávať sa na tom ako tu vystrájali zajace a pozorovať krivolaké cestičky lesných myší. Človek však nemôže kráčať večne. Vždy som si vyhliadla miesto chránené pred studeným vetrom, (vietor vie byť za chladných dní obzvlášť nepríjemný), trebárs som sa učupila na záveternej strane hrubého kmeňa stromu medzi jeho korene a čítala si knihu. Stránky sa mi pod prstami trepotali, akoby boli živé. Myslím, že budem na tieto miesta ťažko zabúdať, práve tak ako na to, ktorú knihu som vtedy čítala. Niekedy keď prechádzam okolo miesta kde som si čítala, vybavia sa mi v mysli dokonca jednotlivé vety, alebo moje pocity. Vskutku zaujímavé a bohaté pokladnice na spomienky.

Zatiaľ čo som si čítala chlad sa nebadane vkrádal a zaliezal mi až pod kožu. Vstávala som vždy meravá a premrznutá napriek tomu, že som sa snažila obliecť vždy čo najteplejšie. Nie ako vtedy dávno. Bola som ešte celkom mladá a neskúsená. Deň bol horúci a ja som sa obliekla celkom ľahko. Nocovala som na postriežke. V noci sa hodne ochladilo a ja som mala iba tenkú deku. Bola mi hrozná zima. Tak zima, že som nepochybovala o tom, že čochvíľa zamrznem. Sprvu som si nadávala : „Bože, či som len hlúpa! Zobrať si do lesa na noc tenkú kvietkovanú blúzku. Tak mi treba.“ Myslela som si, že ma predsa len neopustí môj povestný humor. Snažila som sa zabávať na čom sa dalo, ale zima bola silnejšia. O spánku nemohlo byť ani reči. Napokon som nedokázala iné iba drkotať zubami a myslieť na to ako strašne mi je zima. Vyliezla som na strechu postriežky a snažila sa obdivovať hviezdy. Napokon preto som sem prišla. Prišla som hľadieť na nočné nebo, kochať sa jeho krásou, počúvať tlmené, nočné zvuky a sýtiť sa krásou divokej prírody.

Miesto toho som hľadela na hviezdy nevraživo.

„Bezcitné, studené hviezdy! Ako pokojne hľadíte zatiaľ čo ja tu čoskoro isto zamrznem, vám je to úplne ukradnuté!“

V tej chvíli sa mi sprotivili a myslela som iba na oheň. Túžila som po jeho teple. Stokrát som zvažovala, že idem tápať do tmy lesa a zbierať drevo a budem pri ňom sedieť a prikladať naň konáre až do rána. Ibaže som sa zúfalo držala myšlienky, že dokážem zaspať a prenesiem sa cez tieto muky spánkom. Objavila som v batohu fľašku silnej, domácej pálenky. Nosila som ju na dezinfekciu rán, ale tú noc som ju vypila celú, pretože iba pár hltov nestačilo.

Oheň, ach, áno. Zdá sa to také prosté uvariť si kdesi v snehom zapadanom lese horúci čaj. Ibaže na začiatku je studená, temná, nesmierne ponurá lesná koliba. Treba si odopnúť z nôh lyže a brodiť sa snehom. Olámať zo stromov drobné, suché vetvičky potrebné na rozloženie ohňa a nazbierať hrubšie, čo najsuchšie konáre. Potom sa skloniť nad kameňmi obloženým ohniskom plným vlhkého, čierneho popola. Nutne si dať dolu rukavice. Chrániť drobný plamienok zápalky a opatrne prikladať vetvičku ku vetvičke. Trpezlivo.

Stará, niekoľko sto ročná čarodejníčka v jednom fanasy románe* hovorí, že každý kto tvrdí, že s vekom prichádza trpezlivosť je hlupák. „Čím som staršia, tým som netrpezlivejšia“, premýšľa. „Ostáva mi už  málo času, tak málo času a toľko toho treba ešte urobiť!“

Potom treba priložiť hrubé konáre. Prinášajú so sebou dym. Niekedy viac dymu než je zdravé. Naplniť hrnček snehom. Sčernetý plechový hrnček obyčajne z koliby neukradnú, ale plechovicu so sypaným čajom si treba nosiť so sebou. Z guče snehu roztopenom na ohni ostane vody tak na prst na dne hrnčeka. Treba to zopakovať niekoľkokrát. Doplniť sneh a zase opatrne držať hrnček nastoknutý na konári nad ohňom. Celkom bežná vec, že sa hrnček prevráti a voda sa vyleje a môžete začať odznova.

Napokon voda predsa zovrie a môžeme vhodiť do nej trocha čaju. Pomiešať drievkom. Počkať, kým sa čaj trochu usadí. Až potom nastane tá pravá chvíľa. V kolibe sa oteplí a oheň príjemne hreje a presvetlí temnú miestnosť. Môžeme vziať do špinavých prstov teplý hrnček a uchlipkávať čaj. Verte mi, v porovnaní so všetkým ostatným je to len krátka chvíľa. Oheň začne zanedlho vyhasínať a keď sa nám minie drevo, teplu a svetlu je koniec. Pravda, dalo by sa nazbierať drevo do zásoby, kým je ešte lepšie počasie, trebárs sme na to aj mysleli a urobili si zásobu, ale niekto prišiel, použil ho a nepovažoval za potrebné nazbierať ako náhradu nové.

Takto to vyzeralo koncom zimy. Konečne nasnežilo. Les sa otvoril predo mnou ako kniha. Môj les. Myslela som na to na jar, keď som kráčala po známych cestách. Toto je môj les. Keby niekto kráčal po mojom boku, mohla by som mu povedať : „V tomto lese sa nemáš čoho báť.“ Poznám miesta, kde sa zdržiavajú medvede, miesta, kde chodievajú diviaky a tu som opatrná, ale v mojom lese žijú iba neškodné zvieratá : srny, zajace, líšky, veverice… Ešte sem chodia dvaja muži zbierať drevo, ale tých sa netreba báť ani keď majú v ruke sekeru, poznám ich… ale zase dôverovať ľuďom by som neradila nikomu.

Hoci, tomu ma asi príroda za ten rok naučila najviac. Milovať ľudí, vážiť si výhody, ktoré život v ľudskom spoločenstve prináša.

Tiež som sa naučila postiť. Hlad je totiž v prírode ďalší častý spoločník. Telo privyká pomaly na častejšie, ale veľmi malé dávky, ale na jeseň a na jar som dokázala nahradiť hodnú časť jedálnička prírodným jedlom. Doplnila som ho zvyčajne iba kusom chleba a tvrdého syra. Najmä som zjedla hodne mladého, smrekového ihličia. Nijak mi to neuškodilo. Ak si myslíte, že popri smreku bude jedľové ihličie lahôdka mýlite sa, je hodne ostrejšej chuti, trpkejšie a k tomu ešte akési horké, nechutí mi.

Môj rok začal na jeseň. Možno som ňou mala začať i ja. Jeseň je pre mňa zo všetkých období najvýnimočnejšia. Teraz v lete ma dookola napadá jedna myšlienka : „Leto nie je to, čo jeseň.“ A tiež : „Ráno nie je večer.“, ale to by som asi ďalej nerozvádzala. Práve tak ako sa mi nechce písať o smútku, minulosti a spomienkach na detstvo.

Minuloročná jeseň bola slnečná a teplá a ako už jeseň býva: vetristá, farebná a zádumčivá. Tie nehostinné, pochmúrne dni s temným, zamračeným nebom a hmlami sa presunuli do začiatku zimy. A predsa mám práve na ne najživšie spomienky. Na les dýchajúci vlhkosťou, keď zrazená hmla stekala po tmavohnedých kmeňoch smrekov, les páchol rozkladom a rozmočenou zemou a celé dni sa držala v lese hustá hmla. Les bol skutočným kráľovstvom hmly. Možno tú jeho tajomnosť uvidíte v tejto príhode.

Šla som lesom, ticho šumel, možno cinkal, padajúcimi kvapkami. Dovidela som iba po najbližšie stromy, všade sa vinula hustá, pohyblivá hmla. Myslela som na to, že tá hmla môže ukrývať naozaj čokoľvek a odrazu sa predo mnou začali vynárať temné obrysy. Oproti mňa kráčal lešij. Lešij je bájna postava, ochranca lesa, skôr zviera než človek. Telo má z kmeňa stromu a miesto rúk rozvetvené konáre. Namiesto ľudskej hlavy má hlavu jeleňa s dlhým úzkym pyskom a na hlave majestátne parohy. Bol to úžasný pohľad, najprv sa z hmly vynáralo to parožie, až potom nezreteľné, sivou hmlou prekryté telo. Ostala som stáť ako skamenená. V tej chvíli by som prisahala, že je skutočný a nie iba prelud vytvorený mojou fantáziou. A úprimne, aj môj strach bol skutočný. Lešij je nebezpečné stvorenie a ja som sa v tom hmlou zmenenom lese cítila ako votrelec.

Nikdy som si neužívala jar tak ako tento rok. Ten, kto neprežil zimu v lese nedokáže jar oceniť.

Povedala som si, že aspoň raz v živote chcem byť pri tom čo je dopriate iba ľuďom žijúcim v miernom pásme : vidieť stromy a kry pučať a vyháňať mladé lístky. Toto divadlo ma celkom uchvátilo. Nepreháňam.

Ak k jeseni pasuje slovo spomienky a k zime poznanie, k jari zase túžba. Svet okolo mňa ožíval, príroda bola odrazu krajšia a pohostinnejšia a vo mne vzplanuli túžby. Túžby ísť do neznámych končín, zistiť ako vyzerá tamto údolie, kam vedie táto cesta, čo je za tamtým kopcom…  

Počas tých spoznávacích ciest prešla jar nebadane do leta. Pripomenuli mi ho najmä búrky.

Na mojich potulkách som málokedy zmokla. Keď človek trávi v prírode hodne času naučí sa poznávať znamenia zvestujúce príchod dažďa a nájsť si včas úkryt. Ten deň som však varovné signály ignorovala. Vedela som, že prichádza búrka, ale šla som ďalej. Bol v tom vzdor. Búrky budú teraz súčasťou prírody, pomyslela som si. Buďto ich prijmem, alebo je s mojimi cestami koniec.

Zaujímavé ako sa odhodlanie rýchlo vytráca s prvým úderom blesku, ktorý sprevádza ohlušujúce hrmenie hromu. Človek sa odrazu cíti zoči-voči prírodnému živlu úplne bezmocný a bezmocnosť plodí strach.

Našťastie so strachom je možné pracovať. Dôležité je nepodľahnúť panike a úplne sa oprieť o rozum. Jeden deň som túto skúšku zložila dvakrát.

Prihovárala som sa hnedej kobyle, vyzerala znepokojene a odrazu prenikavo zaerdžala. Na jej volanie sa spoza kopca tryskom vyrútil druhý kôň. Pod jeho kopytami až dunela zem. Strach mi radil utekať, rozum ostať stáť na mieste. Kôň prebehol bezpečne okolo.

Keď som sa tadiaľ vracala domov majitelia opravovali ohradu. Mali so sebou psa a ten sa hneď rozbehol ku mne. Bola to nebezpečná situácia, to som zhodnotila hneď. Pes vnímal ohrady ako pozemok, ktorý má chrániť. Blížil sa ku mne veľkými prískokmi a na volanie svojej panej nereagoval.

„Lev, Lev ku mne!“ volala.

Príznačné meno, pomyslela som si. Bol to vskutku veľký pes.

Či je pes nebezpečný, alebo nie vidíte v jeho očiach. Ak sa chystá zaútočiť má v očiach taký zlobný lesk. Kráčala som pomaly a snažila sa vyvarovať prudkým pohybom. Lev ma niekoľkokrát obkrúžil v zužujúcich sa kruhoch a začal tlmene vrčať. Ostala som stáť a dávala si pozor na chrbát. Zákerné psy zvyknú útočiť od chrbta. Raz na mňa taký jeden skočil a zahryzol mi do chrbta v blízkosti chrbtice. Nie je to príjemný pocit, najmä keď to človek nečaká a ochromí ho šok.

Lev nebol zákerný pes. Skočil na mňa spredu a chňapol mi po ruke. Nebránila som sa, snažila som sa nehýbať, nedávať mu príčinu na nový útok a potláčala strach. Pes strach bezpečne vycíti a stane sa ešte opovážlivejším.

Ako vravím, so strachom je možné pracovať, treba sa iba presvedčiť.

„Nebojím sa ťa!“ zasyčala som na psa nebezpečne. „Zmizni!“

Leva to zneistilo, na ďalšie volanie pána poslúchol.

Presne takto triezvo som sa snažila rozmýšľať v tej búrke. Musím nájsť bezpečné útočisko. Na to som sa upla. Dážď padal čoraz hustejšie, pravda chránil ma pršiplášť, ale nohy som mala čoskoro úplne premočené. Vyhľadala som najbližší senník a vliezla do neho. Ľahla som si na staré, plesňou páchnuce seno. Po chvíli mi začala byť zima. Spomenula som si na môjho obľúbeného ruského spisovateľa Michaila Prišvina. Keď so ženou nocovali vonku zavŕtali sa do sena. Prišvin tvrdil, že takto sa dá prenocovať bez omrzlín až do mínus desať stupňov. Neochotne som sa načiahla a pritiahla plát sena na mokré nohy. Protivilo sa mi, ale hrialo. Čoskoro som sa celá poprikrývala a nebolo to také nepríjemné ako som si myslela. Seno ma nepichalo, bolo ako perina. Neviem kedy som zaspala, ale keď som sa zobudila bolo už po búrke.

Leto ešte zďaleka neskončilo, ale mne už ostáva málo takýchto slobodných dní. Budem musieť prijať povinnosti, ktorých som bola dlhú dobu ušetrená. Znovu siahnem po fantasy románe.* Hraničiari hovoria : „Smrť je ľahšia než pierko, povinnosť ťažšia než hora.“

Nezúfam si. Bol to krásny rok. Dopriala by som ho každému kto má prírodu rád. Teraz však musím prijať nové výzvy, musím sa pokúsiť čeliť im čo najlepšie. Napokon príroda učí človeka nebyť slabým.

*Robert Jordan, cyklus Koleso času