Ľudia

(Úryvok)

 

Napísať plnú pravdu o ostatných znamená ukázať, kým sme my sami; ale to pochopiteľne nik nerobí.

 

Úspech ľudstva je založený na tom, že ľudia sú navzájom odlišní; ak by sa ľudstvo skladalo z rovnakých ľudí, z ľudí, ktorí by boli jedným človekom, hoci tým najlepším z nás, celok ľudstva by nefungoval a nerozvíjal sa do tak rozmanitých a prekvapujúcich strán.

 

Priateľstvo sa rodí zo spoločne prežívaných vecí. Môžeme mať okolo seba ľudí, s ktorými nás spájajú spoločné záujmy či názory, môžeme sa s nimi príjemne rozprávať alebo polemizovať, ale pokiaľ s nimi niečo neprežijeme, to podstatné na priateľstve sa nevytvorí. Preto sú priateľstvá také silné v detstve a v mladosti, keď je takmer každý deň dobrodružstvom, zmenou, prežívaním čohosi nového a objavného.
Existujú ľudia, ktorí sú opakom k nám samým; nie sú to ľudia, ktorí s nami nemajú nič spoločné, ale skôr ľudia, ktorí s nami majú množstvo styčných plôch, no v takmer každom bode sa s nami rozchádzajú, volia opačný smer než my.

Ľudia, ktorí sú iní, ľudia, s ktorými nesúhlasíme, proti ktorým bojujeme, sú pre nás užitoční: môžeme sa cez nich veľa naučiť a veľa objaviť. V dejinách literatúry vzniklo prinajmenšom toľko objavov na základe nesúhlasu a odmietania, ako v prípade opisu blízkych a sympatických ľudí.
Poznať niekoho; čo to znamená? Často je to skôr intuitívne poznanie, fyzická blízkosť, akýsi osobný zvyk – poznáme niekoho, kto vedľa nás roky žije, hoci keď na to príde, nevieme ho skutočne opísať, netušíme o jeho najvlastnejších záujmoch a vášňach, nepoznáme jeho minulosť ani jeho tajomstvá. Napriek tomu ho v istom zmysle skutočne poznáme: inak, no v istom zmysle intenzívnejšie než niekto, kto čítal jeho knihy alebo listy, no osobne ho nestretol.

Existujú rôzne druhy poznania, vyhradené určitým osobám: inak nás pozná priateľ, manžel, spovedník, syn, rodič, kolega, psychológ. A napokon, aj my sami sa poznáme inak, než nás poznajú iní; v niečom horšie, no hlbšie a intímnejšie. Každý človek je mikrokozmom, teda donekonečna deliteľným svetom osebe, vo svojej podstate neuchopiteľným, pretože nekonečne premenlivým.
Aký je vlastne najlepší spôsob, akým môžeme spoznať ľudí? Napríklad pri práci; nemám tým na mysli zamestnanie, lebo to pozná priveľa masiek, jestvujú masky, ktoré si nasadíme pri vstupe do kancelárie a už si to ani neuvedomujeme; mám na mysli skutočnú prácu, pri ktorej treba spolupracovať, premýšľať, pomôcť si, organizovať; prerábanie bytu, stavba prístrešku, betónovanie základov. Dokonca možno povedať, že práve pri spoločnej práci vzniká dôležité puto, niečo skutočné vo vzťahu, čo nevznikne pri spoločnom posedávaní v kaviarni alebo pri písaní mailov.

To zásadné priateľstvo podľa mňa vzniká pri spoločnom prežívaní niečoho; najviac zaváži spoločné prekonávanie prekážok. Najlepším spôsobom, akým spoznať iných, by bolo ocitnúť sa spoločne na pustom ostrove alebo v srdci divokej džungle a hľadať cestu k ľuďom, musieť spoločne zdolávať prekážky a vynachádzať spôsoby, akými sa dostať ďalej.

 

Všetci tí ľudia, ktorí žijú okolo nás: šoféri autobusu, predavači, kolegovia, známi našich známych, vzdialení susedia; vídame ich a registrujeme a sú nám podvedome sympatickí, nesympatickí alebo ľahostajní, dosadzujeme si za ich tváre vlastnosti, predstavy alebo celkom nič; čítame v ich tvárach a gestách, alebo za nimi tušíme kontinent vlastného života, ktorý pre nás zostane naveky nepreskúmaným územím; s niektorými sa zoznámime a s väčšinou z nich nikdy; tvoria však náš svet, z ich tvárí je poskladaná aj naša vlastná tvár a ak by sme napísali knihu o nich všetkých, bola by to zároveň kniha o nás samých.
Ľudia okolo nás: to by mohol byť námet pre literatúru, sociológiu, dejiny, psychológiu – alebo výtvarné umenie.

Ľudia kedysi boli nepochybne jednoduchší, vedeli toho o svete nepomerne menej, no boli spojení, zrastení so životom, na rozdiel od dnešných ľudí, ktorí sú vzdelanejší, kultivovanejší a poučenejší, no môžu byť vzdialení životu, odcudzení sebe samým, vykorenení, oddelení chladnou stenou od skutočnosti. Na tých prvých si spomínam ešte aj ja. Staré ženy, ktoré možno len posedávali na priedomí a pozorovali ulicu a ľudí na nej, prašnú cestu a domy a nebo: no bol to ich život, do čoho zapúšťali korene svojho času. Muži, ktorí svoje dni ponárali do práce, do hmatateľnej práce s drevom, gazdovstvom, zvieratami. V niečom jednoduchší, no pravdivejší ľudia, pravdivejší nie v zmysle faktického poznania, ale svojho života.

 

Na druhej strane obdivuhodné rozmery času, ktoré tuším v životoch iných, v nedozernej, pokojnej hladine všednosti, v tej veľkorysej obyčajnosti každodenného života. Sú ľudia, ktorí si čas cenia a s prísnosťou ho odmeriavajú, lebo je pre nich príliš cenný, ľudia, ktorí nepoznajú ničnerobenie a oddych – no im čas nikdy nepatrí v tej šírej majestátnosti nudy, záhaľky a komótnosti každodenných rutinných povinností, nikdy sa im nezjaví v podobe hladiny oceánu ako tým, ktorí nemajú nijaké ambície a neuznávajú nijaké zákonitosti v otázke času. Tí prví bažia po čase, no nikdy im nepatrí tak ako deťom či zvieratám; tí druhí sa zľahka vznášajú na jeho nedozernej hladine, no nikdy si to neuvedomia a nikdy to neocenia tak, ako by toho boli schopní tí prví.

 

Aj keby sme rozmazali tváre ľudí okolo nás, zostala by aura doby: oblečenie, rádio, vône, názory, zvyky, intimita kuchynskej všednosti, predmety, čosi ako farba, chuť a akcent doby. Dieťaťu sa cez dospelých zjavuje svet; nejestvuje preň ľahostajný dospelý, všetkých si všíma a pozoruje a berie vážne: cez dospelých prehovára svet, sú zjavením tajomstva, mystickou šifrou, anjelskými prostredníkmi vyššieho zákona. Detstvo je doba, v ktorej sa nám zjavuje svet: je to rajská nostalgia, do ktorej sa nám neskôr halí, pretože je to doba zjaveného náboženstva, prirodzeného a vteleného do každodennosti, ako už nikdy potom. Myslím na učiteľky zo škôlky, na predavačky v obchodoch, na susedov a rodičov mojich detských rovesníkov a musím priznať, že sú to náboženské postavy, tajuplné sfingy raného náboženstva detstva, všetci tí podivuhodní otcovi kolegovia a tajomná vôňa ich zafajčenej kancelárie, ktorú nosili na lesníckych uniformách; už nikdy sa z nich nestali obyčajní ľudia, dodnes nesú svoj polobožský pôvod ako hrdinovia gréckej mytológie, ktorí majú svoje chyby, no zároveň je v tých chybách mystická božskosť a nech už boli pastiermi svíň či prchkými opilcami, boli to stále hrdinovia mýtov, žijúci viac v príbehoch než v realite. Myslím na prísnych susedov, ktorých sme sa báli, na podivných spoluobčanov, dedinských bláznov, na staré ženy, ktorým sme sa cestou do školy úctivo zdravili a z ktorých sme poznali len tváre (ako sa pútnici klaňajú sochám na svojej púti), myslím na hasičov a futbalových fanúšikov a na krčmových štamgastov a starých mládencov, na panteón nášho detstva a jeho mystickú žiaru.
Svet vnímame v obrazoch, zložených spravidla z tých najbližších vecí. Náš obraz sveta sa tak skladá napríklad z ľudí, ktorí žijú okolo nás: ich tváre vytvárajú portrét sveta, a zároveň portrét nášho vnímania sveta.

Tento obraz sveta, poskladaný z ľudí okolo nás, sa postupom času mení; v detstve v ňom najväčší priestor zaberajú tváre rodičov, ktoré sa postupne zmenšujú a do mozaiky zastupujúcej svet pribúdajú ďalšie a ďalšie tváre, priateľov, učiteľov, partnerov, detí. Pre niektoré z nich platí to, čo v prípade hviezd: už dávno zhasli, no stále pretrvávajú na našej mape sveta, títo ľudia už možno navždy zmizli z nášho života, no stále spoluurčujú naše vnímanie sveta.

 

(jp)