George Orwell

 

Román 1984 si tak dnes osobuje vlastné čítanie, nezávislé od zámerov svojho autora. George Orwell (vlastným menom Eric Arthur Blair) bol komplikovanou a nejednoznačnou osobnosťou. Po celý život zostal presvedčeným socialistom: po vlastných skúsenostiach zo španielskej občianskej vojny odmietal komunizmus, ale rovnako vehementne odmietal pravicu. Menil svoje názory v mene intelektuálnej poctivosti a neraz kritizoval iných za názory, ktoré opustil. Niesol v sebe veľa protirečení. S priateľmi sa rozchádzal hádkami i bitkami, ale vedel sa s nimi veľkodušne pomeriť. Biografia autorov je voči ich dielam podružná, no patrí ku každým kultovým dielam a v prípade Orwella navyše pomáha ozrejmiť ten dvojitý paradox úspechu jeho diela: že sa úspech diela dostavil vďaka i napriek autorovi, a že nekorektné čítanie má blízko k pôvodným názorom autora.

Román 1984 napísal Orwell na sklonku svojho života už ako ťažko chorý: uchýlil sa na škótsky ostrov Jura, kde román v priebehu rokov 1948 – 1949 napísal. Mal za sebou úspech Zvieracej farmy, ktorý mu priniesol aj relatívnu finančnú nezávislosť: relatívnu, lebo v priebehu zimy musel kúriť aj hračkami svojho adoptívneho syna. Pre Orwella to neboli šťastné časy: po smrti matky a sestry umrela aj jeho žena Eileen, jeho diagnóza bola nezvratná, desil sa zimy, ktorá mala na jeho pľúcne ochorenie devastačné účinky. Navyše, Orwell veril, že komunisti ho chcú odstrániť – chodil ozbrojený, v Paríži si požičal pištoľ od Hemingwaya; rovnako reálne veril v skorú atómovú vojnu a po Teheránskej konferencii aj v premenu sveta na totalitné mocenské bloky. Bez ženy sa cítil osamelo – ženy vo svojom okolí desil náhlymi žiadosťami o sobáš (spravil minimálne štyri ponuky) i priamymi sexuálnymi atakmi (niektoré pred ním museli doslova utiecť).

To všetko nájde čitateľ pospájané nitkami so svetom románu 1984. Winston má z Orwella veľmi veľa. Azda ešte viac vo filmovom spracovaní než v románe zarezonuje okamih, keď Winston otvára zápisník a s tušenou fatálnosťou si začína písať denník. Winstonova odhodlanosť zapísať pravdu aj za cenu smrti je odhodlanosťou Orwella; jeho guličkové pero – cennosť zo starých čias v dobe, keď sa už nepíše (používa sa „speakwrite“) je Orwellovým perom, novinkou roku 1948; Winston začína zápisom 4. apríla – je to deň po pohrebe Orwellovej ženy Eileen. Winstonov kašeľ, citlivosť na studené počasie, vzťah k ženám, smrť matky a sestry – v tom všetkom možno vidieť Orwella. Je to však zároveň svojbytný románový svet. V politickej eseji by sa Orwellova paranoja, nepohodlie a predsudky neoddelili od autora a nedali by vzniknúť sugestívnemu a autentickému svetu kovového chladu.

 

1984

 

Orwellov najslávnejší román patrí do celého radu distopických románov – má svojich nasledovníkov i predchodcov. Dnes môžeme povedať, že svojich predchodcov zatienil – ale ak dnes zastupuje žáner distopických románov, je to aj preto, lebo má s nimi totožnú štruktúru. Pôdorys tohto typu románu narysoval najdefinitívnejšie Jevgenij Zamjatin vo svojom románe My z roku 1921 – označiť toto dielo za zabudnuté by nebolo presné, lebo ani nikdy známe nebolo. O Zamjatinovej utajenosti svedčí aj nasledujúca historka: keď Orwell jednému svojmu americkému priateľovi povedal, že sa chystá napísať vlastnú verziu románu My, ten si Zamjatinov román kúpil, aby si ho doma prečítal – ale prišiel mu tak nezaujímavý, že sa ho zbavil ešte počas letu do New Yorku. Zamjatin pritom zrejme natrafil na schému novodobého mýtu, ktorú po ňom úspešne preberajú jeho nasledovníci viacmenej bezo zmeny, vrátane Orwella. Ten sa k tomu v tradícii svojej intelektuálnej poctivosti otvorene hlásil a dokonca viedol písomný spor s ďalším distopistom Huxleym, ktorý vplyv Zamjatina na svoj slávny román Brave New World popieral.  (Spor mal aj s H. G. Wellsom, ktorý mu dokonca písomne zakázal vstup na svoj pozemok.) Zamjatinov román zadefinoval nielen témy, ale aj postavy a základný nárys deja: jeho rozdelenie ľudstva na dva civilizačné typy, dve archetypálne postavy muža a ženy, postupný vývin hrdinovho sebavedomia a iniciačná rola ženy, proces hrdinovej „pacifikácie“ a prevýchovy v závere románu, rola pudovej citovosti a sexuality – to všetko sa opakuje u Orwella, Huxleyho, Gilliama, Bradburyho, ale aj u Houellebecqa či vo filme Gattaca. Ak si napríklad vezmeme motív rozčlenenia ľudstva na dva typy, Wells v Stroji času (1895) používa civilizačný rámec, svojich Eloiov a Morlockov oddeľuje vďaka dlhému časovému odstupu aj evolučne a oddeľuje v nich dva odlišné póly človeka, dva rôzne sklony. Zamjatin používa filozofický rámec a delí ľudí na vyspelú, technokratickú spoločnosť, ktorá zabsolutizovala matematicky dokonalú, chladnú racionalitu, a na divochov, ktorí si ponechali „biologickú“ citovosť a spontánnosť. Orwell využíva politický rámec a obyvateľov Oceánie rozdelil na „ľudí“ – čiže straníkov – a „podľudí“, proletov. S podobnými deleniami sa stretneme aj v Gilliamovom filme Brazil, vo filme Gattaca či v Houellebecqovom románe Možnosť ostrova. Úspech románu 1984 spočíva aj v tom, že Orwell Zamjatinovu románovú štruktúru – ktorú prevzal v podstate nezmenenú – previedol do výsostne politickej roviny a svoj román neumiestnil do časovo vzdialenej, v podstate indiferentnej budúcnosti, ale do aktuálnej prítomnosti. Mimochodom, všetci spomenutí distopisti z prvej polovice 20. storočia majú spoločnú skúsenosť s „druhou stranou“ a príslušnosť k ľavici: Wells bol socialista, Zamjatin vyšiel z boľševizmu, Orwell zostal celoživotným socialistom.

Orwell Zamjatinov román politicky aktualizoval: 1984 nie je sci-fi románom, ale skôr pamfletom; dnes už vieme, že ani v politickej rovine nebol predpoveďou, ale skôr varovaním. Pokusy o iné čítanie sú podľa mňa zbytočné. Orwell sa sústredil na mechanizmus hrubej moci a vykreslenie totalitnej spoločnosti a snažil sa, tak ako napríklad Tarkovskij, vyhnúť akýmkoľvek dekoráciám sci-fi (Isaac Asimov vo svojej recenzii románu 1984 vylamuje otvorené dvere, keď detailne dokazuje, že sa o sci-fi román nejedná.) Z futurologického hľadiska sa Orwell dokonca vracia k „technologickému praveku“ – v jeho svete dominuje ťažký priemysel, zaujímavý je napríklad fakt, že v ňom nejazdia autá – ľudia jazdia metrom či vlakmi, spomína sa vrtuľník, autá však len jediný raz: sú to vojenské autá vezúce zajatcov, a celkom stačí fakt, že sa nedajú zohnať žiletky. Aj to však má svoj zmysel: Orwell si správne uvedomil, že v totalitnej spoločnosti bez slobodnej výmeny informácií sa nedarí ani vede a že hoci má totalitný štát v podstate neobmedzené zdroje a neobmedzenú pracovnú silu, ľudia v ňom živoria. Orwell sa pokúsil o vykreslenie sveta absolútnej moci, teda absolútneho útlaku a absolútnej kontroly. Winston Smith chápe, ako vláda Strany funguje – ale nechápe prečo. Toto je kľúčová otázka politiky vôbec: prečo vlastne Nemecko rozpútalo vojnu, prečo sa vlastne panovníci a štáty tohto sveta tak urputne a nevyberane usilujú o rast moci a zväčšovanie území, keď všetky agresívne metódy dokázateľne neprinášajú blahobyt, ale naopak úpadok obyvateľstva? Kto alebo čo je motívom a cieľom? Winston si takisto uvedomuje – a to je jeho posledný argument voči O´Brianovi – že svet Strany je postavený na vratkých základoch, pretože odporuje základnej pravde, základnej prirodzenosti človeka. Moc je vždy nestabilná: usiluje o absolútnosť, ktorá je nedosiahnuteľná a tento paradox v sebe vždy nesie. Dnes vieme, že Winston mal pravdu aj v praktickej rovine: komunistické impérium svoju genetickú vadu, svoj rozchod s pravdou neunieslo. Orwellov svet je založený na klamstve a ilúzii. Strana je násilím, nie presvedčením, Strane vlastne nik neverí a nik ju nemá rád, hoci jej súkolesie funguje – zatiaľ. Práve tu je rozdiel medzi svetom Zamjatinovho a Orwellovho románu: Zamjatinov román My predstavuje taký model spoločnosti, v ktorom je možná autocenzúra (u Orwella je to len cenzúra), pretože filozofia tejto spoločnosti je postavená na jednej z verzií pravdy – technickej, racionalistickej, matematicko-logickej. Má teda v sebe omnoho stabilnejšiu formu moci: je to moc, ktorá je vnútorná, imanentne prítomná v človeku. Je evidentné, že žiaden z Orwellových čitateľov nebude sympatizovať so Stranou. Zamjatin (alebo svet Gattaky či Bradburyho Fahrenheita) má bližšie k tomu, čo spravil Dostojevskij v Karamazovovcoch: jeho Ivan Karamazov a Veľký Inkvizítor reprezentujú takú formu ideológie, ktorá má v sebe určitú príťažlivosť, reálnosť, ľudskosť – a preto zvádza k diskusii, k vnútornej polemike. Nie je to čisté, ľahko prehliadnuteľné zlo, ale skôr pokušenie, opierajúce sa o časť našej prirodzenosti. Nechýba v ňom odpoveď na Winstonovu otázku prečo – za svoj cieľ totiž kladie jediný možný cieľ ľudského konania, ktorým je istá forma – hoci pokriveného – dobra. Orwell však zrejme úmyselne neplánoval filozofickú polemiku, a vôbec nijakú polemiku: Strana má totiž jediný argument, moc. Moc je jediným argumentom, nejestvuje nijaká logika, racionalita, hodnotový systém: preto môžu fungovať aj také heslá, ako je „Sloboda je Otroctvo“; takýto výrok nepoužíva ani štipku logiky, dve antonymá môže spojiť jedine moc. Strana nemá nijaké ciele ani záujmy okrem jediného: a tým je moc. Newspeak je jazyk preniknutý mocou, ktorá vylučuje akúkoľvek logiku. Rozmer problematickosti Orwell nevložil do doktríny Strany, ale do problému jej alternatív. V politickej rovine je to Goldstein: podľa všetkého nejestvujúca postava, akási karikatúra Trockého, stelesnenie politického intelektuála, ktorý neuvažuje v morálnych, ale ideologických pojmoch. Goldstein naznačuje typického ľavicového intelektuála: človeka sčítaného, premýšľajúceho, angažovaného, ktorý sa ale fatálne mýli, dopúšťa sa prešľapov, takmer zákonite sa dopustí neprávostí, ktoré neskôr ľutuje, a strana a revolúcia ho rovnako zákonite opúšťajú. Takýchto ľudí – a veľmi často spisovateľov – nájdeme aj na Slovensku množstvo: tak trochu k nim patrí aj Orwell a množstvo jeho súputníkov (napríklad Koestler). Druhá alternatíva k strane sa rozvíja v morálnej rovine. Orwell ukazuje neznesiteľnosť morálky, ktorú silou presadzuje nemorálny režim. V postave Júlie ukazuje vzburu telesnosti a sexuality. V románe sú vlastne len dve či tri ženské postavy: Júlia, staršia tučná žena a matka v spomienkach – všetky tri reprezentujú pudový, ženský, citový protiklad k totalitnej moci (feministkám sa 1984 určite nepáči). Orwell teda nijako nediskutuje o filozofických či politických princípoch moci – ukazuje len mechanizmy jej fungovania.

( jp)

Na obsah

Salman Rushdie

Chatwinove cesty

 

Spolu s Bruceom Chatwinom sme cestovali po centrálnej Austrálii v aute s pohonom na štyri kolesá, v aute, o ktorom sme boli opakovane informovaní, že „má byť odpoveďou Toyoty na Malé Subaru.“ Bruce sa nad týmto zvláštnym sloganom zamýšľal a snažil sa odhaliť mytológiu, ktorá by ho vysvetľovala. Malé Subaru evidentne patrilo k Predkom zo Snovej doby, ak ale naše auto malo predstavovať odpoveď, potom Brucea (tak ako Gertrudu Steinovú) zaujímalo, aká mohla byť otázka?

Byť s Bruceom obyčajne znamenalo byť jeho ochotným poslucháčom. Jeho témy sa mohli vyšplhať do výšok Mount Everestu (boli sme v polovici cesty na Ayers Rock a ja som bol polomŕtvy s fialovým odtieňom tváre, keď spomenul, že nedávno vystúpil do základného tábora na Evereste) a rovnako plynule mohli zostúpiť až k debate o tom, aké choroby možno dostať od rozličných európskych a afrických prostitútok. Bol skvelým rozprávačom s nevyčerpateľnosťou Šeherezády, človekom, ktorý sa trochu okázalo prezentoval svojimi kontaktmi a známosťami, horlivým čitateľom ezoterických textov, potulným vzdelancom, imitátorom – jeho Indira Gándhiová bola dokonalá – a skvelým zabávačom. Bol práve tak urozprávaný, ako bol zvedavý a zaujímalo ho všetko, od pôvodu zla až po otázku, ktorú kládlo Malé Subaru. Čo povedal o bývalom komorníkovi albánskeho kráľa Zoga, platí ešte viac o ňom samom: „ľudí ako on už viac niet.“ O aký hlas sme prišli, keď Bruce stíchol! Mal toho ešte toľko čo povedať.

Načo som tu (žeby vždy tak precízny Chatwin skutočne súhlasil s vynechaním otáznika?) je to, čo zostalo. Svoju poslednú knihu, „osobný výber“ esejí, portrétov, meditácií, textov o cestovaní a iných, nezaraditeľných chatwinovských prozaických foriem, dal dokopy počas svojho posledného, hrozného roka ťažkej choroby a tak je miestami nevyhnutne trochu nesúrodá; no jedno z jej najväčších pozitív je, že obsahuje množstvo najlepších autorových anekdot v jeho nenapodobiteľnom podaní.

Je tu Bruceov „hadí príbeh“, ako mu ho vyrozprávala upratovačka z Palerma, a Assuntin monológ, to je Bruce vytvárajúci Assuntu, so všetkým tým mávaním rukami a blčiacimi pohľadmi skôr postavu z komickej opery než zo života. A je tu aj Bruceovo stretnutie s Yetiho stopami a návšteva mansonovskej hipisáckej rodiny v Bostone. A sú tu aj jeho extravagantnejšie predstavenia: pôvabná momentka Diany Vreelandovej a môj obľúbený Chatwinov príbeh o stretnutí s Noelom Cowardom, ktorý mu povedal: „Veľmi rád som sa s vami stretol, ale už sa, žiaľ, nikdy nestretneme, pretože čoskoro zomriem. Ale prijmite jednu radu na rozlúčku: „Nech vám umenie nikdy nestojí v ceste.““

V tejto zbierke sú, treba hneď dodať, mnohé ďalšie zásadné pôžitky. Bruce Chatwin bol často najpôsobivejší v tých najvzdialenejších krajoch a Načo som tu obsahuje niekoľko skvelých príbehov z Ruska: nezabudnuteľnú Nadeždu Mandeľštamovú, ako si len tak mimochodom napráva vykúkajúce prsia späť do blúzky; stručný a vydarený príbeh o úpadku ľavicového hnutia v porevolučnom ruskom umení a o jeho objavovateľovi a uchovávateľovi, zberateľovi Georgovi Costakisovi; alebo plavba po Volge, ktorá je klasickým cestopisom. Bruce pred smrťou plánoval veľký ruský román; možno by dokázal, že je akýmsi Nabokovom naopak. Už sa to nedozvieme.

Afrika, v ktorej sa ten „púštny mutant“ homo sapiens, nomád a chodec vyvinul, je dejiskom rovnako dobrých poviedok: príbeh o prevrate, uprostred ktorého sa Chatwin ocitol v Benine, kde zbieral materiál na svoj román The Viceroy of Ouidah, a celkom odlišný (skôr komický než desivý) príbeh o tom, ako sa Werner Herzog a Klaus Kinski vybrali natočiť podľa tejto knihy film (premenovaný na Zelenú kobru) o niekoľko rokov neskôr do Ghany. V tomto texte Bruce sám seba netypicky a džentlmensky cenzuroval, keď vynechal nepochybne hanlivé opisy sexuálnych výstrelkov na mieste natáčania, ako aj svoj nie práve najlichotivejší názor na výsledný film, o čom ale s pôžitkom rozprával v ústnej verzii príbehu.

Bruceove politické názory boli, slušne povedané, trochu nevinné. Bol schopný pochvaľovať si, ako sa situácia v Južnej Afrike skutočne zlepšuje a nedokázal pochopiť, prečo Nadine Gordimerovú rozčuľovalo, keď o Namíbii vytrvalo hovoril ako o „Juhozápadnej Afrike.“ Vedel sa však aj neobyčajne trafiť a text s názvom „Veľmi smutný príbeh Salaha Bourguina“, využívajúci rasovo motivovanú vraždu v Marseille na otvorenie nechutnej témy francúzskeho kolonializmu v Severnej Afrike, patrí medzi najživšie diela, aké na túto tému vznikli.

Brucea veľmi priťahovali impozantné dámy v rokoch (a on priťahoval ich) a táto kniha nám predstavuje celý zástup takýchto žien: už spomenuté Nadežda Mandeľštamová a Diana Vreelandová, ale aj Madelaine Vionnetová, „architektka odievania“, ktorá svoje modely navrhovala na bábike, pretože sa neodvažovala prezradiť svojmu otcovi veľkosť svojho podniku (v dôsledku čoho sa obával, že je slabomyseľná); a Maria Reicheová, ktorá celý svoj život zasvätila snahe objasniť tajomstvo čiar a obrazcov v peruánskej pampe. A príbeh pani Gándhiovej je rovnako krásny na papieri, ako bol, keď ho rozprával nahlas. „Ako veľmi sa chce tá žena stať premiérkou!“ povedala pani G. o pani Thatcherovej. „Mala som chuť povedať jej, že ak chce byť tak strašne premiérkou, nikdy sa ňou nestane.“ Čo len dokazuje, že aj matka Indira sa môže mýliť.

Načo som tu je určite, ako naznačujú už charakteristiky na obálke, formou autobiografie, ide však o autobiografiu mysle. V tejto knihe, tak ako aj v živote, Bruce Chatwin neodhaľuje skrytý život svojho srdca. Želal by som si, aby to tak nebolo, pretože to bol citlivý človek veľkého srdca, len zriedkavo to však preniesol aj do svojich textov. Výnimkami v tejto knihe sú dojímavý portrét otca; elégia za Afganistanom, ako ho poznal Byron a ktorý neskôr udupali ruské vojská, ktorá bude početným obdivovateľom Brucea Chatwina znieť ako žalospev nad tým, čo sme jeho predčasnou smrťou stratili:

 

Už sa nevyspíme v nomádskom stane, nevystúpime na minaret v Džame. A zabudneme, ako chutí teplý, hrubozrnný, trpkastý chlieb, zelený čaj ochutený kardamonom (...) A nezacítime už vôňu fazuľových polí (...) ani pach snežného leoparda vo výške štyri a pol tisíc metrov nad morom.

 

 

(Preložil jp)

Na obsah

Vladimír Solovjov

 

Silná generácia ruských mysliteľov, označovaných ako ruská kultúrna renesancia, mala dvoch hlavných predchodcov: Dostojevského a Solovjova. Predovšetkým Vladimír Sergejevič Solovjov (1853 – 1900) predznamenal najvýznamnejšie ruské intelektuálne hnutie svojim dielom, ale aj svojou osobnosťou. Ako filozof, básnik, mystik, teológ a publicista sa mohol stať vzorom navzájom rôznorodých osobností, ktorých tvorba zahŕňala azda všetky žánre od poézie po filozofiu. Rovnako zásadné boli aj témy, ktoré Solovjova zamestnávali: kríza západnej filozofie, vzťah moci a náboženstva, úloha Ruska a ľudstva vôbec; spoločne s Dostojevským presadil do centra ruského myslenia otázku náboženstva (s veľkým ohlasom sa streli jeho verejné prednášky, napríklad o Bohočlovečenstve). V neposlednom rade však inšpirujúco pôsobila jeho osobnosť: Solovjova si netreba predstavovať ako šedivého klasika a veľaváženého filozofa – bol to celoživotne zapálený a oduševnený človek s mladistvým elánom, mystik a askéta s nezvyčajným zmyslom pre humor, v ktorom mnohí videli predobraz Aľošu a Ivana Karamazovovcov.

 

Vladimír Solovjov sa narodil v rodine významného historika a profesora moskovskej univerzity Sergeja Michajloviča Solovjova. Najprv študoval biológiu, neskôr prešiel k filozofii a prvýkrát na seba upozornil svojou záverečnou magisterskou prácou Kríza západnej filozofie, ktorú vydal ako 21-ročný. Toto dielo vzbudilo v Rusku veľký ohlas – medzi Solovjovových čitateľov patrili aj Dostojevskij a Tolstoj, ktorí neskôr navštevovali aj jeho verejné prednášky. Dvadsaťročný filozof sa spriatelil s vtedy päťdesiatročným Dostojevským, kým k Tolstému zostal rezervovaný a neskôr sa kriticky vyjadroval k jeho postojom. Kríza západnej filozofie nie je len odvážnym a v mnohom provokatívnym dielom mladíka, ktorý vyhlasuje oficiálny krach západného racionalizmu a v podstate zosmiešňuje materializmus a empirizmus, ale je zároveň neobyčajne filozoficky pregnantným dielom pre tak mladého autora, ktorý vlastne filozofiu ani neštudoval a ktorý sa okamžite stáva najväčšou intelektuálnou nádejou ruského myslenia.

 

Namiesto oslnivej univerzitnej kariéry odchádza Solovjov do Londýna na študijný pobyt a odtiaľ putuje cez Taliansko a Grécko do Egypta (kam sa vráti ešte raz, na sklonku svojho relatívne krátkeho života). Navyše v roku 1881 na verejnej prednáške vyzve cára Alexandra III., aby sa zachoval podľa princípu kresťanskej milosrdnosti a odpustil vrahom svojho otca Alexandra II.. Toto vyhlásenie vyvolá už priamo na prednáške veľké pobúrenie jeho nadriadených, na druhej strane búrlivé nadšenie u študentov – v jeho dôsledku sa však Solovjov vzdáva univerzitnej kariéry. Napíše list priamo cárovi, v ktorom zdržanlivým tónom obhajuje svoj postoj a čaká od panovníka kresťanský príklad pre celé pravoslávne Rusko. Z rovnakého dôvodu píše cárovi aj Lev Tolstoj – zapálený a emóciami podfarbený list, ktorý sa Alexandrovi údajne ani neodvážia predložiť. Cár dá piatich obvinených popraviť.

 

Solovjov napíše niekoľko zásadných filozofických diel: Filozofické základy komplexného vedenia, Kritika abstraktných princípov, Ospravedlnenie dobra, Tri rozhovory a ďalšie; druhým významným okruhom sú teologické práce, ktorých ústrednou témou je snaha o zmierenie a zjednotenie kresťanstva, teda predovšetkým katolíckej pravoslávnej cirkvi; okrem toho je však aj plodným básnikom (ak sa k jeho filozofickému odkazu prihlásili myslitelia ruskej kultúrnej renesancie, k jeho poézii sa hlásili ruskí symbolisti) a je aj autorom rôznorodých diel, napríklad Legendy o Antikristovi, niekoľkých drám, epigramov a satirických básní a napokon aj mnohých článkov a početnej korešpondencie.

 

Solovjov mal nepochybne osobnú charizmu, evidentnú aj zo zachovaných portrétov: tak ako pri mnohých ruských mysliteľoch je jeho osobnosť rovnako podstatná ako jeho literárne dielo. Nebol to len významný filozof a publicista, ale aj básnik a mystik. Žil asketickým spôsobom života, v noci pracoval a spával posediačky v kresle, bol známy tým, že pomáhal ostatným a o seba nedbal: v dôsledku svojho asketizmu umiera 47-ročný s oslabeným a podvýživeným organizmom. Ale zároveň to bol človek s neobyčajným zmyslom pre humor, ktorý praktizoval aj vo svojej korešpondencii; vo svojich básňach ironizoval svojich priateľov, ale aj sám seba (napríklad vo vlastnom epitafe: „Владимир Соловьев / Лежит на месте этом. / Сперва был философ, / А ныне стал шкелетом (...)“). Na rozdiel od Dostojevského nielenže nebol antisemitom a xenofóbom, ale verejne sa zastával Židov, Poliakov a Katolíckej Cirkvi; v protiklade k väčšinovej mienke kritizoval rusofilstvo a antisemitizmus a odmietal oficiálnu ruskú politiku – zasadzoval sa za práva Poliakov, odmietal obsadenie Konštantínopolu, aktívne sa usiloval o zmierenie s katolíkmi a protestantmi. Za svoje postoje bojoval Solovjov aktívne a otvorene, pritom však korektne a so svojimi protivníkmi viedol priateľskú korešpondenciu.

 

Vo svojom prvom filozofickom diele Kríza západnej filozofie Solovjov kritizuje racionalistickú „školskú“ filozofiu a hlása jej definitívny koniec. Na tento zánik západnej filozofie nadväzuje svojim dielom Filozofické základy komplexného vedenia, v ktorom predstavuje svoju víziu novej, komplexnej filozofie. Pritom nám neujde dvojnásobný paradox Solovjovovho prístupu: za prvé, kritika exaktnej filozofie je tu vedená exaktne filozofickou metódou. Za druhé, akú motiváciu má veriaci človek s mystickými zážitkami na využívanie striktnej filozofickej metódy so svojimi dôkazmi a odvodeniami? Inými slovami, ide o jeden zo základných paradoxov filozofie – o rozpor medzi vierou a rozumom, o paradox, na ktorý narazíme napríklad u Pascala či Šestova.

 

Prvá zásadná odpoveď Solovjova na tento paradox je pregnantne spracovaná v jeho Duchovných základoch života. Prečo sa má veriaci človek venovať filozofii a poznávaniu sveta (od čoho ho odrádza veľmi silná tradícia z prostredia cirkvi)? Solovjovova obhajoba poznania vychádza z jeho zásadného princípu spájania. Cieľom je jednota: človeka s Bohom, človeka s druhým človekom, človeka s celým bytím, pozemského sveta s nebeským kráľovstvom. Toto zjednocovanie je našou hlavnou úlohou a má dva zákonité smery: stať sa prístupným a otvoreným pre iných – a spraviť svet prístupným pre seba. A toto druhé smerovanie sa realizuje poznávaním. Ak je teda jednou možnosťou rozdelenosť, nesvornosť a izolácia, druhou možnosťou je otvorenosť a otváranie – v láske, tolerancii a poznaní. Solovjov teda stotožňuje zlo (etika) s iracionalitou a nezmyselnosťou svetového bytia (gnozeológia). Odpoveďou je teda láska a poznávanie – dve cesty k naplneniu v zjednotení.

 

Druhá odpoveď spočíva v Solovjovovom osobnom živote. Pre ruských mysliteľov je príznačná jedna črta: u mnohých z nich sa stretneme s obrátením v mladosti, pričom tento radikálny obrat (zo Šavla na Pavla) zostáva dominantný v ich neskoršom diele v oboch póloch. Solovjov v mladosti prekonal obdobie ateizmu a počas štúdia biológie sa prikláňal k súdobému empirizmu. Jeho cesta naspäť k pravoslávnej viere viedla – trochu atypicky – cez filozofiu. Tým možno vysvetliť jednak Solovjovovu vieru vo filozofiu ako nástroj viery, a na strane druhej až obsedantné vybavovanie si účtov s empirizmom. (Tento princíp možno nájsť aj u Dostojevského, Tolstého či Šestova; radikálnym obratom prešli aj S. Bulgakov či Florenskij).

 

Tretí dôvod v prospech filozofie nájdeme v jeho Filozofických základoch komplexného vedenia: filozofia hrá v komplexnom vedení ústrednú rolu (a aj preto si ju autor volí ako svoju metódu), pretože na rozdiel od transformácie štátu a cirkvi je filozofické poznanie prístupné jednotlivcovi bezprostredne a premena vedomia sa tak môže realizovať priamo. Oproti mystickému poznaniu, ktoré Solovjov kladie najvyššie, a umeleckej tvorbe má filozofické poznanie výhodu, že je prístupné každému. Filozofia je teda najlepšou vstupnou bránou do celku komplexného vedenia, pretože je schopná komunikovať aj iné druhy poznania a cítenia.

 

Niekoľko kľúčových princípov, prechádzajúcich celým Solovjovovým dielom:

Číslo Tri. Na toto číslo narazíme u Solovjovu, kedykoľvek vymenúva základné fázy, prvky či princípy, ale aj keď ide o akékoľvek menej zásadné delenia či charakteristiky. Číslo tri dáva zároveň jeho dielam priam hudobný rozmer a štylistickú symetriu.

Organizmus. Solovjov hlása jednotu v mnohosti: navzájom rozdielne prvky vníma ako orgány jedného tela, každý z nich má inú funkciu, dokopy však vytvárajú jeden celok. Takýmito orgánmi v organizme ľudstva sú jednotlivé národy, ale aj jednotlivé cirkvi. K organizmu prirovnáva aj samotnú Cirkev: jej hlava (Kristus) a srdce (Bohorodička), ako dva najdôležitejšie orgány, dávajú tomuto telu božský charakter.

Oddelenosť jednotlivých častí je len dočasná a iluzórna: „prvenství bytí nenáleží odděleným částím, nýbrž celku.“ (Duchovní základy života, str. 75)

Zjednotenie. Symbolika čísla Tri a metafora organizmu ako našej primárnej identity a primárneho zdroja bytia vyjadrujú Solovjovovu ústrednú tému a zároveň celoživotnú úlohu: zjednocovanie. (Je príznačné, že aj vo svojom osobnom vývine dospieva Solovjov k svojej integrálnej osobnosti preklenutím dvoch fáz: raného ateizmu a neskoršieho koketovania s rusofilstvom.) V hľadaní novej filozofie dospieva k nevyhnutnosti prepojenia dvoch antagonistických smerov západnej filozofie – racionalizmu a empirizmu. V teológii sa aktívne usiluje o zmierenie západného a východného kresťanstva. Celé ľudstvo sa podľa neho nachádza na prahu tretieho obdobia svojich duchovných dejín – po východnom monizme a západnom atomizme vidí jedinú šancu v preklenutí týchto dvoch antagonizmov v záverečnom integralizme. Princíp „tretej sily“ spočíva podľa Solovjova v nevyhnutnosti preklenutia dualizmov, ktoré samé osebe predstavujú slepé, sebazničujúce cesty. Solovjov je tak v prvom rade hlásateľom novej, integrujúcej epochy ľudstva a špecifickej dialektiky (monizmus – dualizmus – syntéza).

 

U Solovjova sa čitateľ stretáva s istou monotónnosťou; pri filozofických dielach je to v dôsledku jeho snahy o striktne filozofický postup (pričom s filozofickou metódou preberá aj jej nedostatky – často používa chybné či povrchné vyvodzovanie na hranici sofizmov) a aj mnohé jeho teologické pojednania vlastne neprinášajú nové témy, ale sú skôr rozpracovávaním niekoľkých princípov, ktoré Solovjov nijako  neodvodzuje – v dôsledku toho ide o texty bez skutočného vnútorného pohybu, texty skôr statické, než dynamické. Záverečná časť Filozofických základov komplexného poznania môže čitateľa priviesť až do zúfalstva... A akou úľavou je po tejto metodickej drine čítať prosté vety Duchovných základov života, ktoré sa autor nesnaží nijako dokazovať a odvodzovať, ale predostiera ich vlastne ako básnik. S niečím podobným sa stretneme u Leva Šestova z generácie Solovjovových nasledovníkov: Šestov píše hrubé filozofické traktáty spochybňujúce filozofiu. Akoby však aj Solovjov napokon dospel k princípu, ktorý Šestov medzi rečou spomenie: filozofia by sa mala zaobísť bez akýchkoľvek dôkazov.

V tomto duchu píše Solovjov svoje Duchovné základy života: namiesto striktnej logiky pútavé, s ľahkosťou načrtnuté myšlienky v prieniku poézie, filozofie a teológie.

Solovjov bol veľkou osobnosťou s rozsiahlym a vplyvným dielom. Bol vzdelaným a ambicióznym filozofom, ktorý filozofickú tradíciu neodsudzoval z titulu viery, slovanstva či východu, ale dokázal s ňou viesť rozhovor jej vlastným jazykom. Do svojich filozofických diel vkladala aj úvahy o dejinách a estetike, ale aj svoje vlastné verše. Venoval sa aj estetike a literárnej kritike (pred Tolstého či Gončarova kládol Dostojevského, pretože ten nebol len realistom), písal aj o politike a náboženstve. Dôležité na Solovjovovi je však to, že v ňom bolo niekoľko osobností, ktoré boli dôsledné vo svojom poslaní a zároveň dokonale koexistovali. Solovjov-filozof bol zároveň básnikom s veľkým pochopením pre krásu prírody a ľudské city; človekom, ktorý si stál za svojimi názormi do dôsledkov, čo mu v Rusku vynieslo mnohé obvinenia a množstvo nepriateľov; bol zároveň askétom, altruistom a mystikom; od suchopárneho filozofa sa líšil aj svojim zmyslom pre humor a spoločnosť; podnikol niekoľko ciest po Európe, navštevoval kláštory i vidiecke sídla svojich priateľov. Vďaka tejto viacrozmernej osobnosti ovplyvnil mnohých už počas svojho života a po svojej smrti sa stal vzorom pre celú jednu generáciu: ukázal príklad dôležitosti a plodnosti nejednostrannosti, ktorou prevyšoval svoje ruské prostredie a ktorá bola zásadná pre štýl jeho diel, hĺbku jeho názorov i pôsobenie jeho osobnosti.

(jp)

Na obsah

 

Július Bruna

 

Sýria

 

Krajina, o ktorej sa teraz najviac hovorí. Škoda, že u nás vieme o krajinách len v súvislosti s bojmi, súperením veľmocí a zlom. Ja som ešte zažil v Sýrii pokoj. Pre mňa bola vždy hlavne krajinou najstarších dejín, krajinou, odkiaľ pochádzalo veľa mojich známych – kolegov architektov či iných profesií. A keďže môj sused v Alžírsku a dlhoročný priateľ Yasser bol tiež odtiaľ, poznal som ju lepšie a o to viac som tam aj túžil ísť. Podarilo sa to na sklonku milénia. V Prahe som často robil drobné štúdie a tiež výtvarné diela pre film Arabella a tak mi na konci jesene kúpil Yasser letenky do Sýrie. O všetko tam sa mali postarať jeho kamaráti a rodina. Počasie mi podľa aktualít malo priať. Ale po príchode sa náhle ochladilo. Aj tak šlo všetko hladko. Taxikár si za cestu z letiska hladko vypýtal desaťnásobok obvyklej ceny, čo som pochopil až doma – u Zeinovcov, keď sa jeho otec zdravo rozčúlil. Ale potom to všetko šlo ozaj hladko. Výlety z návštevy rôznych miest som vždy ukončil prespaním u nich. Tak si to oni vymysleli. Ale mne to nemohlo stačiť. Sýria je veľká a tak som ich trochu oklamal. Bol som tu tak blízko slávnych antických miest, že moje srdce dobrodruha zavelilo – útek! A stálo to za to! V Palmýre som si užil rozsiahle, značne zachovalé mesto, ktoré dostalo meno podľa rozsiahlych palmových hájov. Život mu dával liečivý prameň už niekoľko tisíc rokov. V časoch rozkvetu – za vlády Septimie Zenobie, bolo mesto krásou i veľkosťou porovnateľné s tými najväčšími v centre Rímskej Ríše. Domácich v hoteli a v reštaurácii som si získal hlavne portrétmi a oni mňa vynikajúcou kuchyňou – z arabských krajín som ju hodnotil najvyššie!

Ďalším lákadlom dávnej histórie je mestský štát Ugarit. Domáci mu dávali prívlastok najstaršie mesto, ktoré dalo svetu najstaršie písmo. Ale tu teraz nejde o prvenstvo vo svete. Chcel som tam byť a precítiť ú atmosféru! Podarilo sa! Tajuplný pahorok viac skrýva ako odhaľuje a je tu už cítiť turistický priemysel. Ale zážitok silný. Prekvapenie ma však čakalo, keď som sa vybral sám k moru. Mesto leží len pár metrov od mora, ale pobrežie bolo tak romanticky nedotknuté a krásne, že som tam strávil viac času ako v meste. Tu už začala jar – na zelenom trávniku kvitli stovky cyklámenov a v diaľke bolo vidieť skalné bralo nad morom, za ktorým je už Turecko. Zrazu som objavil útes, ktorý padal do mora. Ale nebol to útes, bola to súvislá vrstva antických črepov, ktorá sa voľne sypala do mora. Táto vrstva šla až niekoľko sto metrov do diaľky. Srdce archeológa zaplesá. U nás objav storočia – tu úplná všednosť. Neodolal som a pár ich máme v našej zbierke v Antickom múzeu.

Ale mám aj inú skúsenosť – stretol som tu milého deduška s nošou plnou byliniek. Ako krásne ich opísal, tak krásne voňali. Dal mi jednu a vzbudil vo mne túžbu mať ich viac! Dlho som putoval v smere vzácnej lokality, ale nakoniec som to vzdal. Aj tak mi ostala krásna spomienka. Ono vôbec – v Sýrii som stretol len samých milých ľudí. Bol som dojatý, s akou srdečnosťou som sa denne stretal! A to som tu bol len jedenásť dní!

Vďaka režimu je v krajine pokoj a mier, i keď sa vyskytli nejaké nepokoje s vážnymi následkami, veľa sa o nich nehovorilo. Žije tu zmes národov, konfesií a je tu úžasná hĺbka historickej kontinuity. Najviac ju symbolizuje Damaskus, mesto spomínané v Biblii i v rozprávkach Tisíc a jednej noci. Má vyše štyritisíc rokov histórie. Len v kocke – najslávnejšia mešita stojí na mieste Baziliky Sv. Jána Krstiteľa a z veľkej časti využíva jej pôdorys. Dodnes sa muslimovia a domáci kresťania chodia pokloniť relikviám Jána Krstiteľa. Všade okolo je staré mesto s nekonečnými bazármi a uličkami kaviarní. Je tu i jedno z posledných miest, kde sa stáročia udržiava tradícia dramatického čítania zo starých kníh. Toto čítanie bolo pre mňa úžasným zážitkom a bolo znásobené fascináciou z poslucháčov, ktorí to tak živo prežívali. Každá dôležitá pasáž bola dramaticky stupňovaná výškou hlasu, pomlkami a ráznymi údermi meča. Nemyslím si, že to je len pre turistov – takým som tu bol len ja!

Ďalší deň som sa vybral do horského údolia na hranici s Libanonom. Je tu živá enkláva kresťanov. Ktorí hovoria jazykom Ježiša – aramejsky. Dedinka sa volá Maalula a je tu zopár ozaj starých chrámov s magickou atmosférou. Jeden z nich je v jaskyni pod skalným previsom. A ľudia sú tu ozaj pohostinní a milí. Šéf recepcie hotela ma osobne pozval k nim na večeru. Nenechal som si ujsť príležitosť, aby mi spoločne povedali niečo tým jazykom, ktorým dal Ježiš svetu veľké posolstvo lásky! Oni si doma s radosťou odložili obraz, ktorý som im namaľoval a portrét rodiny.

Po poslednom zneistení situácie v Sýrii sa obávam o všetkých dobrých Sýrčanov všetkých vyznaní. Tým votrelcom z východu či západu je ukradnuté, že rozvrátia pokoj a mier, ktorý tu vládol tridsať rokov. Nebol bez chyby, ale to, čo prichádza, nebude iné ako v Iraku, Líbyi či v Egypte. A vôbec nebude tak smerovať ako u nás – nežne, i keď nečakane. Smutný výsledok veľkých hier mocností, kde tisíce mŕtvych sú len nutnou štatistikou.

 

 

Na obsah

JÁN PAROŠ : UKRAJINA - POHĽADNICE

 

Ľvov

Načo som vlastne tu? Čo tu hľadám? – tá istá, opakovane sa vynárajúca otázka, ktorá sa v cestovateľovi objavuje v cudzích, s jeho životom citeľne nesúvisiacich miestach (ako prvýkrát zreteľne na prvej káve v Ľvove, na terase kaviarne v úzkej pasáži, keď si zvedavo obzerá okoloidúcich a konfrontovaný s ich životmi – ktoré majú zreteľne svoje miesto tu, práve teraz na ne hľadí, odohrávajú sa priamo v tejto pasáži, toto je ich miesto – si jasne uvedomí, že tieto miesta, tieto životy nijako nesúvisia s jeho životom, okolo neho bezchybne, plynulo funguje veľký, nedozierny, komplikovaný mechanizmus miestneho života, do ktorého on nikdy nepatril, v okoloidúcich zreteľne rozoznáva svoju vlastnú neprítomnosť, nikdy tu nebol a nikdy sem nepatril, tieto miesta existovali a fungovali bez neho, a on teraz pozoruje tú cudzotu, svoju vlastnú neprítomnosť v mechanizme života tohto mesta, akoby svojim premiestnením, svojou cestou sem obišiel vlastný osud a pozoroval čosi na odvrátenej strane skutočnosti, ako to býva v prípade cestovateľov v čase, ktorí sa ocitajú v dobe, ktorá im nemala patriť, alebo ktorí pozorujú aj seba samých v reálnom čase a zároveň sú prítomní ako nepatriční pozorovatelia svojim násilným, neorganickým cestovaním. Ale tá istá otázka – načo som tu? – by rovnako platila aj vtedy, ak by cestovateľ zostal doma, týkala by sa rovnako miesta, na ktorom by zostával, lebo: prečo práve tu? a: čo s týmto miestom? A predsa sa táto otázka (ako pochybnosť? ako výzva?) objavila ešte niekoľkokrát v iných mestách, keď ráno kráčal podivuhodnými, nikdy predtým nevidenými ulicami.

Rachiv

Keď sa cestovateľ zobudil v Rachive, po noci, v ktorej sa mu snívali sny, ktoré na dôraze získali najmä neskôr, pocítil nástojčivú potrebu vykročiť do ulíc mesta a hneď tak aj urobil. V rannom šere – mesto sa ráno a večer ocitalo v tieni vysokých okolitých kopcov, na ktoré sa šplhali „ulice“, cesty vedúce k niekoľkým domom a neskôr samotám so záhradami a pokosenými lúkami, viditeľnými na strmých svahoch aj z centra mesta – zahol do bočnej ulice už prebudeného mesta s ranným ruchom, ktorého príjemné tempo, bez stresov, náhlenia a „cesty za povinnosťami“, pozoroval aj neskôr na iných miestach a obľúbil si ho (najradšej mal ukrajinské mestá skoro ráno a neskoro večer, keď v nich vládol práve tento príjemný, možno trochu orientálny ruch). Nástojčivý impulz vydať sa do mesta, „na cestu“, sa premenil na intuitívne vnímanie cesty samotnej: pristavoval sa pri jednotlivých domoch, ktoré v ňom otvárali obrazy: sivý podlhovastý dom so škridlovou strechou, postavený v zvažujúcom sa sklone ulice ako nemý, intenzívny posol iného sveta; poschodový dom s dvorom zarasteným vysokou, ružovokvitnúcou burinou, ktorej hustý porast prekrýval akýkoľvek živý pohyb na dvore, takže sa zdalo, že ani k dverám domu nevedie nijaký chodník cez tento homogénny porast, ktorý svoje zvrchované panstvo rozšíril aj do predzáhradky susedného domu ako jediný skutočný obyvateľ priestoru; ranná hodina telocviku za plotom školy, susediacej s kostolom a deti, ponorené do svojho školského zamestnania, v skupinkách sa venujúce behu; a napokon to bol vnútorný, v cestovateľovi sa ozývajúci hlas, rozprávanie, ktoré sa v ňom v určitých chvíľach ozývalo a plynulo v pevnom, presnom rytme, ktorý bral vždy vážne (spomenul si na tento hlas, zreteľne odlišný od všetkých ostatných  vnútorných hlasov, prehovárajúci na vojenčine, keď sa spolu s ostatnými vojakmi viezol v nákladnom aute a sediac pri zadnej bočnici pozoroval plynúcu cestu, pozorne počúvajúci, zahĺbený do seba, vo svojich okamihoch skutočného vnímania.) Bol to ten istý hlas, v ktorom rozoznával a uctieval tú istú objektívnosť bez ohľadu na plynúce roky, bez ohľadu na to, kým on sám v danom čase bol: podobne ako v istých zvláštnych okamihoch, rozsiatych v čase, to bol vždy ten istý, pravdivý, skutočný hlas, ktorým k nemu prehováral svet – alebo Boh – prostredníctvom jeho vlastného hlasu (prípadne naopak) a v ktorom bez ohľadu na jeho vlastnú nedokonalosť, omylnosť a hriešnosť zaznievala tá istá posvätná pravdivosť a zásadnosť. Tieto okamihy, rozhodené v čase, predstavovali čosi ako jedinú miestnosť, do ktorej vstupoval a neomylne cítil jej nemennosť, bol vždy znova „tu“, v rovnakom mieste, v tom istom hlase a považoval tieto okamihy za vnútornú kostru svojho života, za to, čím skutočne bol – a kedysi sa rozhodol venovať a prípadne obetovať všetko pre ich skutočnosť, všetko vo svete ľudí za oknami samoty.

Mukačevo

Na cudzej, zaujímavo, objavne cudzej ulici Mukačeva, v jasné jesenné ráno cestovateľa cez pocit nezvyčajnej ľahkosti zasiahol pocit náhleho súladu – pocit, ktorý bol sám osebe skôr medzerou, ľahkosťou, vyprázdnením, bola to náhla priezračnosť, skôr čistota svetla než slová – ten pocit, ak by mal byť vyslovený nezvučným hlasom, ktorým sa nám oznamujú veci v snoch, by znamenal asi toto: teraz nezáleží na tom, čo bolo a čo bude, všetko je teraz v tomto plynutí, všetko je dobré takto a na tom teraz záleží. Skutočnosť vnímame cez množstvo rôznorodých vnemov a faktov a občas zaznie ich súzvuk, akord, v ktorom začujeme čosi z harmónie celku, z tušenej harmónie sveta; sme to my, v kom sa synchronizujú tisícoraké úlomky reality do tónin a harmónií, ktoré dávajú sfarbenie nášmu svetu. Cestovateľ práve hľadel na modré nebo nad strechami budov a na niekoľko bielych kopovitých oblakov v diaľke, keď sa v ňom rozhostil tento vzdušný a prázdny, no celkom zreteľný pocit, pocit bez váhy a bez vyformovaných slov, ktoré by mali svoj tvar a svoju váhu; a potom v tomto náhlom akorde plynuli ľudia okolo a cestovateľ akoby bol s nimi spojený, akoby bol spojený s týmto svetom, ktorý sa náhle vyjavil ako harmonický, plynulý mechanizmus so svojim tempom, vo svojom neuvedomelom ľahkom plynutí, sám pre seba neviditeľný v tom súvise a harmonickosti, ktoré náhle pocítil cestovateľ. Po chodníku pred ním kráčal starší muž, s celým svojim životom prítomným v tomto tele, so všetkými svojimi rokmi! Dvor za bránou, v ktorého ladnom nesúlade, v ktorého neumelej kráse – rozširujúci sa priestor dvora tvorilo niekoľko domácností, viacero firiem, kopa starého materiálu a jeden takmer rozsypaný starý dom, nezávislé, a predsa vzájomne prepojené časti celku, jedného dvora za bránou – pocítil cestovateľ podobnú spojitosť a spomenul si na iné významné dvory, charakterizujúce preň niektoré iné mestá. A potom ďalší ľudia kráčajúci po chodníku, tváre a najmä ten plynulý pohyb – prúdenie jedného, v jednom akorde zladeného mechanizmu tohto sveta – sveta vôbec. Niežeby bol cestovateľ, tak úzkostlivo pozorujúci okoloidúcich, pre nich neviditeľný: jedno dieťa v kočíku za ním vyvrátilo hlavu v dlhom, nemom detskom pohľade. Po celej tej sume faktov a nakopených turistických vnemov to bol pre cestovateľa pocit: len okamih prázdna a ľahkosti bez slov, nijako významný, ako si uvedomoval, a položil si otázku: pre takéto pocity cestuješ až sem? A o čosi neskôr si odvetil, nie slovami nejakého pocitu, ale vlastnými slovami, že cestuje aj preto.

 

 

Na obsah

 

Micha

Básničky

 

1.

Keď sa smejú sobíky

radujú sa koníky

na ne z výšky

z veľkých diaľok

pršia malé gombíky.

 

V rámci tejto radosti

konajú sa hlúposti

zľava, sprava

cudzí, naši

ocitli sa na Domaši.

 

Majúc tichú hodinku

opekajú slaninku

keď si bruchá namastia

popadajú do chrastia.

 

Nájdu žltú ľaliu

zo žiaľu sa opijú

potom takí ožratí

pôjdu všetci do chaty.

 

No a v chate zavládne

rozumové bezvládie.

 

 

2.

Keď si bežíš svetom smutný

nájdi pníčok do ňho utni.

Kúp si nový uterák,

vraj aj joga zaberá

 a ak už si celkom v háji,

pochutnaj si na papáji.

 

 

3.

V hlavnom meste nastal ruch

zo skríň letia roje múch

každému tu v hlave straší

len neznámi, žiadni naši

národ sebe?

každý sám

už nestíham, utekám.

 

 

4.

Koľko nosov vlastní včielka?

Mala nádej zamknúť dvierka?

Vyšiel záver na kare?

Hrajú naši finále?

A kúpili do daru

 veveričke fujaru?

 

To sú veci čo nás mučia,

vezmite nás do náručia.

Nech sme aspoň na chvíľu

vyvedení z omylu.

 

 

5.

Stručné dejiny spoločnosti-

staré črepy a pár kostí.

 

 

6.

Sneží vianočka

píše na líčka

komárí bozk.

Ako dakedy

nahlás obedy

utri soplíky

kúp mi cukríky

a mám ťa dosť.

 

 

7.

Na obzore traktor kosí

strom si stojí v poli bosý,

ponožky mu nekúpili

lesné víly by len pili.

 

Od nôh ťahá, mravce štípu

vodu tú mu chrústy chlípu

 v dedine sa píla brúsi,

strom to teda radšej skúsi.

 

A vytiahne pomaly

bosé nohy z otavy.

 

Pletú sa mu korene,

listy kričia: Ideme!

 

Presúva sa značne ťažko,

napriek tomu

síl má dosť.

 

Vykročil, smer neistý je.

Ale žije budúcnosť.

 

8.

Nemá každá húsenica

štyri slniečka

niektorá sa možno dočká

iná nedočká.

 

Rovnako aj každý stolček

nemá vlastné sláky

jeden chová prepelice

ďalší tri slimáky.

 

Podotýkam bez domčeka

tak sa nám to páči

a kto zmokne pod stromčekom

uschne pri guláši.

 

 

9.

Nad snom hory krúžil mesiac

visel z neho tieňostrom.

Muchy spiace na plafóne

podobali sa nám dvom.

Netušili jasnozrivo,

že sa blíži iný deň

ich prichýli mucholapka,

ja zajtra už neprídem.

 

 

10.

Ihlica sa pokrivila

vlna sa zľakla očka

budíku ušla struna

a hodina si počká

vonku sa ženia plechy

berú si kladivá

na hlave rastie hrča

keď sa nik nedíva

slušne sa pýtam nožníc

kedy to prestane

kto čaká, ten sa dočká

odžmurknú:ešte nie!

 

 

11.

Vo vrecku štyri cukríky a trochu tabaku

tabak je vlastne rozmrvený po celom ruksaku.

Ruksak je už dosť starý, má odlomený zips.

Zipsom je preto zicherka, no aj tá nechce ísť.

Zicherku teda šmarím od zlosti do koša.

V koši sa čosi kazí, smrad stúpa do nosa.

Nos má dve nosné dierky, jedna je upchatá.

No do tej voľnej stúpa smrad

 a nos je z toho chorý,

zisťuje podľa zápachu

veď ten kôš vlastne horí.

Ľúto mi prišlo zicherky,

vyťahujem ju von.

Keď už ten zips je na figu,

nech ona tiahne s ruksakom.

Tabak je na tom rovnako,

je stále tam kde bol.

No trochu zmeny na koniec

z cukríkov bude soľ.

 

 

12.

Včera sa mi na dlaždice

prilepili nohavice

No a zajtra na hrdlo

uštiplo ma zrkadlo

Dnes ma to viac netrápi

boli to len atrapy.

 

 

 

Na obsah

 

Sándor Márai: Denníky

 

Sándor Márai sa narodil v roku 1900 v Košiciach v nemecko-maďarskej rodine Grosschmiedovcov. Písať začal nemecky, neskôr prešiel na maďarčinu. Po pobytoch v Nemecku a vo Francúzsku sa v roku 1928 usadil v Budapešti. V roku 1948 emigroval, najprv do Západnej Európy, od roku 1952 až do svojej smrti žil v americkom San Diegu. Neprestal písať po maďarsky, hoci v Maďarsku publikovať nemohol (a nechcel) a do angličtiny prekladaný nebol. Ako maďarský spisovateľ sa cítil byť izolovaný, pocit izolácie v ňom prehĺbila smrť jeho ženy Loly  (Ilony) v roku 1986. 21. februára 1989 sa zastrelil.

Sándor Márai je autorom niekoľkých desiatok diel, písal romány, divadelné hry, poéziu, memoárové knihy i zbierky krátkych, precíznych úvah. Svoj denník uverejňoval už počas života (do roku 1983), v češtine vyšli jeho kompletné denníky (1943 – 1989) v roku 2009 v preklade Estery Sládkovej a Roberta Svobodu. Sú to denníky, opisujúce vo veľkom oblúku dušu 20. storočia - dva totalitné režimy, život vo Východnej a Západnej Európe i v USA -  i dušu svojho autora.

 

Když mi zemřel otec, okamžitě poté jsem vyšel z úmrtního pokoje na nemocniční chodbu, abych si zapálil. Stejně jsem si počínal, když mi zemřel syn. Zdá se,  že jsem opravdu silný kuřák. (1943)

 

Kdybych musel pro lidi jenom pracovat! Už to samo o sobě není lehké! Ale musím mezi nimi také žít. A to je skoro nemožné. (1943)

 

Dopolední hodiny v Pešti, kdy se rozeznějí sirény. Ulice a město se konečně ztiší. Automobily nechrčí, v ulicích není človíčka, nemůže přijít návštěva, nemůže se ozvat telefon. Konečně jsem teď našel, po čem jsem vždycky toužil: úplnou, dokonalou utajenost a absolutní ticho. Ne zcela tak a tam, jak jsem si to představoval, ale našel jsem to.

Do krytu nepůjdu; zůstanu v prázdném bytě a budu si číst. Konečně si můžu jednou číst nerušeně. (1944)

 

Ještě stále se dostatečně neznám; a nikdy se plně nepoznám. Máme v sobě jakousi vodní hlubinu, kam reflektor rozumu nepronikne. V této vodní hloubce plavou zvláštní, zrůdné, chlupaté a slizké obludy: touhy, strachy, vzpomínky.

Po celé týdny jsem při houkání sirén nešel do sklepa. Zůstal jsem ve svém pokoji, četl si anebo pracoval. Dnes, v neděli ráno, se mě hned, jak jsem uslyšel signalizaci nebezpečí, zmocnila ďábelská úzkost. Kvapně jsem utíkal do sklepa v hradní skále, ale úzkost mě neopustila ani tam. A nestalo se nic, byl to jen planý poplach. (1944)

 

Nejupřímnější, nejlidštější, a proto snad nejhezčí slovo, které kdy člověk vyslovil: „snad“. (1944)

 

Už řadu dní jsem nic nečetl. Toto je opravdová sabotáž, jediné trestuhodné ulejváctví. (1944)

 

Po mnoha týdnech první literární zpráva v novinách: protižidovský odborný časopis „Boj“ oznamuje, že v novém čísle „se vynikající básník G. A. hlásí s jednou z nejhezčích antisemitských básní poslední doby.“

Čtu zprávu s ulehčením. Maďarská lyrika žije. (1944)

 

Velké knihy minulého století jsou křivá zrcadla. Maupassant – stejně jako jeho učitel Flaubert – napsal každý řádek perfektně. A přesto je styl francouzských a anglických velikánů 19. století mrtev jako roucho z voskovaného plátna na balzamovaných mumiích. Atmosférický tlak doby vydržel pouze styl velkých Rusů. Knihy Čechovovy, Tolstého a Dostojevského čtu i dnes tak, jako by dílo kryli magickým kreditem své osobnosti živí spisovatelé. Při četbě knih velkých Francouzů a Angličanů minulého století se cítím jakov e vynikajícím muzeu. (1949)

 

Už nikdy v životě si nekoupím nemovitost: pochopil jsem totiž, že jsem movitý. (1951)

 

Několik dní v Mnichově. Cestou tam i zpátky čtu knihu. Písmena mě ještě stále zajímají víc než krajina. Popis krajiny mi říká víc než popisovaná krajina. (1951)

 

V Salernu se vyskytuje několik vousatých žebravých františkánských mnichů, bloumajících s kasičkami po ulicích... Dnes jsem viděl jednoho žebrat z auta, které sám řídil, z malého fiata Topolino. Svatého Františka by to překvapilo. (1969)

 

Hans Erich líčí pohřeb španělského anarchisty Durrutiho v Barceloně: jak jeho mrtvolu vložili do truhly, kterou obstoupili anarchistické kutálky, přičemž každá z nich troubila jiní smuteční pochod, a jak z toho vzešla řada nedorozumění. Pak anarchisté rakev zvedli, ale nemohli se shodnout, kterým směrem mají jít, pročež po jistou dobu chodili dokola. Potom rakev složili a odešli. V noci potom někdo mrtvého odnesl, protože bylo přílišné vedro. Při psaní takovýchto reportáží Hans Erich pochopil, že „anarchistou“ může být člověk jedině sám: jakmile se spolčí s jinými anarchisty, okamžitě se vnoří do nějakého systému, který není o noc lepší než ten předchozí, před nímž se chtěl utéci k anarchii. (1969)

 

Napsat ještě to či ono... Přečíst si to či ono... To ještě znám. Ale „zažít“ to či ono, to mě už nikdy nenapadá. (1969)

 

Autor jednoho dopisu žehrá na stáří. Na to můžu úpřimně odpovědět jen toto: „Nenaříkej na stáří! Ještě se ti po něm jednou zasteskne.“ (1977)

 

Románová postava: vdova, která dostane na hřbitově záchvat žárlivosti, když najde na manželově hrobu cizí kytici. (1977)

 

Hlupák je ve všech ohledech nebezpečnější než darebák. S tím se dá alespoň diskutovat, ale hlupák pro svou hloupost neslyší argumenty. (1977)

 

Všude po celé Americe sekty. Jako střepy rozbité řecké vázy. (1979)

 

Jistý spisovatel, původem Australan, zakroužil demonstrativně v jednomotorovém letadle nad budovou Spojených národů; newyorské nakladatelství otálí s vydáním jeho knihy a on tak chtěl obrátit pozornost veřejnosti na utrpěnou křivdu. Dřív básníci létali vstříc nesmrtelnosti na Pegasovi. Dneska si pronajmou aerotaxi. (1979)

 

Prezident Reagan ohlašuje v televizi své plány na záchranu dolaru. Mluví jako astronom, jako by ani nesděloval finanční, nýbrž astronomická data. Vnitřní federální zadlužení Spojených států amerických přesahuje trilion dolarů, roční úrok tohto dluhu činí devadesát miliard... Jako by mluvil v světelných letech. To, co se kdysi nazývalo peníze, je dnes už jen symbolický pojem. Místo peněz už dnes existují pouze čísla – a tak jako astronomové vyjadřují vzdálenosti a rozměry pomocí parseků a řeckých písmen, tak finančník a státník vyslovuje názvy přímo kosmických číselných shluků. Už ani peníze nemají lidský rozměr. (1981)

 

Sny. Dravec, který v nás procitá, když spíme. (1982)

 

V Los Angeles byl s okázalou slávou otevřen domov pro homosexuály – zestárlé pederasty a lesbické matrony, v němž si homosexuálně orientovaní muži a ženy nad pětašedesát let mohou výhodně pronajmout byt, kde se pak v klidu věnují buzerantským praktikám. Na stará kolena nemusejí mít strach, že jim bude chybět společnost homosexuálů. Něco podobného měli i v Římě za Heliogabala, kdy vládli eunuchové. Tenkrát se na to ale neposkytovala stavební dotace od města. (1982)

 

Pomřeli už nejen mí přímí příbuzní, kolegové a spolužáci, nýbrž i mí nepřátelé. Kdybych se vrátil do Budapešti, nenašel bych už nikoho, na koho mám právo se zlobit. (1988)

 

Společenský život. Přicházejí, zvědavě mě pozorují, jako když se lidé chodí koukat do varieté na mluvícího psa. Stáří je atrakce, podívejte, říkají, ještě si ani nepatlá špenát kolem uší, ještě mluví, umí počítat do tří, v tomhle věku. Fantastické. Hledí do jámy staroby. Oni dosud netuší, že starému člověku je nejlépe o samotě, protože pak se alespoň nenudí. (1988)

 

Čekám na povolávací rozkaz. Nenaléhám, ale nechci to ani oddalovat. Je čas. (15. 1. 1989)

 

 

(Preklad Estera Sládková a Dana Gálová)

 

 

Na obsah

 

 

 

Daniel Hevier

Rozprávky pre dospelé deti

 

Rozprávka o baletke

Na jeseň odlietajú vtáky do teplých krajín. Na jeseň, keď v divadlách začína nová sezóna, odchádzajú baletky... Tie niektoré,  ktoré už nevládzu stáť na prstoch.

Bola raz baletka a volala sa Stela. Priezvisko nie je dôležité: aj tak ho niekoľkokrát zmenila, aj tak by vám nič nehovorilo. Nebola to ani primabalerína, ani nijaká slávna baletka. Bola to však spoľahlivá tanečnica, bez akých sa nezaobíde nijaké predstavenie. Bola a potom už nebola. Odtancovala si svoje. Kráčala prázdnym námestím, ktoré sa podobalo na tanečnú sálu. Len zrkadlá naokolo chýbali. Stela sa pozerala do skiel výkladov a dávala si pozor, aby kráčala predpisovo, tak ako má kráčať baletka, aj keď je už vo výslužbe. Prechádzala z jedného zrkadla do druhého a v každom videla kúsok svojho života. Jej život sa nezačal prvým krokom, ale pr­vou tanečnou figúrou. Až vtedy, keď sa postavila na prsty, sa postavila na vlastné nohy. Veľmi skoro zbadala, že stáť na vlastných nohách znamená stáť na vlastných prstoch.

Z domu odišla ako dieťa s veľkými očami a dlhými, tenkými nohami. Mala hrdzavé vlasy a pehy aj na kolenách. Bolo jej tam tak krásne a smutno, že odvtedy sa pri každej kráse rozplakala a pri každom smútku sa cítila krásne. Chodievala do­mov ako na návštevy a odvtedy ten stratený kľúčik hľadala. Sťahovala sa z garsónky do garsónky, z bytu do bytu, z lásky do lásky, tancovala na vlastných svadbách a plakala na vlastných pohreboch. Opúšťali ju, opúšťala ona. Jej život bol mierne rýchly, allegro moderato. Niekedy žila na dve doby, inokedy zas vo valčíkovom tempe. Raz-dva-tri, raz-dva-tri... A predsa bola šťastná. Bolievali ju nohy, bolel ju život, bolel ju potlesk, ale bola šťastná. Tancujúce dievčatko vtancovalo do zrelých rokov ženy.

A práve vo chvíli, keď sa okolo v nej všetko rozkrútilo vo vírivom tanci, vo chvíli, keď orchester v jej duši burácal finále, keď cítila, že sa stáva motýľom, ktorý už-už vzlietne, keď bola Salomé, ktorá tancuje svoj tanec života a smrti, práve vtedy pohyb ustal, hudbu ktosi uťal, a ona stála na prstoch na prázdnom námestí. Balet­ka Stela vošla do parku. Kráčala po suchom listí, vznášala sa v ňom a pretancovala si všetky kroky, všetky figúry, ktoré jej ešte ostali v nohách. Nohy ju zaviedli k ja­zierku, na ktorom plávali labute.

Bola jeseň, čas, keď odleteli všetky vtáky, ktoré ešte nezabudli lietať. Baletka sa nahla nad hladinu a videla v tom zrkadle seba, ako tancuje svoje najkrajšie predsta­venie, svoj tanec na hrane... Odvtedy ju nikto nevidel. Mnohí sa nazdávali, že skončila ako iné baletky v.v., na sekretariáte nejakej firmy alebo ako učiteľka tanca. Možno to bolo tak a možno nie. Isté je len to, že od toho dňa plávala v jazere nová labuť, ktorú tam predtým nikto nevidel.

Rozprávka o malej dušičke

To sú časy, to sú časy! Zabíjanie sa stalo spôsobom trávenia voľného času tohto unaveného ľudstva. Za bieleho dňa vás prepadnú, okradnú, skočia vám na krk, podrežú bez mihnutia oka. Za každým rohom čaká rohatý. Diabol má svoju ochranku, svojich chlapíkov, ktorí sú tupí a svalnatí. Rozmliaždia vám ruku, znásilnia vás, rozkopú vám ksicht... A to, prosím, na verejnosti. Nič nemusia skrývať, ničoho sa nemusia báť. Božia spravodlivosť je ďaleko a polícia ešte ďalej. Takéto myšlienky vírili v hlave muža, ktorý sa vracal domov. Bol skorý večer, ale do ulíc sa tisla tma, zlá, studená  novembrová tma, ktorá tu ostala tuším ešte od Dušičiek. Muž mal tiež malú dušičku. Niet sa čo čudovať, pretože aj telesne bol maličký. Pochádzal z časov, kedy sa ešte priveľmi nevyskakovalo. Ľudia boli disciplinovaní a nerástli nad svoje pomery. Muž prešiel pešou zónou, ale preňho bolo pešou zónou celé mesto. Chodieval peši z presvedčenia a tiež preto, lebo nemal auto. Prešiel okolo chrámu a všimol si, že zasa na jeho múre pribudol nový nápis nastriekaný sprejom: Kristus, nenechávaj nás v tom! Muž odvrátil tvár, keď ho stretali rozsvietené výklady s vecami, ktoré nepotreboval a po ktorých občas túžil. Postavy sa pred ním vynárali zo šera ako figuríny na strelnici, ktoré sa po zásahu zložia na zem a potom zasa nehlučne postavia. Muž si opatrne vydýchol. Ešte jedna ulička a je doma. V teplučku a bezpečí, kde tečie iba televízna krv a kde sa všetky smrte zdajú vzdialené a neskutočné. Keď sa pred ním vynorili tri postavy, bolo mu všetko jasné. Vedel, že sa to raz muselo stať. Podľa štatistiky náhod a zákonitostí sa každý z nás skôr či neskôr musí stretnúť so svojím zabijakom. Chlapi, ba skôr nepríjemne vyrastení chlapci,  ho obstali bez hluku a s kamennými tvárami. Na ich lesklých, masívnych tvárach nebolo nič vpísané. Iba tupá ľahostajnosť a nepretržitá nuda. Bili iba tak, aby zahnali nudu, ktorá im zožierala životy. Jeden ho bez slova chytil za golier a nadvihol do vzduchu. Muž hompáľal nohami a bolo to veľmi smiešne, aj keď sa nikto nezasmial. A možno práve pre to zlovestné ticho muž začal rozprávať, len čo sa ocitol na zemi. Hovoril a hovoril, až sa na tvárach zabijakov zjavilo ohúrenie. Muž mlel v jednom kuse, volám sa Silvester. Také smiešne meno. Priezvisko mám tiež také srandovné - Osoba. Silvester Osoba. A aby to bolo ešte fórovejšie, robím na osobnom oddelení v našom podniku. Bývam tu za rohom, máme trojizbový družstevný byt. Žena hovorí, aby sme ho kúpili do osobného vlastníctva. My zomrieme, teda nie že by sme sa chystali hneď, a byt ostane deťom. Neviem, ako sa dohodnú, lebo ich máme tri. V lete by sme chceli ísť k moru, tohto leta sme neboli na nijakej dovolenke... Chlapík mlel a mlel, akoby mu išlo o život. A možno šlo. Zabijaci však boli takí šokovaní, že ho nezabili. Iba zmlátili, aj to len symbolicky. Pretože predsa len zmrzačiť človeka, o ktorom viete, ako sa volá, kde robí, koľko má detí, je akosi ťažšie aj pre takých ostrých chlapíkov, ako sú všade medzi nami.

Čo sa dá kúpiť za 1 korunu – dnes asi eurocent

Za 1 (slovom jednu) korunu sa toho nedá kúpiť naozaj veľa. Pokiaľ to nie je koruna kráľovská, ktorú ste nejakým zázrakom neobjavili na povale ako dedičstvo po predkoch z monarchie. Za jednu korunu sa nedá kúpiť skoro nič. A predsa sa dajú za korunu kúpiť veci, ktoré by ste nedostali ani za oveľa väčšiu sumu. Dal som korunu dieťaťu. Dieťa bolo také malé, že sa ešte potešilo aj tomuto darčeku. Pevne ju stislo v dlaničke a v očiach sa mu objavila tajná správa: Mám poklad! Dieťa bolo už také múdre, že vedelo: za korunu sa dá niečo kúpiť. Bolo však také hlúpučké, že nevedelo, že za korunu sa nedá kúpiť nič. Kotúľalo si ju po stole, potom si ju zakrylo papierom a tupou ceruzkou ju vyšrafovalo. Vyšlo jej z toho hrboľaté slniečko. Dieťa sa rozosmialo a ja som spoznal: za korunu sa dá kúpiť radosť. Šiel som úzkou uličkou, v ktorej hral na gitare pouličný hudobník. Gitara bola vyziabnutá a popraskaná, rovnako ako prsty mladíka s dlhými vlasmi. Hral Vivaldiho a ja som mu hodil do púzdra od gitary korunu. Minca zacvendžala na dne medzi ostatnými drobnými. Hudobník pokývol hlavou a ja som nevedel, či to bolo vyjadrením vďaky alebo iba nádychom medzi dvoma tónmi. V očiach hudobníka sa zjavilo poznanie: nie je to veľa, ale rýdze umenie bolo vždy odmeňované mincami, nie bankovkami. A ja som spoznal: za korunu sa dá kúpiť dôstojnosť.  Na námestí stála studňa zamrežovaná silnými mrežami. V hĺbke niekoľkých metrov sa trblietala hladina vody, do ktorej bolo ponorené vedro na hrubej reťazi. Hodil som dolu korunu. Minca padala spomalene, akoby ju unášali vzdušné víry minulých storočí. Keď konečne dopadlo na hladinu, nepočul som nijaký zvuk, iba niekoľko malých kruhov sa začalo šíriť na vode. Odchádzal som od studne so zvláštnym pocitom, pretože som pochopil, že za korunu sa dá kúpiť večnosť. Vošiel som do telefónnej búdky, ktorá bola nablýskaná ako trezor. Vhodil som do stroja korunu a čakal. Nedovolal som sa, pretože som mal nedostatočný limit. Zo slúchadla ku mne doliehalo šumenie morských vĺn a temné mlčanie vesmíru. Položil som. Už som sa nepotreboval nikomu dovolať, pretože som práve uskutočnil hovor s prázdnotou. A odvtedy viem, že za korunu sa dá kúpiť ticho. Stál som pred kníhkupectvom a chcel som si kúpiť knihu, na ktorej mi záležalo. Preratúval som bankovky a zistil som, že mi chýba 1 koruna. Vtedy sa pri mne ozval svieži dievčenský smiech. Pozrel som sa na ňu a videl som v jej očiach seba, mrzutého suchára, ktorý premrhal všetky prachy za také smiešne a  zbytočné veci, ako sú knihy! A uvidel som sám seba, ako som celý svoj život premrhal na veci, ktoré sa nedajú chytiť do dlane a zanechať potomstvu. A vtedy som spoznal, že za korunu sa dá kúpiť poznanie.

O mužovi, ktorý čakal

Sú medzi ľuďmi všelijakí: niekto je na prachy, niekoho baví opravovať kľučky a kvapkajúce vodovody, niekto strieda autá a iný zasa ženy, niekto zbiera autíčka angličiaky. A tak bol muž, ktorý rád čakal. K svojej záľube nedospel ľahko, ale po dlhom čakaní. Ako mnoho ľudí pred ním dozrel k presvedčeniu, že krajšie ako dosiahnutie cieľa je čakanie na to. Ale iba tento muž sa rozhodol uskutočniť svoje čakanie dôsledne. Začal navštevovať zariadenia, ktoré sú na tento účel vyhradené. Ani by ste neverili, koľko rôznych druhov čakární je roztrúsených po svete. Najznámejšie sú, pravdaže, staničné čakárne a čakárne u lekára. Muž strávil niekoľko mesiacov čakaním na vlaky a autobusy. Čakal systematicky. Vždy mal vyhliadnutý spoj, na ktorý čakal. Keď vlak alebo autobus prišiel, muž si ho spokojne odškrtol zo svojho zoznamu a čakal na ďalší spoj. Keď mal za sebou železničné a autobusové čakárne, niekoľko dní prečakal na letisku. Lietadlá prilietali a odlietali, veľké ako ľudské túžby a ťažké ako ľudské sklamania. Jedného dňa muž pochopil, že nastal čas zmeniť čakanie. Nečakal viac na dopravné spoje, nenápadne sa vmiesil medzi ľudí čakajúcich na svoje zdravie. Odvtedy ste ho mohli vídať v čakárňach v nemocniciach, ordináciách, sanatóriách, u obvodných i súkromných lekárov, dokonca aj v čakárni v pôrodnici a u zverolekára. Aj tu postupoval metodicky: po chorobách. Absolvoval choroby ušné, krčné, pľúcne, infekčné, rakovinu, psychické poruchy. Keď po dlhom čase, stále zdravý ako rybička, absolvoval všetky druhy chorôb, začal čakať v úradoch, na súdoch, v advokátskych kanceláriách. Všetko to bolo čakanie sedavé, bez pohybu. Preto sa muž presťahoval do pohyblivých radov, ktoré sa všeobecne nazývajú fronty. Ráno čakal na čerstvé pečivo, potom prešiel do radu na noviny, a takto sa v priebehu dňa presťahoval do radu na ovocie a zeleninu, do radu na mäso, do radu na vajíčka. Svoj deň ukončil vo veľkolepých radoch na poštách. Čakal pri okienkach na peniaze, dôchodky, veľké výhry každého druhu. A to sme ešte nespomenuli banky, sporiteľne, poisťovne, daňové úrady, realitné kancelárie, investičné spoločnosti. Tam všade sa dalo zmysluplne a veľkolepo čakať. Keď muž prišiel na rad, zakaždým sa opakoval rovnaký rituál: zrazu sa zvrtol na podpätku a s neurčitým zamrmlaním pustil pred seba ďalšieho v poradí. Neskôr však dospel k názoru, že nemá čo skrývať svoju výstrednosť, ktorá sa mu medzičasom stala spôsobom existencie. Jasne, aby to všetci počuli, vyslovil: „Ďakujem, ja som sa už dočkal.“ A s úsmevom odišiel. Dnes toho zvláštneho muža môžete vidieť, ako posedáva s rybármi na brehu riek a rybníkov a čaká. Nečaká však na úlovok: čaká na koniec svojho čakania. Vie, že raz príde deň, keď sa skončí jeho pozemské čakanie a on zastane pri bráne do ďalšieho sveta. Nemôže sa dočkať toho dňa, pretože tuší, že tam bude iba úzky vchod a čakajúcich nekonečné davy.    

Rozprávka o závislosti

Bol raz jeden muž a bola raz jedna žena a narodil sa im syn. Chlapec bol dlho dieťa nič netušiace o svete, hlúpe ľudské mláďa, ktoré by samo zahynulo. Mnohé veci, ktoré mu vchádzali do očí, vzápätí zabúdal, pretože re­meslom detí je zabúdanie, tak ako je remeslom rodičov spomínanie. A predsa; chlapec si niekoľko dejov navždy vryl do pamäti. Bola to naprí­klad veľká lúka, nekonečná lúka s vysokou trávou a vysokým modrým ne­bom, na ktorom sa ako iskrivá hviezda vznášal papierový šarkan, ktorého mu otec urobil. Chlapec držal v ruke silonovú niť a mal pocit, že ho šarkan každú chvíľu vynesie niekam do vesmíru. Už-už sa odliepal od zeme, keď mu otec chytil predlaktie a ďalej púšťali šarkana spolu. Ďalšia spomienka voňala. Voňala zemou a ohňom a popolom a zemiakovou vňaťou,   pretože si  spolu s otcom opekali zemiaky. V tej spomienke nebolo nič vidieť, pretože už bola tma, iba žeravé uhlíky v pahrebe a zlatisté rozpolené zemiaky, na ktoré sypali špinavými dlaňami soľ. Ďalšia spomienka bola snehom. Boli Vianoce a rodičia odtiahli záclonu na obloku obývačky. A za tou záclonou bola ešte jedna záclona a to bol sneh, ktorý padal na studenú zem, odkiaľsi zhora, akoby zo samého vesmíru. Chlapec si už nepamätal, čo v tie Vianoce dostal pod stromček, nespomínal si, čo sa s tými hračkami stalo, ale ten sneh si pamätal naveky. Nič viac, iba  ten sneh. Chlapec rástol a netušil, že sú v ňom takéto spomienky, pretože spomienky prichádzajú iba vtedy, keď uznajú za vhodné. A potom jedného dňa prišlo k nemu Pokušenie. Bolo to nádherné dievča  s hrdzavými vlasmi a s očami dvojakej farby. Jedno oko bolo zelené a zna­menalo vznášanie, druhé oko bolo belasé a znamenalo snívanie. Dievča menom Pokušenie malo v dlaniach kvet, aký chlapec ešte nikdy nevidel, kvet, ktorý nemal nijakú vôňu, a predsa voňal trýznivo, a nemal nijakú far­bu, a predsa boli v ňom naukladané všetky farby. Bol to celkom nenápadný kvet. Ale keď sa doň chlapec pozrel, uvidel, že je hlboký ako zvon, ako studňa, ako samé peklo. Dievča sa naňho pozrelo zblízka svojimi hlbokými očami, ktoré vraveli: Ponor sa do toho kvetu a vzlietni až na jeho dno! A chlapec to urobil a padal a padal, ale jemu sa zdalo, že letí, pretože už ne­bolo dôležité, čo je hore a čo dolu, čo je horké a čo sladké; čo je nebo a čo peklo, musel vdychovať vôňu toho kvetu, a čím jej viac pil, tým bol smäd­nejší. Rodičia sa to dozvedeli poslední, pretože rodičia sa všetko o svojich deťoch dozvedajú poslední. Otec naňho mlčky pozeral a potom sa iba spý­tal: Prečo? Chlapec mykol plecami, z ktorých už dávno postupne opadali krídla: Bol som šťastný, povedal. Ako? spýtal sa otec, ale vôbec to neznelo ako otázka. Znelo to ako bolestný výkrik. Videl som krásne veci, povedal chlapec. Viem si predstaviť, roztrpčene povedal otec. Čo TAKÉ si videl, keď si sa váľal nafetovaný? Videl som... povedal chlapec ...videl som veľkú lúku, nekonečnú lúku s vysokou trávou a vysokým modrým nebom, na ktorom sa ako iskrivá hviezda vznášal papierový šarkan, ktorého si mi urobi. Držal som v ruke silonovú niť a mal pocit, že ma šarkan každú chvíľu vynesie niekam do vesmíru. Už-už sa odliepal od zeme, keď si mi chytil útle predlaktie a ďalej sme púšťali šarkana spolu. A potom som ešte videl, ako sme si spolu opekali ze­miaky. A ešte som videl sneh, boli Vianoce a vy s mamou ste odtiahli zá­clonu na obloku obývačky. A za tou záclonou bola ešte jedna záclona a to bol sneh, ktorý padal na studenú zem, odkiaľsi zhora, zo samého vesmíru. Chlapec sa až zadýchal, pretože už dávno toho tak veľa nenahovoril. Otec sa odvrátil, aby syn nevidel, že má celkom vlhké oči. Potom mu chytil hlavu a pritisol si ju k sebe. Chvíľu tam tak stáli, dvaja skamenení muži, je­den otec a jeden syn a obaja boli smutní na smrť a šťastní na život.

 

Na obsah

 

Pavel Vilikovský: Pes na ceste

 

Kalligram 2010

 

V prípade autora, ktorého nosnými princípmi sú irónia a skepsa, sa s pribúdajúcimi (alebo už aj ubúdajúcimi) šedinami môžeme tešiť na stále lepšie a ostrejšie knihy. Čo, žiaľ, neplatí o autoroch tematizujúcich láskavý a nežný detail, ako v prípade Dušekovej Holej vety o láske – tým sa ľahko stane, že ich láskavá poetika, mierne povedané, akosi povädne. A tak sa u rozpísaného Vilikovského čitateľ teší, čo jeho obľúbený spisovateľ tentoraz posvätí – alebo znesvätí? Medzi posvätením a znesvätením vedie tenká hranica irónie a na tej Vilikovský balansuje stále istejšie. Lebo ak sa čudujeme, ako môže dôsledný ironik písať, tak odpoveďou je to, že tak ako jeho postavy nutne potrebujú iróniu, ich autor potrebuje nevyhnutnú dávku sebairónie.

V Psovi na ceste je irónie i sebairónie dostatok. A čo sa týka tém, román má dve hlavné línie: v prvej Vilikovský skutočne vstupuje aj na nové územia, napríklad sexuality, kým v tej druhej sa venuje téme osvedčenej, a tou je spoločenská reflexia: je to návrat k tomu, čo už poznáme z burlesky Večne je zelený..., ale najmä z Vilikovského publicistiky (knižne v Okrídlenej klietke). Pre obe línie sú spoločnými znakmi, súvisiacimi so spomínanými šedinami, bilancovanie a triezvosť. Rozprávač bilancuje svoje pôsobenie na území literatúry, sexuality i citov rovnako vecne. A triezvosť mu rozhodne nechýba, veď viackrát prízvukuje, že nie je žiadnym umelcom (povolaním redaktor, teraz už dôchodca), čo v praxi znamená, že máme dočinenia s reflexiami objektívneho, vecného pozorovateľa, ktorý nepodlieha výlevom, zápalom či ilúziám, najmä nie o sebe samom. Čím sa líši napríklad od takého Thomasa Bernharda alebo Ernesta Hemingwaya. Dejovú líniu a líniu publicistickú prepájajú aj úvahy o Thomasovi Bernhardovi, príbeh sa totiž odohráva v Rakúsku a Bernhard venoval reflexii svojho národa dosť veľký priestor. V komornom príbehu však cítiť aj prítomnosť iného autora, ktorého meno sa ani raz nespomenie: Philipa Rotha. Tohto príbehu nie je veľa, ale keby sa Vilikovský venoval len jemu, trúfam si povedať, so všetkou objektivitou, akej som schopný, že Vilikovský je lepší a silnejší autor než Roth. Až tak, že keby si náhodou vymenili národnosť, Rothovi by sme možno vyčítali, že sa dejovými zvratmi snaží vyrovnať Vilikovskému s jeho bezprostrednejším a priamejším podaním literárnej kvality. „Triezvosť“ Vilikovského štýlu je v tom, že v „bernhardovskom“ obnažení sledujeme bezprostrednú prácu spisovateľa s jazykom, rozprávačovi hľadíme priamo na ruky – alebo do jeho mysle; neskrýva sa za príbeh, ale je priamo pri ňom, v ňom, v každej svojej vete. A práve touto „hustotou“ viet ako literárnou kvalitou dominuje Vilikovský nad Rothom. Takto sa odhaliť a vydať sa čitateľovi na milosť doslova v každej vete predpokladá skutočné majstrovstvo – a skvelých viet je tu veľa, stačí si prečítať celý (triezvo fascinujúci a fascinujúco triezvy) osemstranový opis milostného aktu.

Čím je teda Pes na ceste? Ďalšou Vilikovského knihou, ktorá v čitateľovi spúšťa celý rad svojbytných procesov. Tentoraz je to aj kniha jednoduchšia a bezprostrednejšia, v ktorej sa autor upísal cnostiam prózy: akoby sa snažil zbaviť čo najviac poetického v prospech čistej, strohej, triezvej prózy. Ktorá našla dosť odvahy na triezvosť a bilancovanie. Rozprávač, autor i príbeh sa k sebe nezakryto hlásia, i so svojou slovenskosťou. Nie rezignovane, skôr odvážne. Vlastne až také neslovenské, to celé, nie?

 

 

Na obsah

Vladimír Godár: Querela Pacis

 

Pavian Records 2010

Vzhľadom na svoje všestranné aktivity sa v poslednej dobe zdalo, že sa Vladimír Godár akosi odmlčal – keď však vyšiel album Querela Pacis, bolo jasné, že ide o prepracovaný, do detailu dotiahnutý projekt. Po predchádzajúcom veľkom projekte Mater ide o ďalší tematický celok, tentokrát s protivojnovou tematikou, odkazujúci na dielo Erasma Rotterdamského (so záverečným netematickým bonusom veselej detskej uspávanky).

Album má dve zdanlivo protikladné vlastnosti: na jednej strane je nesmierne obsažný, dá sa počúvať stále znova a je neobyčajne hudobne i emočne nasýtený, na druhej strane sa dá v jeho meditatívnosti ľahko pozabudnúť a zatúlať sa do vlastných myšlienok. Inými slovami, bohatý hudobný obsah je tu zakomponovaný do organického plynutia bez švov a ruptúr, je to skôr cesta „pärtovskej“ poetiky (avšak štýlovo nasýtenej) než poetiky poľskej avantgardy. Querela Pacis je pritom výsostne moderná historizujúca hudba, z ktorej zároveň cítiť špecifický Godárov jazyk (v detailoch napríklad už takmer čosi ako jeho „čembalový podpis“). A je dosť možné, že toto je zatiaľ Godárov najlepší album.

Popri meditatívnych skladbách sa do popredia prirodzene dostáva skladba Lament (spievaná v sumerčine), ktorú sme už mohli počuť v podaní Ivy Bittovej vo filme Krajinka – v tejto novej úprave sa mi páči viac. A ak sa o niektorých skladateľoch hovorí, že dokážu zhudobniť aj telefónny zoznam, potom sa niečo podobné podarilo aj Godárovi, keď majstrovsky a vtipne zhudobnil encyklopedické heslo Jána Amosa Komenského (skladba Vojak na motívy zbrojného inventára z diela Orbis Sensualium Pictus).

Takže Querela Pacis: súčasná vážna hudba s hitovým potenciálom.

Na obsah